Denník N

Spoluorganizoval pochod študentov 16. novembra 1989: Spory o to, či sme boli prví my alebo Praha, nemajú zmysel

Aula UK v pondelok 20. novembra 1989. Foto - Pavol Vitko
Aula UK v pondelok 20. novembra 1989. Foto – Pavol Vitko

Tento deň jasne patrí do kontextu slovenského revolučného pohybu v novembri 1989, hoci nebol spúšťačom revolúcie ako takej, tvrdí v rozhovore jeden zo študentských lídrov na filozofickej fakulte Milan Novotný.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

  • ako ich komunisti nútili zomknúť sa na vojenskej katedre proti nepriateľovi zo Západu a oni sa zomkli proti boľševikovi,
  • ako prebiehali stretnutia s podzemnou cirkvou v utajených bytoch,
  • aké nepovolené akcie študenti robili mesiace pred novembrom 1989,
  • kto prišiel s nápadom na pochod študentov 16. novembra 1989, ako prebiehal a čo za to hrozilo,
  • čo sa dialo v škole v pondelok 20. novembra po násilnom zásahu v Prahe.

Aké prostredie vás formovalo?

Pochádzam z veriacej rodiny, v ktorej nás rodičia aj starí rodičia učili overeným hodnotám a apelovali, aby sme sa ich nikdy nevzdávali. Medzi ne patria najmä ľudskosť, láska k Bohu, rodine, blížnym, ale aj k rodnému regiónu a Slovensku. Starí rodičia boli roľníci, mamina vetva zo Spiša, otcova zo Šariša.

Otec bol lekár, mama úradníčka, účtovníčka a istý čas vychovávateľka na stredoškolskom internáte, kde mala pre svoje kresťanské presvedčenie dlhodobé problémy so straníckym ,,školským dozorom“. Aj s mladšou sestrou sme mali skvelých rodičov, úctivo a s láskou sa správali k sebe aj k nám a som nesmierne šťastný, že sa nám to podarilo preniesť aj do našich manželstiev.

Debatovali ste doma o režime, v ktorom ste žili?

Samozrejme. Prvých 21 rokov svojho života som prežil v normalizačnom režime plnom rôznych obmedzení a pretvárky. Odmalička som počúval dedove spomienky na násilnú kolektivizáciu na Spiši, od otca zase na povinné združstevňovanie na Šariši.

Pre roľnícke rodiny bol prelom 40. a 50. rokov veľmi krutý, nastupujúci komunistický režim im vzal prakticky všetko, čo ich živilo. Predstavte si, že celé generácie drú na svojich políčkach, aby niečo nadobudli, a potom niekto príde a násilne im to vezme. Alebo ak aj nevezme, núti ich odvádzať šialené kontingenty štátu za mizivé peniaze.

Kto by mal potom rád taký režim? Ani si nepamätám, že by niekto z blízkej rodiny bol členom strany. Nik po tom veru netúžil.

Sedemnásty november 1989 to zmenil, posledné roky mu však predchádzalo množstvo akcií, ktoré naznačovali, že systém eroduje a speje k pádu. Za mnohými z nich stáli študenti filozofickej fakulty v Bratislave.

V tomto sme šťastná generácia všetci, čo sme sa narodili v rokoch 1968 až 1970. Nezažili sme na vlastnej koži strašnú potupu po počiatočnom spoločenskom odmäku a auguste 1968 pri vstupe okupačných vojsk do Československa. Generáciu našich rodičov však okupácia a následná normalizácia zasiahla ako obrovské kladivo.

A keďže sme boli mladí a nezaťažení frustráciou, ktorou si prešli naši rodičia, o to ľahšie sa nám rozbiehali rôzne aktivity. Išlo najmä o ročníky, ktoré prichádzali študovať na vysoké školy v rokoch 1986 a 1987. Tie boli asi najsilnejšie. Navyše, režim nás síce nechtiac, ale predsa len sám donútil vzájomne sa spoznávať. O to zomknutejší sme potom boli.

Ako vás k tomu donútil?

Napríklad tým, že nám prikázal chodiť na vojenskú katedru. Absolvovať ju jeden deň v týždni počas dvoch študijných rokov museli všetci študenti muži na všetkých fakultách. Naša vojenská katedra sídlila v Petržalke, a tak sme sa tam povinne stretávali a „šaškovali“ podľa pokynov lampasákov.

Každému z nás bolo smiešne, že sa učíme pochodovať, strieľať a nenávidieť imperialistov a západné mocnosti, ktoré vraj len striehnu, kedy nás budú môcť napadnúť. Toto vymývanie mozgov však malo opačný efekt – premiešali sa tam chalani z rôznych študijných odborov, čiže každému z nás pribúdali kamaráti. Keby sme k sebe zámerne hľadali cesty, prirodzenou formou by sa nám to v takom rozsahu nikdy nepodarilo.

Po čase sme vedeli, pred ktorými spolužiakmi môžeme rozprávať otvorene a pred ktorými je to riskantné, lebo môžu donášať tajným. Počas prestávok sme sa tam vzájomne oťukávali, až vznikla približne dvadsaťčlenná ,,preverená“ skupina študentov naprieč rôznymi odbormi.

Predpokladám, že následne ste sa už stretávali aj mimo vojenskej katedry.

Presne tak. Stretávali sme sa na internáte na overených a bezpečných izbách, respektíve v bytoch bratislavských spolužiakov či v kaviarňach i krčmách. Bývali sme na najväčšom internáte v Mlynskej doline, na „šturáku“, a veľmi dobre sme vedeli, že na každom poschodí je minimálne jeden podchytený študent, ktorý spolupracuje s ŠtB. Identifikovať ich nebolo ťažké, lebo mali príliš otvorené oči a príliš nastražené uši.

Študenti z histórie potom navrhovali, v ktoré významné dni by sme mohli podniknúť nejaké akcie. Napríklad na 70. výročie tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika sme v máji 1989 išli do Ivanky pri Dunaji, kde bol na mieste pádu jeho lietadla malý pamätník v katastrofálnom stave. Položili sme tam vtedy kyticu kvetov a viedli diskusiu o jeho živote a diele. Pre normalizátorov šlo o nežiaducu osobu, lebo bol antiboľševický a príliš kozmopolitný.

Počas viacerých víkendov sme približne desiati spolužiaci z filozofie postupne ten pamätník opravovali. Samozrejme, už druhý víkend nás tam čakali eštebáci, ktorí si nás fotografovali. Boli veľmi „nenápadní“ – prechádzali sa tam dvaja páni a akože náhodne si robili zábery. Inokedy si nás takto fotil fiktívny milenecký pár. Na nás to malo opačný efekt – nielenže nás nezastrašili, ale skôr utužili.

Milan Novotný. Foto – archív Milana Novotného

Stretávali ste sa ako veriaci aj s podzemnou cirkvou?

Jasné. Niektorí kolegovia mali kontakty na jej členov. Podzemná cirkev v 70. a 80. rokoch fungovala veľmi efektívne, takže sme sa stretávali v utajených bytoch – raz v Karlovke, potom v Ružinove či Dúbravke.

Ako fungovali pozvánky na také akcie?

Jednoducho – na internáte ste sa od dôveryhodnej osoby dozvedeli dátum, čas, ulicu a meno na zvončeku. Keď ste prišli a zazvonili, otvoril vám iný študent, ktorý tam už bol. Obvykle prišlo osem až dvanásť ľudí, ktorí potom diskutovali o rôznych spoločenských problémoch, o viere, prípadne sme počúvali prednášky. Nosili sme si tam aj zakázanú literatúru a vymieňali si ju.

Neraz sme sa na začiatku vzájomne ani nepoznali, ale práve tým, že to bolo utajené, sa vytvárali veľmi dôverné väzby. Do týchto bytov sa dostávali naozaj len preverení ľudia, ktorí dostali kontakt od ďalších preverených osôb. Inak sa nedalo, lebo keby nás tam objavila štátna moc, všetci automaticky letíme zo školy a organizátori možno skončia vo väzení. Zo stretnutí sme vychádzali po jednom, aby sme neboli nikomu podozriví.

Boli to viac duchovné alebo spoločensko-kritické stretnutia?

Prvá polhodina bola viac duchovná, keď prebiehali modlitby, zvyšok času sme riešili spoločenské problémy. Hovorili sme o politike aj o aktivitách, ktoré by sme mohli zrealizovať. Dôležité bolo dohodnúť sa, kto môže rozmnožovať najmä zakázanú literatúru, ktorú vždy niekto prepašoval zo zahraničia, predovšetkým z Poľska. Na internáte sme to potom rozširovali prevereným spolužiakom a známym.

Stretávali ste sa často?

Bolo to rôzne, ale v priebehu jedného týždňa sa len v Bratislave konalo niekoľko desiatok stretnutí. Spolu tam chodili stovky ľudí, ktorí si vzájomne vytvárali väzby. Dobre sme ich potom využili aj v študentskom štrajkovom hnutí.

Debaty o politike a spoločnosti však prebiehali aj v inej podobe. Oficiálne všetky akcie organizoval Socialistický zväz mládeže. Lenže my sme sa bežne cez víkend vybrali len tak na túru, napríklad na Devín, po stopách štúrovcov a podobne, a tam sme diskutovali a dohodovali ďalšie akcie. Vyberali sme si najmä výročia udalostí a osobností, ktoré komunistom nevoňali.

Postupne sme boli čoraz odvážnejší. Na nástenkách v škole sa začali objavovať objektívne články o histórii, názory študentov na rôzne udalosti a podobne. Horliví zástancovia vtedajšieho režimu ich, samozrejme, ihneď strhávali. Kolegovia, ktorí študovali históriu, s tým potom mali nemálo problémov.

Zaplnená aula UK schválila vyhlásenie študentov filozofickej fakulty. Foto – Pavol Vitko

Poslucháči histórie boli všeobecne odvážni. Koncom roka 1987 založili na fakulte Eko-sekciu a na nástenkách uverejňovali príspevky, ktoré napádali aj hlúpe stavebné zásahy v Bratislave. Napríklad výstavbu novej budovy parlamentu na Hradnom vrchu či asanáciu časti Obchodnej ulice. A cez nich sa k ostatným študentom dostala aj dôležitá publikácia a iniciatíva Bratislava/nahlas.

Áno, boli za tým zanietení chalani ako Peter Maťovčík, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami, alebo Dino Hochel či Boris Strečanský. Dôležitá však bola aj skupina študentov okolo rodiaceho sa nezávislého časopisu Proglas. Okolo jari 1989 sme si totiž s úžasom uvedomili, že na filozofickej fakulte neexistuje žiadny študentský časopis. Kde inde by už mal byť, ak nie práve na filozofii? Od začiatku septembra 1989 sme na ňom začali intenzívne pracovať.

Dohodli sme sa, že študenti žurnalistiky budú prispievať esejami a správami, študenti histórie článkami o minulosti, študenti literárnej vedy zase spomienkami na veľké literárne osobnosti a obdobia našich dejín. Stretávali sme sa v týždňových intervaloch buď v byte Tomáša Hrivnáka v Ružinove, alebo na internátnej izbe. Okrem spomínaných Petra, Dina, Borisa a Tomáša náš redakčný kruh tvorili ešte Sveťo Bombík, Pavol Cesnak, Martin Homza, Ján Hučko, Ľubomír Kiraľ-Varga, Jozef Lupták a Marián Sedílek.

Tušili ste už vtedy, že zmena je blízko?

Skôr sme si ju veľmi želali, než nejako rýchlo predpokladali. V júli 1989 sme museli ísť na mesačné sústredenie do vojenského útvaru v Mikulove, kde vyvrcholila dvojročná vojenská katedra. Cez deň sme tam behali v maskáčoch a plnej poľnej, každú noc sme však počúvali Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. Na izbe sme boli tridsiati. No a práve tam sme počuli, že v okolitých krajinách sú už vážne spoločenské pohyby, len u nás stále nič.

Aula UK, študentský štrajkový výbor filozofickej fakulty v pondelok 20. novembra 1989. Foto – Ľubomír Kiraľ-Varga

Celé je to až tragikomické – boľševik vás zgrupoval na vojenských cvičeniach proti Západu, ale vo výsledku sa mu tam formovali záškodníci. 

Veď sme sa na tom aj smiali. Cez deň sme strieľali zo samopalov, zakopávali sa v daždi do rozbahnených jám a hádzali odistené granáty na imaginárneho nepriateľa zo Západu a po večeroch sme počúvali správy práve odtiaľ. Bol to krásny kontrast zatuchnutého režimu s čerstvým vánkom. Ešte aj v tom Sovietskom zväze už Gorbačov povoľoval opraty a u nás nič. Vedeli sme to, lebo na niektorých katedrách bol povinný odber sovietskej tlače. Vnímali sme, že je tam odmäk, kým u nás v komunistickej Pravde stále písali ideologické nezmysly.ô

Skvele nás to však zomklo a začínali sme si dovoľovať už aj na povinných a nenávidených prednáškach typu dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, marxizmus a leninizmus a podobne. V škole sme tieto hlúposti počúvali niekoľko hodín týždenne a už nás nebavilo pokorne skláňať hlavy. Pedagógov, ktorí nám to prednášali, sme sa uštipačne pýtali – tak je či nie je Sovietsky zväz náš vzor?

Ako na to reagovali? 

Odpovedali, že áno, lebo inak nemohli. Na to sme kontrovali konkrétnymi textmi zo sovietskej tlače, kde sa už otvorene písalo o ,,glasnosti“ a aspoň čiastočných reformách. Učitelia z toho boli v strašnom strese – na jednej strane nemohli kritizovať ZSSR, na druhej strane si nemohli dovoliť kopnúť ani do našich zatuchnutých súdruhov. Bolo komické sledovať ich lavírovanie.

A hoci sme už registrovali aj veľké pohyby v Poľsku, nakoniec nás všetci naokolo aj tak varovali, aby sme radšej do ničoho nevŕtali a pokojne doštudovali, lebo nemusíme dopadnúť dobre. To sme počúvali aj od rodičov, ktorí mali nepríjemnú skúsenosť s rokom 1968. Predpokladali, že otvorená vzbura môže opäť znamenať tanky v uliciach a možné prelievanie krvi.

Vráťme sa ešte k časopisu Proglas. Nedostali ste povolenie na jeho vydávanie, a tak mal vyjsť ako samizdat.

Áno, taká bola dohoda, lebo povolenie nám nedali. Rozhodli sme sa preto, že ho budeme vydávať ako samizdat, ktorý sa bude cyklostylovať alebo preklepávať na stroji a šíriť ďalej. Ku kopírkam sme vtedy nemali voľný prístup. Posledné stretnutie pred plánovaným vydaním prvého čísla sme mali v stredu 15. novembra 1989. Členovia redakčnej rady sa vtedy rozišli so slovami „takže zajtra o piatej na Mierovom“.

Záber z videa z pochodu študentov 16. novembra 1989.

To bol 16. november, keď ste zorganizovali neohlásený študentský pochod k budove ministerstva školstva z Hodžovho námestia, vtedy sa volalo Mierové. Ako vznikol ten nápad?

Na prelome októbra a novembra sa začal proces s takzvanou bratislavskou päťkou, ktorú tvorili Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Vladimír Maňák, Hana Ponická a Anton Selecký. V tej päťke bolo krásne zhmotnené odbojné Slovensko – jeho katolícka, evanjelická aj občianska časť.

V auguste 1989 títo ľudia ohlásili, že si chcú uctiť pamiatku okupačnými vojskami zabitej Danky Košanovej, ktorú v auguste 1968 smrteľne zasiahli na schodoch univerzity. Chápete – chceli položiť kvety na jej pamiatku a za to ich štát zatkol a súdil. Šlo vlastne o posledný politický proces pred revolúciou.

To bola pre nás povestná posledná kvapka. Režim v okolitých krajinách sa už otriasal a u nás išli zatvárať nevinných za spomienku na obete okupácie? Už počas prvého pojednávania sme preto išli k Justičnému palácu. Z našej fakulty tam bolo asi 20 ľudí, prišli však aj mnohí iní, spolu nás tam bolo možno sto. Súdeným sme tým prejavili morálnu podporu. Zároveň bolo jasné, že takto to už nemôže pokračovať, že je čas ísť do ulíc a verejne povedať, čo si myslíme.

Ako prvá to nahlas pri Justičnom paláci povedala Magda Hlaváčová, dcéra katolíckeho aktivistu Teodora Hlaváča. Práve ona navrhla protestný pochod mestom. My sme túto myšlienku priniesli na internáty a šírili ju medzi tými, ktorým sme dôverovali.

Prečo ste si vybrali štvrtok 16. novembra?

Vedeli sme, že v piatky študenti cestujú z Bratislavy domov. Navyše, na druhý deň bol 17. november, teda 50. výročie od chvíle, keď nemeckí okupanti v Česku zatvorili vysoké školy a mnohých študentov odvliekli do koncentračných táborov, viacerých dokonca popravili. Vedenia vysokých škôl dobre vedeli, že vtedy je najlepšie dať študentom rektorské voľná, aby sa nezgrupovali a odišli na predĺžený víkend k rodičom.

Zorganizovali ste vlastne prvý verejný študentský protest u nás od januára 1969, keď sa demonštrovalo v súvislosti s pohrebom Jana Palacha.

Je to tak. A po Sviečkovej manifestácii v roku 1988 to bolo len druhé verejné vystúpenie proti komunistickej moci na území Slovenska. Ja som mal na starosti informovanie študentov, ktorých som poznal z vojenskej prípravy a aj z internátov. Vedel som totiž, komu môžem dôverovať.

Záber z videa z pochodu študentov 16. novembra 1989.

Prišli najmä zástupcovia filozofickej fakulty? V zborníku Valéra Mikulu Filozofi v novembri, kam ste autorsky prispeli aj vy, je uvedených tuším 55 mien.

Áno, z filozofie nás prišlo najviac, od čias uvedenia toho zborníka sme už identifikovali ďalších 15 až 20 mien. Zúčastnili sa však aj študenti z iných fakúlt Univerzity Komenského – najmä matematicko-fyzikálnej, prírodovedeckej, lekárskej a podobne. Dokonca prišli aj stredoškoláci z Gymnázia Alexandra Markuša.

Vaša akcia nebola povolená.

To je veľmi dôležitá poznámka. Manifestáciu v Prahe 17. novembra totiž oficiálne zaštítil Socialistický zväz mládeže. Ideologicky sa to režimu hodilo – pripomenúť si 50 rokov od chvíle, čo nacisti odporne zakročili proti študentom.

Každý účastník v Prahe teda vedel, že ide na oficiálne zorganizovanú a povolenú akciu. Pôvodne tam nešlo o demonštráciu proti režimu. Vopred sa vedelo aj to, že prídu desaťtisíce ľudí, čiže bude zaručená anonymita v dave.

Iná vec je, že keď sa oficiálna časť ukončila, tisícky ľudí sa vybrali po trase, ktorú nemali povolenú, skandovali protirežimové heslá, až brutálne zakročila štátna moc. Vopred však nik z ,,obyčajných“ účastníkov nevedel, že sa to takto skončí.

Vráťme sa k akcii 16. novembra v Bratislave. Pred dnešným Prezidentským palácom, vtedy Ústredným domom pionierov a mládeže sa zišlo 200 až 250 študentov.

Naša akcia bola vopred neohlásená, teda od začiatku nelegálna a organizovaná bez akejkoľvek spolupráce s oficiálnymi štruktúrami. Po zaspievaní študentskej a štátnej hymny sme sa pochytali za ruky a ako dlhá živá reťaz sme sa pohli podchodom z Mierového námestia na Námestie SNP a odtiaľ cez Primaciálne a Hviezdoslavovo námestie na Vajanského nábrežie k pamätníku československej štátnosti.

Na Hviezdoslavovom námestí sme utvorili kruh a pripomenuli sme si statočnosť veriacich spoluobčanov, ktorých tam v marci 1988 zmlátili a polievali vodnými delami. Potom sme prešli k hlavnej budove Univerzity Komenského, kde v roku 1968 okupanti zastrelili už spomínanú Danku Košanovú, uctili sme si jej pamiatku a neskorší novinár Marcel Samuhel tam v mene nás položil kyticu kvetov. Bol to zámer – ešte tri mesiace predtým predsa zatkli členov bratislavskej päťky za to, že tie kvety iba plánovali položiť. Z našej strany to vlastne bola dosť veľká drzosť a provokácia.

Henrieta Hrinková na zábere z videa z pochodu študentov 16. novembra 1989.

Po trase ste skandovali heslá, ktoré sa komunistom nemohli páčiť.

Boli rôzne, dovtedy na verejnosti nemysliteľné. Napríklad „chceme školské reformy“, ,,chceme demokratické školstvo“, „nechceme monopol SZM“, k tomu aj ostrejšie ako „chceme slobodu“,  „chceme demokraciu“, „slobodu Čarnogurskému“, ,,slobodu bratislavskej päťke“ a podobne. S radikálnejšími heslami sme začali práve na Hviezdoslavovom námestí.

Koledovali sme si o problém, lebo každý z tých asi 250 ľudí bol ľahko identifikovateľný. Všetci sme videli, že okolo nás stoja policajné autá, že sú tam pristavené omrežované policajné dodávky a okolo postávajú uniformovaní príslušníci Verejnej bezpečnosti aj neuniformovaní tajní. A keďže si nás natáčali aj fotografovali, každému bolo jasné, že ide do obrovského rizika.

Konkrétne?

Bolo isté, že nás potrestajú a minimálne organizátorov aj vylúčia zo školy. Koniec koncov, preto sa aj viacerí, čo sa k nám pôvodne chceli pridať, po vyjdení z podchodu radšej vrátili. Vedeli, čo v praxi znamená pripojiť sa.

Vôbec ich však neodsudzujeme. Aj my sme mali strach, veď sme mali v hlavách brutálny policajný zásah proti modliacim sa starším ľuďom z marca 1988, náš hnev na pomery však bol v tej chvíli väčší ako oprávnené obavy z predpokladaných postihov.

Okrem režimu si vás natáčala aj štátna televízia.

Tu chcem vyzdvihnúť veľkú odvahu spolužiačky Henriety Hrinkovej, ktorá z nás na kameru prehovorila ako prvá.

Televízia spravodajský šot z nášho protestu odvysielala o pol desiatej večer v relácii Aktuality. A práve tam nás videli aj naši rodičia, ktorí vopred o ničom netušili. Nič sme im o akcii nehovorili, lebo sme tušili, že by nás pravdepodobne odhovárali. Vedeli, čo riskujeme, a nechceli, aby sme si pokazili budúcnosť. My sme však boli mladí, bez záväzkov, bez osobnej skúsenosti z roku 1968, a teda aj naivnejší a drzejší.

Rekonštrukcia pochodu po 30 rokoch – 16. novembra 2019. Foto – Michal Hvorecký

Pochod ste ukončili pri budove ministerstva školstva na vtedajšej Suvorovovej ulici, kde s vami diskutoval tajomník mestského výboru komunistickej strany Gejza Šlapka a riaditeľ odboru vysokých škôl ministerstva školstva Ján Porvazník.

Predložili sme im svoje požiadavky a ich reakciou bolo, aby sme to spísali a predostreli oficiálne, že takéto veci sa neriešia na ulici. Za to sa im dostalo pokriku, že aj VOSR v novembri 1917 a ,,víťazný február“ 1948 prebehli na ulici. Nakoniec sme sa dohodli, že 21. novembra sa na internáte Ľ. Štúra uskutoční verejná diskusia študentov so štátnymi orgánmi.

Lenže medzitým sa udial zásah na Národnej triede v Prahe a na debatu už nebol dôvod.

Práve to niektorí dodnes zľahčujú a vyčítajú nám – boli ste proti komunistickému režimu, pritom ste boli ochotní diskutovať s jeho predstaviteľmi? Lenže čo bolo najväčším víťazstvom prvého týždňa revolúcie, konkrétne 24. novembra 1989? To, že si spolu sadli lídri VPN s komunistami do televízneho štúdia a viedli spolu dialóg. Týždeň po 17. novembri! My sme s nimi viedli verejný dialóg už 16. novembra a niekto nám to chce vyčítať?

O tejto výčitke počujem prvýkrát.

Ale áno, občas sa to zľahčuje – vraj ak sme boli proti komunistom, nemali sme sa s nimi ani baviť. A napokon bolo vlastne dobre, že ten Šlapka vyšiel z budovy ministerstva školstva von, lebo keď sme tam dorazili, ulicu z oboch strán uzavreli policajné autá a zjavili sa príslušníci zásahovej jednotky v bielych prilbách a s pelendrekmi. Okamžite nám napadlo, že nás môžu zmlátiť podobne ako pokojne sa modliacich ľudí na Sviečkovej manifestácii.

Je možné, že nás vtedy zachránilo práve to, že si to Šlapka nasmeroval doprostred nášho davu. Musel vopred vedieť, že tam ideme, inak na tom ministerstve nemal čo robiť. Naopak, minister a jeho úradníci obvykle chodili na koberček k nemu do sídla mestského výboru strany. Možno práve on dal pokyn, nech nás nechajú vykričať sa a slobodne odísť, veď čas na naše vyhodenie zo školy majú aj budúci týždeň.

Spoločná fotografia po rekonštrukcii protestného pochodu po 30 rokoch, keď sa stretli jeho vtedajší účastníci a ich rodinní príslušníci. Foto – Pavol Vitko

V piatok 17. novembra doobeda ešte nik netušil, čo sa zomelie v Prahe. Čo hovorila Univerzita Komenského na váš pochod?

Už v ten deň zasadali univerzitné stranícke bunky a riešili, čo s nami. Presne vedeli, ktorí študenti tam boli, veď nás videli v televízii. Kamera nás snímala tvár po tvári. Dohodli sa, že v pondelok si predvolajú identifikovaných účastníkov a začnú riešiť hlavných organizátorov. Tých s veľkou pravdepodobnosťou čakalo vylúčenie zo štúdia. Lenže to už nestihli. Odvaha a drzosť účastníkov neoficiálnej a nepovolenej časti akcie v Prahe nás vlastne zachránila.

V čom s odstupom 31 rokov vidíte najväčší prínos toho pochodu?

Mal veľký význam pre formovanie a rozbeh slovenského študentského hnutia po vypuknutí revolúcie. Jednak sme sa tam osobne spoznali ďalší študenti, jednak sme už zo soboty na nedeľu po tom, ako sme sa dozvedeli o udalostiach v Prahe, burcovali spolužiakov a známych na internáte.

Už vtedy nám bolo jasné, že v pondelok sa rozhodne nebudeme učiť, že sa ráno o ôsmej stretneme vo vstupnej hale univerzity a prečítame tam protestné vyhlásenie, ktoré sme pripravili cez víkend. Myslím si, že šlo vôbec o úplne prvé písomné protestné vyhlásenie na Slovensku k tomu, čo sa stalo v Prahe. A napísali ho a ostatných burcovali práve tí, čo boli na pochode 16. novembra.

V tmavom tričku čaká na vystúpenie študentka psychológie Oľga, budúca manželka Milana Novotného. Foto – Marián Sedílek

Čo ste žiadali?

Dôrazne sme odsúdili brutálny zásah na Národnej triede, žiadali sme jeho dôkladné vyšetrenie, potrestanie vinníkov a to, že sa dovtedy nebudeme učiť. A naozaj, drvivá väčšina už v pondelok ráno nešla na prednášky. Ako študenti prichádzali, piati autori protestného vyhlásenia, teda Adriana Červená, Adriana Hosťovecká, Rastislav Rigo, Radoslav Števčík a ja, ku ktorým sa ráno pred školou pridal aj Dino Hochel, sme vystúpili na široký okenný parapet a každý z nás prečítal jednu vetu, aby bola vina rozložená kolektívne, teda aby nebol potrestaný len jeden z nás.

Keď sme sa následne presunuli do preplnenej auly, ako prví na Slovensku sme v pondelok 20. novembra 1989 o približne desiatej hodine „deložovali“ komunistické aj akademické vedenie školy, ktorého členovia si presadli z vyvýšených miest dole medzi študentov.

Na ich pozície sa posadila desiatka študentov – Svetoslav Bombík, Daniel Bútora, Magda Hlaváčová, Dionýz Hochel, Adriana Hosťovecká, Henrieta Hrinková, Rastislav Rigo, Stanislav Šimko, Radoslav Števčík a ja. Až na jednu výnimku všetko aktívni účastníci demonštrácie zo 16. novembra. V podstate sme tým ovládli vedenie štrajku na filozofickej fakulte, ktorá bola najväčšia na Slovensku. Zastupovali sme takmer 2500 študentov, čo bola obrovská masa revolučne naladených mladých ľudí.

Čo sa dialo ďalej, rozoberám s inými študentskými lídrami z vašej fakulty. Za odkaz pochodu 16. novembra 1989 však bojujete dodnes a jedným z výsledkov je aj názov podchodu na Hodžovom námestí. Odkazuje práve na túto akciu.

Vzťah nás Slovákov k vlastnej histórii sa prejavuje aj na príklade študentskej demonštrácie zo 16. novembra 1989 – jej prípravám, priebehu a dôsledkom sa nevenujú politológovia, historici ani ďalší odborníci vrátane pracovníkov Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Pred pár rokmi zostavil spomínaný zborník Valér Mikula z našej fakulty, ktorý udalosti od 20. novembra prežil spolu s nami, keďže sa k nám pridal ako prvý pedagóg hneď v prvý deň študentského štrajku. Minulý rok bola vydaná aj komiksová publikácia venovaná tejto téme.

Na podrobné zmapovanie nášho verejného protestu vo forme knihy sme sa napokon pred pár mesiacmi podujali my – priami účastníci. Pätnásť z nás spísalo svoje spomienky, ktoré sú už pár dní zverejnené aj v elektronickej podobe pod názvom Študentský prológ k Nežnej revolúcii/Bratislava 16. november 1989.

Pamätná tabuľa pripomínajúca túto udalosť bola na budove UK inštalovaná po dvadsiatich rokoch – v novembri 2009. Zo slovenských politických špičiek si odvtedy odvahu slovenských študentov a ich príspevok k súčasným demokratickým pomerom bola pri spomínanej tabuli pripomenúť jedine pani prezidentka Zuzana Čaputová. Zo slovenských inštitúcií je pri mapovaní študentského hnutia svetlým príkladom jedine Ústav pamäti národa.

Podobne to bolo aj s podchodom na Hodžovom, kde sa začal náš vtedajší verejný protest. Poslanci Starého Mesta nedávno schválili našu iniciatívu na jeho pomenovanie Podchod študentov 16. novembra 1989. Po potrebných procedúrach by to ešte niekedy na jar mali schvaľovať aj poslanci bratislavského mestského zastupiteľstva. Pevne veríme, že to prejde.

Viete, čo ma pri téme pochodu 16. novembra najviac zaskočilo? Nezmyselné hádky na internete o tom, či revolúcia odštartovala vtedy v Bratislave alebo až 17. novembra v Prahe. Nie je absurdné, že to vôbec niekto rieši?

Je to úplne zbytočné. My môžeme akurát tak ďakovať pražským študentom, ktorí ostali na neoficiálnej časti ich pochodu, lebo práve násilný zásah na Národnej triede naozaj odštartoval revolúciu vo vtedajšom spoločnom štáte. Vážime si ich odvahu, koniec koncov, svojím spôsobom nás zachránili pred vyhodením zo školy.

Spory o to, kto bol prvý, nemajú zmysel, nikdy sme sa nepasovali do úlohy ,,štartérov“ Nežnej revolúcie, lebo si ako absolventi príslušných študijných odborov svojej fakulty jednoducho ctíme historické fakty.

Podstatné je niečo iné – aby sa 16. november so svojimi príčinami, priebehom i vplyvom na formovanie následného slovenského študentského hnutia objektívne zasadil do modernej histórie Slovenska.

Ten deň predsa jasne patrí do kontextu slovenského revolučného pohybu v novembri 1989, hoci nebol spúšťačom revolúcie ako takej. Významne ukazuje, že aj na Slovensku, bez akejkoľvek koordinácie s českými kolegami, mladí ľudia našli odvahu verejne prejaviť nesúhlas s vtedajšími pomermi, čím prispeli k neskorším celospoločenským zmenám.

MILAN NOVOTNÝ (1968)

Narodil sa v Spišskej Starej Vsi, vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde sa počas revolúcie stal jedným zo študentských lídrov. Bol jedným z organizátorov protestného pochodu študentov v Bratislave 16. novembra 1989, na ktorom sa zúčastnilo približne 250 ľudí. Celý život pôsobí na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, aktuálne je v ústredí rezortu štátnym radcom na odbore kultúrnej diplomacie.

[Kúpte si bestseller knižnej edície Denníka N, knihu Martina M. Šimečku Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi).]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie