Denník N

Revolucionár z Oravy: Nepočítali sme, že do funkcií sa budú vrhať neschopní a všetkého schopní egomaniaci, zlodeji, zlí ľudia

Milan Galanda (úplne vľavo) počas revolúcie v roku 1989. Foto - archív Milana Galandu
Milan Galanda (úplne vľavo) počas revolúcie v roku 1989. Foto – archív Milana Galandu

Hnevá ma, že bývalí funkcionári režimu nedopadli zle. Mnohí za Mečiara zázračne zbohatli. A tí, čo stáli na barikádach alebo dreli v štrajkových výboroch, neraz prišli o zamestnanie aj o ilúzie, tvrdí právnik Milan Galanda.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

  • prečo v ňom nezarezonovala informácia o násilí v Prahe, hoci sa o ňom dozvedel už v noci 17. novembra,
  • prečo revolúcia na Orave meškala,
  • ako zvolávali ľudí na generálny štrajk a verili, že ich príde aspoň pár desiatok,
  • ako museli opustiť miestnosť tí, čo nesúhlasili s požiadavkami bratislavskej VPN,
  • s akým strachom šiel šéfovi polície oznámiť akciu na námestí,
  • ako mali problém zohnať odborníkov na posty šéfov podnikov.

Aké prostredie vás formovalo?

Nebudem zo seba robiť hrdinu, neboli sme výrazne antikomunistická ani disidentská rodina. V roku 1968 som bol príliš malý a osobne sa ma nedotkla ani následná normalizácia. Mama bola z Budatína, pochádzala z gazdovskej rodiny. Narodila sa v Česku, jej rodičia tam chodili pracovať.

Môj dedo, teda mamin otec, nechcel vstúpiť do družstva, nakoniec ho však v 70. rokoch komunisti donútili. Babka potom robila na družstve. Chodil som za ňou do kravína a vždy sme spolu zašli k „našej“ krave, kde mi nadojila čerstvé mlieko a ja som ho vypil.

Otcov príbeh bol zaujímavejší, až do revolúcie som však o ňom nevedel. Pochádzal z gazdovskej rodiny Galandovcov v Martine, vlastnili aj potraviny. Venovali sa hospodáreniu a boli relatívne bohatými sedliakmi. Otec nešiel na vysokú školu, lebo sa pripravoval na to, že po rodičoch preberie gazdovstvo. Lenže prišiel rok 1948.

Otec šiel vtedy na vojenskú službu, kde mu povedali, že ak sa upíše vojsku na tri roky, rodine nechajú nejaké pozemky a možno aj pár koní a kráv. Podpísal to, ale oklamali ho a všetko im vzali. Keď otcova mama ovdovela, nevládala platiť kontingent, teda povinné materiálne odvody štátu, a tak skončila aj vo väzení.

Otec ostal v armáde?

Áno, ale prestúpil k železničnému vojsku. A bez vysokej školy či členstva v komunistickej strane to dotiahol až na majora a zástupcu náčelníka. Jeho hlavná činnosť spočívala v stavaní vojenských táborov a oprave železníc v celom Československu. Ako dieťa som preto nechodil do pionierskych, ale do vojenských táborov, kde sme prespávali v maringotkách či pod stanmi medzi vojakmi.

Bavili ste sa doma o režime?

Málo. Keď som sa však otca pýtal, prečo nevstúpi do strany, odpovedal, že tam sú ľudia, medzi ktorými nemá čo hľadať. Rovnako sa dalo medzi riadkami z jeho vyjadrení vyčítať, že ho štval vstup okupačných vojsk v roku 1968.

Rodičia nás dali aj pokrstiť, nemôžem však povedať, že by sme boli mimoriadne nábožensky založená rodina. Podstatné je, že obaja moji rodičia boli dobrí ľudia. Keď som hovoril s otcovými kolegami, tiež mi potvrdili, že to bol slušný chlap a „makač“.

Čo potom rozhodlo, že ste sa počas revolúcie v roku 1989 postavili na stranu zmeny?

Zrejme to, že som na vysokej škole v Bratislave zrazu mohol sledovať rakúsku televíziu a vidieť realitu v súvislostiach. Na dolnej Orave sme nechytali ani len poľskú televíziu. V univerzitnej knižnici sa mi tiež párkrát stalo, že som si chcel požičať dobré knihy, ale odmietli ma so slovami, že ide o zakázanú literatúru. Zarazilo ma to.

Milan Galanda. Foto – Miroslav Kubečka

Tušili ste v druhej polovici 80. rokov, že sa blíži zlom?

Niečo sa dalo vytušiť, keď po Brežnevovej smrti v Sovietskom zväze postupne odchádzali jeho nasledovníci – Jurij Andropov aj Konstantin Černenko. Bola jasné, že generácia starých pánov končí. Keď nastúpil relatívne mladý Michail Gorbačov, bol to šok nielen pre mňa. Stelesňoval úplne nový typ politika.

Z toho sme však vyvodili aj záver, že u nás sa zrejme nič nezmení, že našu krajinu budú naďalej riadiť starci, ktorí nebudú schopní zvládať reformy prichádzajúce z východu. Vnímali sme, že isté veci tam prestali byť tabu – zrazu sa vedelo, ako neprístojne sa správali Brežnevove deti, že v Sovietskom zväze existuje ekonomická kriminalita a majú tam rôzne politické problémy, o ktorých sa u nás nehovorilo.

Niektorí možno verili v to, že sa u nás udejú drobné zmeny v zmysle, že starí súdruhovia u nás uvoľnia svoje miesta päťdesiatnikom, ktorí pripustia aj nejaké kozmetické zmeny režimu. V zásade som sa však zmieril s tým, že tu naďalej bude panovať pretvárka – v novinách typu Pravda sa niečo napíše a v reálnom živote bude všetko inak.

Hoci ste už mali po štúdiu práva a pracovali ste v podniku na Orave, piatok 17. novembra vás zastihol v bratislavskom vysokoškolskom klube Elam. Kdesi ste napísali, že tam bolo plno krásnych študentiek, mali ste tam množstvo známych, hrala dobrá hudba, k tomu alkohol a fajn zábava.

Kamarátil som sa s chalanmi, ktorí Elam v roku 1983 v Mlynskej doline zakladali. Formálne patril pod Socialistický zväz mládeže. Všetky významné študentské akcie sme trávili tam. V ten piatok sme sa tam naozaj zabávali, keďže bol Deň študentstva.

Zrazu počas noci začali prichádzať správy o tom, čo sa stalo v Prahe na Národnej triede. Už pár dní predtým sme pritom vedeli, že v Prahe bude veľký pochod, a riešili sme, či nejaký nespravíme aj my v Bratislave. Väčšinová odpoveď znela, že nie, nikomu sa do toho nechcelo.

Mňa však vtedy najviac zaujímalo, aké nové filmy chalani zohnali v rámci videoklubu a aké pekné baby sa v klube potulujú okolo nás. Štandardne tie akcie končili nadránom s tým, že keď sme sa v sobotu doobeda zobudili, išli sme sa najesť do Rybárskeho cechu. Tak to bolo aj teraz, následne som sa vrátil na Oravu. Akcia v Prahe vo mne ešte príliš nerezonovala.

V nedeľu ste cestovali do Česka na nejaké školenie.

Konkrétne do Olomouca. Bola to služobná cesta, v rámci ktorej sme od pondelka mali stretnutie právnikov z podnikov miestneho hospodárstva celej republiky. Odchádzal som s vedomím, že v Prahe sa síce niečo stalo, ale jedným uchom to vošlo a druhým vyšlo. Viac som si pamätal zážitky z vydarenej akcie v Elame.

V Olomouci na stanici ma prekvapili hlásenia v ruštine, keďže tam sídlila posádka sovietskej armády. Tú sme mali aj v Ružomberku, hlásenia v ruštine som tam však nikdy nepočul. V Olomouci som si všimol aj letáky s protištátnymi heslami typu Jakeša do koša a podobne. Tie plagáty ma zaskočili, na Slovensku som nič také nevidel.

Rozoberalo sa na stretnutí právnikov, čo sa stalo v Prahe?

Najskôr nie. Dopoludnia však za nami prišli nejakí vysokoškoláci a podrobne nás informovali, čo presne sa stalo 17. novembra. To, čo som dovtedy zachytil len letmo, na mňa zrazu dopadlo plnou silou.

Keď vysokoškoláci prišli, práve sme preberali nejaké nudné zmeny zákonov, a tak sme ich zámer privítali ako spestrenie programu. Nakoniec nás to, čo sme počuli, šokovalo. Chápte, ako sme to videli – na oficiálne povolenú manifestáciu, ktorú zastrešoval Socialistický zväz mládeže, nabehli policajti, dokonca červené barety, a účastníkov brutálne zmlátili. Veď to nedávalo logiku.

Okamžite nám v hlavách vyskakovali otázky. Vrcholom bolo, že tam vraj niekoho aj zabili. Že šlo o fámu, sme ešte netušili. Najviac zaskočení boli kolegovia, ktorí boli rodičmi vysokoškolákov. Ihneď im napadlo, že tam možno boli aj ich deti. Pýtali sa – sú v poriadku? Ako sa to dozvieme?

Milan Galanda reční na námestí. Foto – archív Milana Galandu

Keď ste sa vrátili na Oravu, už to tam vrelo?

Kdeže. Vrátil som sa a tam pokoj, nič sa nedialo. Rozbehlo sa to až koncom prvého týždňa po 17. novembri, keď už bola Bratislava v pohotovosti a divadlá aj školy tam štrajkovali. Na Orave sme sa však stretli partia ľudí v podobnom veku a z rôznych podnikov. Nemali sme ešte vlastné rodiny, a tak sme sa mohli relatívne slobodne postaviť na barikády.

Okamžite sme začali zháňať informácie, zisťovali sme, ako by sme sa mohli zapojiť do revolúcie, vyrábali sme letáky, zohnali sme aj video so zábermi z pražského zásahu. Najviac sme sa zamerali na blížiaci sa generálny štrajk, ktorý bol ohlásený na 27. novembra. Pripravovali sme ho v Dolnom Kubíne vo vinárni U poľovníka na Hviezdoslavovom námestí, ale bez ambície, že na ňom aj vystúpime. Pripojili sa všetci, ktorí mali pocit, že niečo treba urobiť.

Paralelne s nami sa na evanjelickej fare schádzala ďalšia partia ľudí, ktorých sme nepoznali. Šli vlastnou cestou. Boli napojení na kresťanské kruhy, rok predtým sa zúčastnili Sviečkovej manifestácie. Jeden z nich bol zo Zázrivej a mal preto aj problémy v práci. Šéf ho však nakoniec podržal a nevyhodili ho.

Reálne sa teda revolúcia na Orave rozbehla až desať dní po 17. novembri generálnym štrajkom?

A kde na Slovensku okrem Bratislavy sa rozbehla skôr? Vo Veľkom Krtíši či v Bardejove?

Nehovorím to ako výčitku, len konštatujem fakt. V mnohých mestách sa to rozbehlo skôr.

Možno tam, kde

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie