Denník N

Aj o 17. november súperia politiky pamätí

Dobový plagát z roku 1944. Foto - archív autorky
Dobový plagát z roku 1944. Foto – archív autorky

17. november je jediný ozajstný svetový sviatok, ktorý má svoje historické a symbolické korene v Československu.

Autorka je historička, Historický ústav SAV

Nadišiel november a v médiách sa opäť ozýva frflanie na mládež, ktorá „nevie, čo sa stalo 17. novembra“ a prečo vtedy študenti išli do ulíc. Pritom aj veteráni roka 1989 nezriedka sami len matne tušia, že aj „ich výročie“ sa pôvodne pribalilo na udalosť o päťdesiat rokov staršiu. Takže čo si to vlastne pripomíname 17. novembra?

Rok 1939

Dňa 28. októbra 1939 sa tisíce občanov rozbitého Československa rozhodli demonštratívne si v hlavnom meste pripomenúť deň vzniku svojho štátu. Na verejnosti sa objavovali výzvy na nosenie trikolór a čiernych šatiek, pri pomníkoch národným dejateľom v Prahe pribúdali horiace sviečky. Ozývali sa heslá proti nacistickým okupantom. Spievala sa štátna hymna. Celá. Teda aj jej slovenská časť, ktorá už bola v protektoráte zakázaná.

Demonštráciu násilne rozohnali. Pri streľbe do davu zahynul mladý robotník Václav Sedláček. Ťažko bol zranený študent medicíny Jan Opletal, ktorý zraneniam 11. novembra podľahol. Jeho pohrebný sprievod 15. novembra prerástol do masového študentského protestu.

Na rozdiel od októbra však už boli nacisti pripravení využiť ho ako zámienku na brutálny a odstrašujúci zásah. Plán tejto Sonderaktion, „zvláštnej akcie“, bol doladený 16. novembra u Hitlera.

Pred polnocou vtrhli esesáci do vysokoškolských internátov po celom protektoráte – v Prahe, Brne, Příbrame a Olomouci. Zatknutých chlapcov hnali na korby nákladných áut rovno v pyžamách. S českými študentmi bolo brutálne zmlátených a na krátky čas zadržaných aj niekoľko zahraničných študentov – Slovákov a Juhoslovanov.

Zatvorené univerzity, študenti v koncentráku

Ešte nad ránom 17. novembra 1939 v ruzynskej väznici popravili bez súdu deväť aktivistov študentských organizácií. Bol medzi nimi i mladý ekonóm z Tvrdošína Marek Frauwirth. Dodatočné vyšetrovanie preukázalo, že ako pracovník slovenského konzulátu vystavil prenasledovaným ľuďom vyše dvetisíc ilegálnych pasov.

Od toho dňa boli všetky české vysoké školy v celej krajine zatvorené. Tisícdvesto študentov vyviezli do koncentračného tábora Sachsenhausen neďaleko Drážďan. Jeho osadenstvo dovtedy tvorili zväčša nemeckí politickí väzni a kriminálni zločinci. Umieralo sa tu na hlad, zimu a otrockú prácu, obzvlášť pri ťažbe rašeliny a na stavbách. Internovaní študenti, ktorí boli vlastne rukojemníkmi, mali zopár týždňov ľahší režim, no časom ich začali prideľovať aj na najťažšie práce. Potom boli postupne prepúšťaní domov ako chodiaci dôkaz, že nepodriadiť sa nacistom sa nevypláca.

Prvých dvadsaťpäť sa vrátilo na Vianoce 1939, ďalšie dve stovky dostali „amnestiu na Hitlerove narodeniny“ 20. apríla 1940 a tak to pokračovalo, kým v marci 1943 neodišiel z tábora posledný. Teda ak sa prepustenia vôbec dožil a nepripravili ho o život pracovné zranenia a vyčerpanosť, epidémie a sadistickí dozorcovia. Už v januári 1940 sa totiž v Sachsenhausene konala beštiálna „redukcia stavu“, keď všetkých väzňov nahnali na nástup v treskúcom mraze, až kým tristo z nich nezmrzlo a ďalších šesťsto skonalo na následky podchladenia.

Niekoľkí študenti boli aj v skupine trestancov, ktorú dozorcovia nechali zaživa na vyše hodiny zahádzať snehom. Na presných počtoch navrátilcov tu záleží málo, pretože na následky prežitého utrpenia zomierali aj po návrate a viacerí boli väznení opakovane.

Medzinárodný ohlas

Správy o nacistickej krutosti zarezonovali v médiách po celom svete. Po útoku na Poľsko bolo ťažké robiť si akékoľvek ilúzie, hoci Nemci sa stále snažili prezentovať ako nositelia vyššej európskej kultúry. No plošný útok na neozbrojených študentov, na univerzity, na možnosť vyššieho vzdelania, ten sa s predstavou o civilizovanom svete nedal nijako zlúčiť. Rovnako ako ani informácie o popravách bez riadneho súdu. V spravodajstve francúzskeho rozhlasu doslova zaznelo, že „keď sa svet túto správu dozvie, všetci kultúrni ľudia budú zdesení“. Podobne písali Chicago Tribune, moskovská Pravda aj vatikánsky L’Osservatore Romano.

Slovenská tlač sa udalosti snažila prejsť mlčaním, no letákmi sa informácia šírila po bratislavskej univerzite aj po internáte Lafranconi. Viacerí slovenskí študenti z Čiech a Česi, ktorí si vedeli nájsť nejaké zázemie na Slovensku, sa narýchlo pokúšali prehlásiť a doštudovať na bratislavských školách – a vďaka statočnosti viacerých tunajších učiteľov a referentov sa to niekoľkým aj podarilo. Množili sa však aj prípady prenasledovania študentov ľudáckym režimom.

Z univerzít do uniforiem

Mnohí Slováci sa zapojili do pomoci pri tajných prechodoch do Francúzska, kde vznikali jednotky československej armády. Zo študentov onedlho boli veteráni od Dunkerku či od Tobruku. Tí, ktorí narukovali do Československej samostatnej brigády vo Veľkej Británii, sa na jeseň 1940 rozhodli udalosti spred roka pripomenúť svetu s vedomím, že v Čechách ani na Slovensku to ich rovesníci urobiť slobodne nemôžu.

K prvým aktivitám novozriadeného Ústredného zväzu československého študentstva v zahraničí patril rozhlasový program pre verejnosť v protektoráte a slovenskom štáte, odkiaľ časť informácií prevzala i BBC. Spustila sa vlna solidarity, ktorá desiatkam zahraničných vojakov i civilných emigrantov umožnila získať štipendium na dokončenie štúdia. Na Univerzite v Oxforde sa vo februári 1943 uskutočnili promócie šestnástich medikov z Univerzity Karlovej, šiestich z Masarykovej univerzity v Brne a jedného z Univerzity Komenského. V skupine promovanej na konci letného semestra už boli aj dve medičky – jedna z Prahy a jedna z Bratislavy.

Roku 1941 čs. študentský zväz publikoval informačnú brožúru, preloženú do desiatok jazykov. K návrhu vyhlásiť od roku 1942 dátum 17. november za Medzinárodný deň študentstva sa pridali partnerské organizácie v päťdesiatich štátoch. Spoločne naplánovali aj prvé svetové stretnutie študentov, ktoré sa malo v tento deň konať v Prahe, hneď po oslobodení.

Spomienkové podujatia sa uskutočnili na stovkách univerzít od Austrálie po Južnú Ameriku. V Spojených štátoch mal pri tejto príležitosti prejav prezident Roosevelt, Sovietsky zväz symbolicky vyslal do Londýna delegáciu troch študentov vojakov. Roku 1943 sa spomienky sústredili viac na zajatých, ranených a padlých rovesníkov. K živým rečnil generál de Gaulle, za mŕtvych slúžil panychídu londýnsky biskup Myers.

Kúsok nádeje priniesla aj študentská zdravica z Neapola, mesta so stáročnou univerzitnou tradíciou, ktoré bolo oslobodené začiatkom októbra. No už koncom novembra otriasol akademickou verejnosťou ďalší barbarský čin nacistických okupantov. Tentoraz v Nórsku, kde požiar v univerzitnej aule pripísaný komunistickému odboju využili ako zámienku na zaistenie vyše 1 100 študentov. Viac ako 600 ich poslali do táborov na „prevýchovu“, ktorú sedemnásti neprežili. Napriek ľudáckej cenzúre sa zvesti opäť šírili aj po Slovensku. Napríklad letákmi o solidarite s nórskymi kolegami, ilegálne tlačenými organizáciou evanjelickej mládeže.

V závere vojny bolo čoraz zjavnejšie, že univerzity v okupovanej Európe nebude stačiť len oslobodiť. Mnohé boli zničené, vyrabované, učiteľské zbory boli decimované. Roku 1944 už pôvodní československí organizátori dňa študentstva bojovali v spojeneckých vojskách na kontinente. Ich odkaz dôstojne prevzal vo svojom vystúpení podpredseda študentského zväzu z práve oslobodzovaného Belgicka.

Zaznel aj študentský pozdrav priamo z okupovanej východnej Moravy, odkiaľ ho vyslal britský výsadkár Čestmír Šikola. Ako študent chémie sám zažil vpád esesákov do pražského Masarykovho internátu. V Spojených štátoch sa všetky vysoké školy zastavili na dve minúty ticha za padlých študentov. Azda je na tomto mieste vhodné pripomenúť aj pamiatku Adama Adamoviča, člena Ústredného zväzu čs. študentstva, Slováka, ktorý padol v apríli 1945 ako veliteľ čaty pri poslednom útoku čs. obrnenej brigády pri Dunkerku.

Prevzatie pamiatky komunistami

Dňa 17. novembra 1945 sa vyše štyristo zahraničných univerzitných delegátov zišlo v Prahe na prvom svetovom kongrese a mesto sa stalo sídlom novej organizácie – Medzinárodného zväzu študentstva. O krátky čas si však tento deň aj celý zväz, tak ako všetko ostatné, prisvojili komunisti.

Cestu im uľahčila predchádzajúca šesťročná formácia mládeže myšlienkami o nadradenosti kolektívu nad jednotlivcom a o nemilosrdnosti voči oponentom, o uctievaní vodcov, výchova k agresívnym postojom voči humanizmu a demokracii, ktorá sa cez vojnu presadila v oboch častiach štátu.

Mnohí zo študentov sa stali opäť štvancami, prenasledovanými v jednej dekáde už druhou totalitou. Pri desiatom výročí boli dejiny 17. novembra od konkrétnych študentských postáv z roku 1939 takmer vyľudnené, pretože sa zväčša nezhodovali s novým ideálom mládežníka.

V atmosfére mierneho politického uvoľnenia sa koncom 50. rokov počas dvadsiateho výročia viacerí bývalí väzni stretli s Henrym Naujocksom, komunistom zo západného Nemecka, ktorý im ako člen táborovej samosprávy v Sachsenhausene pomohol získať miesta vyžadujúce odborné zručnosti, kde nehrozil smrtiaci hlad a drina. V rokoch 1961 – 1974 bola Univerzitou 17. novembra nazvaná inštitúcia zameraná na vzdelávanie a komunistickú indoktrináciu študentov z rozvojových krajín. Paradoxne, tým, že títo mladí ľudia boli navyknutí na voľné diskusie a vyžadovali to aj od učiteľov, sa existencia školy stala nezlučiteľnou s poaugustovou normalizáciou.

V roku 1968 sa pieta preniesla aj na študentské obete sovietskej okupácie. Na bratislavskej filozofickej fakulte sa v čase výročia konal krátky okupačný štrajk. A málokto u nás vie, že 17. november je vďaka spomienke na protest miestnych študentov z roku 1973 štátnym sviatkom aj v dnešnom Grécku.

V roku 1979 komunistický režim vo vysielaní tematického Televízneho klubu mladých povolil odvysielať niekoľko dobových mládežníckych piesní, ale bez uvedenia ich autorov – Voskovca a Wericha. Približne v tom čase sa udalosti novembra roku 1939 stali životnou témou mladého slovenského publicistu Jozefa Leikerta. Neúnavne odvtedy spovedal desiatky svedkov, pripútal k ich životom čitateľský záujem a z jeho kníh pochádza aj väčšina tu uvedených informácií.

Nový začiatok dejín v roku 1989

Najvýraznejšie – päťdesiate – výročie sa konalo po niekoľkých rokoch perestrojky, ktorá oslabila ambície Sovietskeho zväzu vládnuť nad východoeurópskymi satelitmi.

V moskovskej televízii a sovietskej tlači „glasnosť“ umožňovala otvorené diskusie o témach, ktoré v ČSSR ostávali tabu. Poliaci po slobodných voľbách v júni 1989 už smeli slobodne cestovať do Viedne, takže v Petržalke ich boli kilometrové rady. Maďari už niekoľko mesiacov strihali ostnatý drôt, v Berlíne padol múr 9. novembra 1989, ale v Československu sa moc pevne držala a potláčala každý pokus o protest. V kalendári boli do konca roka ešte dva nádejné dátumy. Prvým bolo okrúhle výročie brutálneho zásahu moci proti študentom.

Vysokoškoláci v Prahe sa šance chytili naplno, a preto sa ten druhý – Deň ľudských práv 10. decembra – spája s definitívnym koncom režimu v podobe pôvabne symbolickej rezignácie Gustáva Husáka.

A treba pripomenúť, že keďže slovenskí študenti z Prahy boli doma na Dušičky a chystali sa zasa až na Vianoce, aj ich boli v tom čase v Prahe po internátoch stovky. Aj oni chystali transparenty s rovnako poburujúcimi požiadavkami, aké mali ich rovesníci vtedy dávno – chceli slobodu. A potom stáli pred zovretými radmi policajných štítov a obuškov. Pritom o ich aktivitách sa dnes vie minimum, lebo pre českých novinárov sú na okraji záujmu a pre rovesníkov na Slovensku sú „tí, ktorí neboli tu“.

V Bratislave, ale aj na ostatných regionálnych univerzitách v celom štáte študenti potenciál blížiaceho sa výročia odignorovali a ponechali ho profesionálnym „szmákom“, ktorí si ako vždy odčiarkli slávnostnú schôdzu deň vopred a rektorské voľno poňali ako príležitosť na skorší odchod domov. Ak niekto ešte nepočul o úlohe nenápadných osobností v dejinách, nech si spomenie na dve dievčence, ktorým to nedalo a mali pocit, že „aspoň čosi by sa malo“.

Výsledkom bolo bratislavské stretnutie zopár desiatok podobne naladených odvážlivcov v predvečer sviatku, 16. novembra, ktorí sa pokojne vydali cez mesto smerom k vtedajšiemu ministerstvu školstva a úctyhodne zvládli aj diskusiu so „súdruhom“, ktorého im vyslali v ústrety. Od letných táborov a brigád, kde sa celá táto generácia naučila pesničky Karla Kryla, aj od policajtmi rozohnaných búrz a pankáčskych koncertov, kde porovnateľné množstvo účastníkov na adresu režimu zvyklo vykrikovať o dosť drsnejšie veci, sa tým generačne posunuli k politicky významnejšiemu typu akcie. Od roku 2009 to na mieste pripomína pamätná tabuľa.

Dodatočné znárodnenie medzinárodného dňa

V posledných rokoch však akoby začínal upadať cit pre moment, keď sa z rituálu spomínania stáva gýč. „Priamych účastníkov pochodu“ v Bratislave postupne pribúda; podľa posledných tlačových správ ich boli „stovky“. Zborník spomienok či pamätná tabuľa pre „jeden z najvýznamnejších zážitkov z mladosti“ – to je málo. Odkazy na rok 1939 sa úplne vytrácajú a priestor zapĺňa nový motív: „novembrové udalosti“ sa začali vlastne v Bratislave a „Pražáci“ sa riadnou organizáciou akcie pre tisícky spolužiakov „len pridali“.

V hlavnom meste Slovenskej republiky, kde chýbajú ulice nazvané po ľuďoch, ktorí za slobodu a demokraciu obetovali životy, kde z vysokoškolského internátu jeho nový vlastník KBS bez protestov deložuje bustu zavraždeného študenta Mirka Nešpora a na bývalej mučiarni POHG na Vlčkovej už desaťročia nikomu nechýba jeho zničená pamätná tabuľa, sa tento výklad dejín fixuje aj na mape. Hodžovo námestie premenovať nemožno, oficiálna pripomienka sa presúva do podzemia pod ním a pamätným miestom sa stáva „Podchod študentov 16. novembra“. Vytráca sa mierka a vkus, chradne zmysel pre historický kontext.

A pritom 17. november je jediný ozajstný svetový sviatok, ktorý má svoje historické a symbolické korene v Československu. Spomienka na obete nacistického teroru voči vzdelanosti mizne v tieni dezinformácie o údajnej smrti študenta Martina Šmída a udalostí, ktoré nasledovali po nej. S presúvaním pozornosti od pôvodného rámca masového študentského odporu voči totalite na „malý pochod tu u nás doma“ sa do popredia votrela aj akási spätná „nacionalizácia“ pôvodne medzinárodného dňa. Ukazuje sa tak, že ani viac než tridsaťročný odstup od vlastných zážitkov nemusí znamenať, že spomienky sa posunú do objektívnejšej historickej perspektívy a kontextu svetových dejín rokov 1939 a 1989.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

17. november

Komentáre

Teraz najčítanejšie