Denník N

A máme zase výročie novembra 89 – ako to bolo s intelektuálmi v politike

November 1989. Foto - TASR
November 1989. Foto – TASR

Kde boli rodina a škola, keď si títo mladí ľudia utvárali názor na moderné dejiny svojej vlasti? 

Priebežne čítam v Denníku N skvelé rozhovory Karola Sudora s niekdajšími študentskými lídrami a účastníkmi udalostí z novembra 1989. A k mozaike spomienok pribúdajú ďalšie.

Napriek všetkej pestrosti (pánboh zaplať za ňu) je november 89 pevným bodom našich moderných dejín. U Sudorových respondentov navyše svetlým, heroickým… Zaznieva to unisono. Súčasne sa potvrdzuje, že čo rozprávač, to iný príbeh. U ľudí, ktorí vtedy boli v prvej línii a nepotrebovali si liečiť osobnostné delikty a traumy alebo tam neplnili úlohy fízlov či kverulantov, sú to príbehy o odvahe a charakteroch. Tie sa však nerodili zo dňa na deň. Zväčša si schopnosť „ísť s kožou na trh“ prinášali z rodín a zo svojich komunít. Hovorili sme im vtedy „ostrovy pozitívnej deviácie“.

Ako ide čas, na historické fakty sa nabaľujú fámy. Napríklad M. Kňažko v Parlamentných listoch z 27. 1. 2018: „Konflikt medzi Gálom a Mečiarom bol nezmieriteľný. Mohol som si vybrať. Na jednej strane notorický luhár, bez volebnej legitimity, bez ústavnej zodpovednosti a priekopník zákulisnej politiky. To bol Fedor Gál. Na druhej strane predseda vlády, ktorý sa snažil o to, aby slovenská vláda robila suverénnu politiku v rámci svojich kompetencií.“

Alebo Ladislav Kováč: „Problém bol, že prakticky nikomu z VPN sa do nej (politiky) nechcelo ísť. Mysleli si, že budú riadiť politikov zo svojich kresiel intelektuálov.“

Donekonečna vysvtetľovať, že takmer všetci intelektuáli z VPN nastúpili po prvých slobodných voľbách do politiky, s výnimkou asi troch-štyroch, ktorí zostali v koordinačných centrách, najmä v tom bratislavskom, a robili servis (organizovali tlačovky, koordinovali stretnutia, jazdili po Slovensku….), je márne. Nehovoriac o tom, že si stačí vygúgliť zastúpenie VPN vo federálnej a v slovenskej vláde alebo poslancov za VPN v slovenskom parlamente po prvých slobodných voľbách.

Napokon, aj autor posledného citovaného výroku bol a je intelektuál par excellence a navyše po novembri 1989 aj minister školstva. Tí, čo túto fámu „porodili“, ju šíria už desaťročia a medzitým zľudovela. Nehovoriac o tom, že po funuse je inflácia takých, ktorí dnes vedia, ako sa to malo vtedy robiť inak.

A keď už hovorím o odvrátenej tvári novembra 89, netreba zabúdať na jej nositeľov. Napríklad: premenu novín študentského hnutia Zmena na extrémistický hnoj si dobre pamätám. Aj zopár ľudí, ktorí tam pracovali. Podobne si pamätám verejné vystúpenia a slovník prvých „národovcov“. Mysleli hlavne na profity. Keď boli ich potreby saturované počas divokej privatizácie, zmĺkli. Treba ich menovať? Vlastne aj tie spodné pudy (revanš, antisemitizmus, vzývanie fašistickej vojnovej Slovenskej republiky, militantný nacionalizmus…) vyplávali na povrch spoločenského života, len čo bolo vyhraté. A sú tam dodnes.

Posolstvo novembra 89 pre dnešok je však neodškriepiteľné: 1) bola to revolúcia, 2) prebehla bez násilia a 3) otvorila dvere nádeji. Spôsob, ako s touto šancou nakladáme, je naša vec a naša zodpovednosť. Keď hovorím naša, myslím aj moja, samozrejme.

Naša a moja je aj zodpovednosť za odovzdávanie svedectva a aj štafety nastupujúcej generácii.

Pýtal som sa Karola Sudora na reakcie mladých čitateľov na jeho rozhovory. Odpovedal zhruba takto (krátené): „… áno, chodia všelijaké reakcie, niektorých prekvapuje, že revolúcia bola taká akčná, netušili, že to mohol byť aj krvavý masaker a že k tomu chvíľami bolo blízko. …už si nepamätajú Mečiara. Počuli, že existoval, ale že to bola taká ‚zrúda‘, nevedia. Jeden mladík mi napísal, že vôbec nevedel o masových demonštráciách v uliciach, o tom, že študenti mali sídlo na VŠMU. Nevedeli, že pred Novembrom tu bolo jedno rádio a jedna telka. Také veci deckám, čo sa narodili okolo roku 2000, ani v mozgu neskrsnú… Nepoznajú ani hranice. Jedna slečna mi volala a hovorila – to sa vážne za nelegálny prechod do Rakúska strieľalo? A prečo? A strieľali aj Rakúšania, keď ich ľudia chceli ísť k nám…?“

Uff, kde bola rodina a škola, keď si títo mladí ľudia utvárali názor na moderné dejiny svojej vlasti?

Na záver by som rád zacitoval sám seba z textu, kde som reagoval na uvedené obvinenia Milana Kňažka týkajúce sa toho, že sme sa vykašľali na vstup do politických pozícií po prvých slobodných voľbách (volal sa Tiene minulosti a je dohľadateľný napríklad na mojom blogu a komunitnom Facebooku):

„Pri hodnotení minulosti sa často spomína ‚zlý koniec‘ Verejnosti proti násiliu, ktorý sa pripisuje ‚neschopnosti‘ jej lídrov. Skutočnosť je však taká, že veľké občianske vzopätia (občianske hnutia) majú vcelku jednoznačnú životnú dráhu – vznikajú kvôli nejakému prezretému spoločenskému problému, v našom prípade kvôli totalitnému politickému režimu, ktorý sa prežil, vyprázdnil, ochabol. V okamihu, keď takéto hnutie naplní svoju misiu, v našom prípade to bola zmena politického režimu, začne vädnúť a zanikať. Takto to bolo v bývalom Československu aj s Občianskym fórom, partnerom a dvojčaťom Verejnosti proti násiliu.

Súčasťou metamorfózy takýchto hnutí je vznik politických strán, neziskových a mimovládnych inštitúcií, rôznofarebných občianskych hnutí (napríklad ekologických) a masy aktívnych občanov, ktorí sa dobrovoľne angažujú v rôznych témach. Zánik Verejnosti proti násiliu bol teda prirodzený. Prirodzené bolo aj to, že časť jej lídrov vrátane mňa volila iné angažmán ako výkon politiky na celý úväzok. Napokon, takmer o tri desaťročia neskôr sme to zažili opäť, tentoraz pod značkou Za slušné Slovensko (v Česku to bolo „Milion chvilek pro demokracii“).

Fakt, že tentoraz nešlo o zmenu politického režimu, ale o prežitý, vyprázdnený a korupčný systém moci, na tom nič nemení – zopár jednotlivcov vstúpilo do politiky a ďalší sa vrátili do života v rozmanitých pozíciách a rolách, podľa svojho naturelu, záujmov, životných cieľov a tak podobne.“

[Kúpte si bestseller knižnej edície Denníka N, knihu Martina M. Šimečku Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi).]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

17. november

Komentáre

Teraz najčítanejšie