Denník N

Revolucionár z Trnavy: Ľudoví milicionári tlačili na šéfa strany, aby im zo skladov vydal zbrane. Vraj s nami narobia poriadok

Námestie v Trnave v novembri 1989. Foto - Západoslovenské múzeum v Trnave
Námestie v Trnave v novembri 1989. Foto – Západoslovenské múzeum v Trnave

Vládu, ktorá vytvorila Kočnera, nám nezvolili mimozemšťania, ale my osobne. To predsa nemôžeme vyčítať Nežnej revolúcii, tvrdí jeden z lídrov revolúcie v Trnave a moderátor tamojších mítingov Vladimír Oktavec.

Váš vzťah k režimu významne poznačilo to, čo vyviedol vášmu otcovi. Počas druhej svetovej vojny bol hlásateľom Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici a potom tlačovým tajomníkom na ministerstve obrany u Ludvíka Svobodu. Keď sa však stal šéfredaktorom matičného vydavateľstva Osveta, komunisti ho v roku 1959 vo vykonštruovanom procese odsúdili na sedem rokov za rozvracanie republiky.

Bol to zvláštny prípad. Začalo sa to uvedomením si, že Slovensko stále nemá vlastnú encyklopédiu. Za otcom preto prišiel prvý slovenský sociológ, kamarát a sused Alexander Hirner, a navrhol mu, že by nejakú encyklopédiu mohli pripraviť. Začali teda oslovovať tvorcov hesiel a nakoniec pripravili vydanie prvého zväzku, ktorý zahŕňal písmená A až D.

Monsterprocesy 50. rokov už pomaly končili, otca s kolegami zachytil asi posledný z nich. Siedmich ľudí zaistili a obvinili z toho, že chceli ohroziť vedúcu úlohu robotníckej triedy, zlikvidovať socializmus a tiež vytvoriť čosi ako Spojené štáty európske.

A aká bola realita?

V skutočnosti tí chlapi iba tárali pri vínku, ako by bolo dobré s Maďarmi a Rakúšanmi „vyhandlovať“ nejaký koridor do Slovinska, ktorý by slúžil Slovanom, čím by v podstate vznikli akési Spojené štáty slovanské. Jednoducho reči o tom, aké by to bolo, keby niečo bolo…

Režim otcovi a jeho kolegom zároveň vyčítal, že heslu Karol Marx v encyklopédii venovali menej slov ako heslu Elena Maróthy-Šoltésová. Poňali to ako ďalšiu sabotáž voči socialistickému zriadeniu. Celé to bolo šialené – koncom roka 1958 k nám nečakane prišli štyria muži, spravili nám prehliadku bytu, otca odviedli a v máji 1959 dostal sedem rokov.

Koľko si odsedel?

Päť rokov. Podmienečne ho prepustili s tým, že sa musel osobne dostaviť na každé predvolanie zo strany ŠtB. Ako intelektuál už mohol pracovať len v tehelni, kde tlačil vozíky s tehlami na vypaľovanie. Museli sme sa presťahovať z bytu prvej kategórie do tretej. Bola tam taká zima, že nám mama nahrievala periny nad pecou v kuchyni, čo bola jediná miestnosť, kde sa kúrilo.

Ani v škole to nebolo jednoduché – pre spolužiakov aj niektorých učiteľov som bol syn kriminálnika. Otca rehabilitovali až v roku 1968 počas Pražskej jari, odškodné mu bolo priznané až po revolúcii v roku 1989.

Vladimír Oktavec. Foto – archív Vladimíra Oktavca

Študovať ste začali na filozofickej fakulte slovenský jazyk, literatúru a estetiku, po dvoch rokoch ste prestúpili na VŠMU. Prečo?

Už z mladosti som mal skúsenosť s divadlom v Martine, kde Milan Lechan založil mládežnícke divadlo malých javiskových foriem. V roku 1968 sme vystúpili aj na festivale v Poprade, kde sa prvýkrát zúčastnil aj Stano Štepka so svojím Radošinským naivným divadlom. Vyhral a odštartoval tým veľkú kariéru. V Prahe vtedy kraľoval Semafor, v Bratislave Milan Lasica s Julom Satinským.

Naše divadlo potom komunisti v rámci normalizácie zrušili, a tak som aj po protestoch otca, ktorý nechcel, aby som študoval za umelca, šiel na filozofiu. Lenže k divadlu ma to stále ťahalo. Tak som doma nič nepovedal, šiel som na dekanát na VŠMU, vypýtal si materiály na skúšky a zúčastnil sa na nich.

Môj ročníkový vedúci Mikuláš Huba mi neskôr povedal, že komisiu som najviac očaril nie svojím talentom, ale totálnou absenciou trémy a nervozity. Kým iní boli roztrasení, mne bolo jedno, či ma vezmú, lebo som už študoval na filozofii. Doma som sa priznal, až keď som bol prijatý.

Po VŠMU ste chceli nastúpiť do divadla v Martine, ale nemali voľné miesto, a tak ste sa dostali do Trnavy. A stretla sa tam mimoriadne silná generácia hercov.

V roku 1974 tam odišiel takmer celý jeden mimoriadne talentovaný ročník – Maroš Zednikovič, Zuza Kronerová, Ďuro Durdiak, Milka Zimková a ďalší. Ja som tento tím doplnil až v roku 1976. To už som bol čerstvo ženatý a rozhodlo aj to, že mi ponúkli pracovné miesto zároveň s bytom. Dostať hneď byt bolo vtedy takmer nevídané a neslýchané. A Trnava byty ponúkala práve preto, že chcela vytvoriť kvalitný herecký súbor.

Juraj Vaculík mi spomínal, že v tom divadle bolo veľmi cítiť slobodu.

Áno, pôsobil tam jeho otec a Juraj ako mladík bol tiež v divadle varený-pečený. Tá sloboda vyplývala z toho, že takmer všetci sme sa tam stretli ako čerství absolventi. Nastúpiť do zabehnutého divadla v Košiciach, vo Zvolene či v Banskej Bystrici, kde pôsobili herci dlhodobo poznačení reálnym socializmom, znamenalo, že nováčikovia sa im postupne prispôsobili. Inak sa nedalo.

Lenže v Trnave sa nebolo komu prispôsobovať. Starší herci, ktorí prišli, boli v menšine, čiže skôr sa oni prispôsobili nám mladším a slobodomyseľnejším. O to viac, keď prišiel ďalší silný ročník z VŠMU – Ďuro Nvota, Anka Šišková, do toho Jaro Filip a ďalší. Tam sme jasne udávali tón my, ktorí sme neboli príliš konformní s reálnym socializmom.

Cítili ste, že sa blíži nejaký spoločenský zlom?

Čiastočne áno. Pripravovali sme hru „problémového“ sovietskeho autora Erdmana Mandát, ktorú predtým skúšalo uviesť aj Národné divadlo, ale cenzori mu ju zakázali. Ďuro Nvota hru potom priniesol do Trnavy a my sme ju naštudovali a uvádzali, čo samo osebe naznačovalo istý posun v spoločnosti. Na druhej strane to mohlo byť spôsobené aj tým, že sme neboli pod takým reflektorom ako herci v Národnom divadle.

Podobne dopadla aj ďalšia hra Náš priateľ René, ktorú režim nedovolil uvádzať Lasicovi a Satinskému, kým u nás v Trnave sme tak urobili a s veľkým úspechom sme ju aj hrávali.

Premiéry v Trnave mali silný cveng.

Dodnes niektorí spomínajú, ako na naše premiéry chodili najväčšie osobnosti bratislavských divadiel – Milan Lasica, Anton Mrvečka, Emil Horváth a mnohí ďalší. Jednoducho nasadli na vlak a prišli sa na nás pozrieť. Z posedení po premiére sa tak stávali debaty slobodomyseľných až disidentsky mysliacich divadelníkov. Logicky, lebo sme hrávali veci, ktoré sa v Bratislave pre cenzorské zásahy nedali vidieť.

O tom, že sa niečo deje, ste sa prvýkrát dopočuli 16. novembra 1989, keď ste práve v Bratislave v Štúdiu S mali generálku hry maďarského autora Schwajdu s názvom Pomoc. Tam vás ktosi informoval o protestnom pochode študentov mestom.

A 18. novembra sme mali premiéru tejto hry v Štúdiu S (dnes Štúdio L+S). V priebehu predstavenia nám už volali herci z pražských divadiel a povedali nám, čo sa stalo na Národnej triede deň predtým. Dodali, že niektoré divadlá v Prahe už nehrajú, ale diskutujú s divákmi a že na protest proti násilnému zásahu voči študentom idú štrajkovať.

Vy ste na druhý deň hrali?

Nie, lebo 19. novembra bola nedeľa, keď sa v Trnave nehralo. Lenže v Umeleckej besede v Bratislave vtedy bolo stretnutie výtvarníkov, hercov a ochranárov. Za naše divadlo tam bol Peter Šimun, ktorý býval v Bratislave. Zavolal nám, čo sa tam deje a na čom sa dohodli, mali sme teda informácie z prvej ruky.

V tú nedeľu už nehrali dve bratislavské divadlá, v pondelok 20. novembra sme to isté vedeniu trnavského divadla oznámili aj my. Pred divákov sme predstúpili s vyhlásením, ktoré napísal dramaturg Martin Porubjak. Jasne sme v ňom oznámili, že nesúhlasíme so situáciou v spoločnosti. S tým, že kto chce, môže sa k nášmu vyhláseniu pripojiť podpisom.

Ako prvá vstala a podpísala ho manželka Mariána Geišberga. A za ňou začali vstávať

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie