Naše deti majú dvoch otcov a dve mamy. Dcére to nevyhovovalo, len keď nás nezmestila na výkres
Marián Čurilla a Ľubomír Šimášek spolu 18 rokov tvoria pár a vychovávajú dve deti – staršiu dcéru Hanu, ktorá v septembri nastúpila do prvej triedy, a mladšieho syna Matúša, ktorý je autistom.
Spoluzakladali občianske združenie Dúhové rodiny, ktoré sa snaží podporovať LGBTI rodiny. „Ak by sme zostali len jednotlivcami, oveľa ľahšie v tom veľkom svete zanikneme. A keď niekto začne rozprávať o tom, ako si ‚buzeranti‘ chodia kupovať deti do Bruselu, tak sa zrazu nemá kto ozvať,“ hovorí Marián Čurilla.
Obaja tvrdia, že s príchodom detí museli začať žiť ešte otvorenejšie než dovtedy. „Napríklad niekoho stretnete a ten sa vás opýta: Jéj, aké pekné dieťa, a mamina šla kam? A to dieťa stojí vedľa vás a pozerá na vás. A vy nemôžete povedať, že maminka kamsi zašla. Nie. Môj partner, druhý tatino, šiel tam a tam. Samozrejme, že toho druhého človeka trocha vykoľajíte, ale keby som povedal nejakú lož, aby som sa zbavil nejakého neznámeho človeka, to dieťa to uvidí. Nemôžete pred dieťaťom hrať pretvárku,“ hovorí Čurilla.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo sa nehnevajú, keď sa ich neznámi ľudia pýtajú na partnerky;
- či sa neboja, že sa ich deťom budú posmievať;
- prečo ich rodičia mali veľký strach a ako ho prekonali;
- či ich deti vedia, kto sú ich biologickí rodičia;
- ktorý model je podľa nich pre LGBTI rodiny právne najistejší.
Počítali ste v ranej dospelosti s tým, že budete mať deti?
Ľ: Dúfal som, ale nepočítal som s tým.
M: Ja som deti mať chcel. Bola to pre mňa téma aj pri coming oute. Musel som sa vyrovnať s tým, že ak budem žiť podľa toho, kam ma to ťahá, tak deti mať nebudem.
Uvažovali ste nad tým, že by ste z túžby po deťoch žili so ženou?
M: Určite.
Ľ: A s ktorou?
M: Keď som mal 17 rokov, nepoznal som žiadneho živého geja a ani som nevedel, že gej môže žiť plnohodnotný život. Nenapadlo mi to. Nemal som sa o tom s kým porozprávať ani poradiť. Takže áno, zvažoval som, že by som zostal so ženou, aby som mal deti.
Kedy ste sa rozhodli, že by ste chceli mať deti?
Ľ: Keď sme spolu boli asi tri roky, začali sme zvažovať nejakú formu osvojenia, adopcie alebo pestúnskej starostlivosti. Ale ostalo to len na úrovni komunikácie medzi nami, nezačali sme to reálne riešiť. Potom sme mali chvíľu pauzu. Potom prišli psy…
M: Chceli sme to riešiť už skôr, ale vtedy sme neboli vo veľmi dobrej finančnej situácii a žili sme v podnájme, takže sme sa nechceli pustiť do adopčného procesu. Druhou nevýhodou bolo, že pestúnstvo by sa týkala len jedného z nás. Tiež sme si nevedeli predstaviť, ako by sme komunikovali so sociálnymi pracovníčkami. Či by sme im mohli povedať, že sme gejovia, ktorí spolu žijú.
