Denník N

Na Kaukaze Rusko vyhralo, ale v Moldavsku nie

Na anímke arménsky ozbrojený bojovník kráča 4. apríla 2016 v oblasti Martakert v separastickom území Náhorný Karabach. Foto – TASR/AP
Na anímke arménsky ozbrojený bojovník kráča 4. apríla 2016 v oblasti Martakert v separastickom území Náhorný Karabach. Foto – TASR/AP

V kremeľských predstavách má pravdu ten, kto má moc, a Arménsko, ktoré je slabé a doteraz bolo príliš sebavedomé, si z tohto pohľadu za svoje nešťastie môže samo.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Tri veľké udalosti a tri veľmi rozdielne príbehy. Na Kaukaze si Rusko upevnilo svoje geopolitické postavenie tým, že vyrokovalo prímerie, ktoré ukončilo šesť týždňov trvajúcu vojnu medzi Arménskom a Azerbajdžanom. V Bielorusku podčiarkla smrť 31-ročného Ramana Bandarenka, ktorý zomrel na následky policajnej bitky, drsný charakter tamojšieho režimu čeliaceho pokračujúcim opozičným protestom. A ohromujúce víťazstvo prodemokratickej a protikorupčnej kandidátky Maie Sanduovej v prezidentských voľbách v Moldavsku ukázalo, že sa najchudobnejšia krajina Európy ešte nevzdala nádeje na lepšiu budúcnosť.

Tieto tri udalosti nespája žiadny spoločný naratív napríklad o údajnej strategickej genialite Vladimira Putina či o západnom zmätení a nezáujme. Skutočným poučením je, že neexistuje nič, čo by sa dalo nazvať „východnou Európou“, ani také miesto ako „krajiny bývalého Sovietskeho zväzu“, ani taká kategória ako „postkomunistické krajiny“, ani taký problém ako „zamrznutý konflikt“. Je pravdou, že Rusko dáva stále najavo svoje imperiálne nároky a že všetky krajiny v jeho susedstve sa musia nejako vyrovnávať s tým, že sa Kremeľ snaží vytvárať chaos a rinčí zbraňami. Ale sú to krajiny od Nórska po Tadžikistan, preto je ťažké nájsť ich spoločné ekonomické, politické, sociálne či kultúrne charakteristiky.

Pravdu má ten, kto má moc

V prípade Arménska a Azerbajdžanu môže Kremeľ oprávnene oslavovať istý typ víťazstva. Vojna podčiarkla slabosť Západu v regióne, kde ešte nie tak dávno určoval agendu. Kremeľ zničil dôveryhodnosť reformnej arménskej vlády. Tento výsledok má svoju cenu. Arménsko požiadalo Rusko o podporu na základe Dohody o vzájomnej pomoci z roku 1997. Rusko ponúklo slová, ale žiadne činy.

Kremľom riadená Organizácia Dohody o spoločnej bezpečnosti, ktorá chce byť náprotivkom Severoatlantickej aliancie, očividne zlyhala pri ochrane Arménska, ktoré je jej signatárom, proti Azerbajdžanu, ktorý dohodu nepodpísal. To sa dá prirovnať k tomu, akoby Spojené štáty neochraňovali členský štát NATO, povedzme Grécko, pred útokmi Egypta. Ale komu na tom záleží? Spomínanú organizáciu aj tak neberie nikto vážne. V kremeľských predstavách má pravdu ten, kto má moc, a Arménsko, ktoré je slabé a doteraz bolo príliš sebavedomé, si z tohto pohľadu za svoje nešťastie môže samo.

V Bielorusku hrá Kremeľ o čas.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie