Mravnosť a autorita. K úsiliu pápeža Františka

Autor je filozof, publicista a bývalý politik

Pápež František celkom zreteľne podporil registrované partnerstvá, ba právo homosexuálov na rodinný život. Jeho výrok evidentne nebol vytrhnutý z kontextu (ako sa to hneď usilovali zahmlievať oportunisti), ba dovolil by som si povedať, že práve v celkovom kontexte jeho spôsobu hovorenia mal až apelačný charakter.

Vyvolalo to, hlavne v radoch katolíckych doktrinárov, značné zneistenie. Lebo veď k doktríne patrí aj zásada pápežskej neomylnosti. RTVS v relácii Do kríža odvysielala diskusiu na túto tému. Účastníci boli vybraní dobre, lebo prezentovali priam stelesnenie troch možných prístupov: rakúsky hosť, mladý vedomostne vybavený teológ, Alexander Tschugguel, ktorý zastával príkladný dogmatický názor o nemeniteľnosti katolíckej doktríny, pripravený svoj dogmatický postoj podporiť vždy vhodne vybraným citátom z Písma svätého. Pobavil ma, pripomenul mi dobre vyškoleného propagandistu marxizmu-leninizmu, ktorý na potvrdenie akéhokoľvek rozhodnutia ústredného výboru komunistickej strany mal vždy pripravený vhodný citát z „klasikov“. (A my študenti filozofie sme sa na ňom nekonečne zabávali…)

Druhý diskutujúci, Daniel Pastirčák, reprezentoval presný opak: oproti doktrinálnemu automatu priamo pred očami divákov hľadal, zdôrazňujem hľadal, zdroje mravnosti v Bohu.

A tretí, cirkevný právnik Ján Duda, sa usiloval doktrinálnu prísnosť toho prvého previesť z výkladu Biblie na autoritu cirkvi ako toho posledného zdroja pravdivého výkladu Písma. Stál tak oportunisticky niekde v strede medzi Písmom a cirkvou s tým, že poslednou autoritou bude predsa len cirkev.

Jadro vôbec nie je v tom, ako napokon vykladali pápežove slová o registrovaných partnerstvách, o práve na rodinu a aj o tom, že aj homosexuáli sú dietkami božími. Ale v tom, že sa tu stretla koncepcia cirkvi ako autority určujúcej mravné hodnoty ako záväzné normy, ako moc,