Namaľovať obraz, hoci aj zlý, to chce odvahu riskovať
„Chcela by som, aby nad otázkou ako byť úspešnou maliarkou zvíťazila otázka ako chcem žiť,“ hovorí Sandra Ružić zo Srbska, ktorá za svoju diplomovku získala Cenu rektorky Vysokej školy výtvarných umení.
Keď prišla Sandra Ružić zo srbskej akadémie umenia na bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení najprv v rámci programu Erasmus a neskôr ako študentka magisterského stupňa, nebola so sebou spokojná. Nebola spokojná so svojimi maľbami.
Doma ich považovali za odvážne a svojím spôsobom aj odvážne boli, ale ona cítila, že potrebuje urobiť nejaký krok. Nevedela presne, aký a kam, no vedela, že musí niečo zmeniť, aby svojimi maľbami naozaj dokázala vyjadriť to, čo chce. To, čo vidí.
„Nebolo to ľahké. Často som bola veľmi tvrdohlavá a aj príliš kritická sama k sebe,“ hovorí Sandra Ružić a spomína, ako raz na konci semestra dokonca dostala druhú najhoršiu možnú známku.
Dnes je už niekde inde. Doslova.
Za svoju diplomovku s názvom Somewhere else/Niekde inde získala Sandra Ružić Cenu rektorky VŠVU a zaradila sa ňou k najlepším absolventským prácam školy.
Diplomanti Vysokej školy výtvarných umení končili tento rok z dôvodu pandémie bez promócií a bez výstavy svojich záverečných prác. Aspoň časť z nich vrátane pozoruhodných malieb Sandry Ružićovej uvidíte v 16-stranovej prílohe Denníka N 19. novembra 2020.
Slovenčina za jazdy
Pre Bratislavu sa nerozhodla náhodou. „Vedela som, že chcem využiť možnosť niekam vycestovať, a len som čakala, kým sa v ponuke Erasmu objaví krajina, ktorá by pre mňa mala zmysel,“ hovorí Sandra Ružić.
V tom čase už bola štvrtáčka na srbskej akadémii, čo nie je práve ten najlepší čas odísť, lebo treba pracovať na záverečných prácach, ale v ponuke pribudla Bratislava a ona vedela, že je to posledná šanca a musí ju využiť.
„Rozhodovala som sa medzi viacerými krajinami, ale bolo to skôr intuitívne, chcela som ísť niekam, kde by som sa mohla rozvíjať.“ Keď si prezerala videá s pedagógmi v Bratislave, v ktorých hovoria o tom, ako vedú ateliéry, a narazila pri tom na Rastislava Podhorského, ktorý vtedy ešte len začínal, zrazu jej bolo jasné, že „toto je presne ten ateliér, kam som chcela ísť“.
S rovnakou istotou sa rozhodla, že od prvého dňa skrátka bude hovoriť po slovensky, a to napriek tomu, že jediné lekcie slovenčiny absolvovala počas čítania inzerátov na bývanie.
„Asi to bolo
