Denník N

Pravda o mŕtvom manželovi alebo Smieme (občas) klamať?

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Ukážka z novej knihy Jána Markoša Medzi dobrom a zlom, v ktorej sa venuje 16 etickým dilemám, s ktorými sa môžeme stretnúť v bežnom živote.

Šesťdesiatnikov Adama a Evu poznáte už desiatky rokov. Považujete ich za svojich dobrých priateľov a vždy ste obdivovali, ako im manželstvo harmonicky funguje. Jedného dňa vám Eva zavolá a s plačom do telefónu povie: „Adam zomrel, dostal infarkt. Môžeš prosím prísť rýchlo za mnou?“ 

Nasledujúce týždne ste Eve oporou. Pomôžete jej s pohrebom a vybavením úradných formalít, mnoho večerov jej načúvate, ako rozpráva o svojom spoločnom živote s Adamom. Uvedomujete si, ako im bolo spolu dobre, ako ho mala rada.

Mesiac po pohrebe vás Eva poprosí, či by ste namiesto nej nevypratali Adamovu pracovňu. Sama na to ešte nemá síl. Súhlasíte.

Počas vypratávania pracovného stola zistíte, že jedna zásuvka je plná milostných listov a fotografií neznámej ženy. Ani nemusíte obsah zásuvky dlho skúmať, aby ste pochopili, že Adam mal dlhé roky milenku.

Čo urobíte? Poviete Eve pravdu? Alebo obsah zásuvky diskrétne vynesiete z domu a zničíte?

Má človek povinnosť vždy hovoriť pravdu? Ako som už obšírnejšie spomínal vo svojej predchádzajúcej knihe Sila rozumu v bláznivej dobe, asi najvýznamnejším mysliteľom, ktorý na túto otázku odpovedal kladne, bol nemecký filozof Immanuel Kant. Vo svojom spise Metafyzika mravov, ktorý napísal v roku 1797, sedem rokov pred svojou smrťou, argumentoval:

„Najväčším porušením povinnosti človeka k sebe samému z morálneho hľadiska je (…) lož. Hanba, (…) ktorá sprevádza lož, sprevádza i klamára ako tieň.“

Podľa Kanta je lož natoľko neakceptovateľná, že ju človek nemá použiť ani v situácii extrémneho ohrozenia. Keď na vaše dvere zaklope vrah naháňajúci svoju obeť, ktorá pred minútou vbehla do vášho domu a teraz sa vystrašene chúli vo vašej spálni, nesmiete mu klamať. Môžete mlčať. Ak sa však rozhodnete odpovedať, musíte hovoriť pravdu, tvrdil nemecký filozof.

Prísny postoj velikána novovekého myslenia si mnoho nasledovníkov nenašiel. Byť absolútne pravdovravným je totiž extrémne ťažké.

Rozostrené okraje lži

Je tiež veľmi ťažké určiť, čo je a čo nie je lžou. Aj jej definície v rôznych slovníkoch a encyklopédiách sa rôznia. Anglická verzia Wikipédie napríklad uvádza: „Lož je tvrdenie, ktoré rečník považuje za nepravdivé, a vysloví ho s cieľom podviesť poslucháča.“

Nie je to vôbec zlá definícia. Odlišuje lož napríklad od omylu: ak sa povedzme študent pred tabuľou pomýli a vyhlási, že Marínu napísal Štúr, a nie Sládkovič, zrejme z odpovede jednotku nedostane, ale nie je klamárom, keďže neuviedol nesprávny fakt úmyselne. Humor či hyperbola podľa tejto definície tiež nie sú lžou: ak svojej dcérke prváčke pri hre poviem, že som čierny vlk a ona princezná, nehovorím síce faktickú pravdu, ale nemám v úmysle oklamať ju.

Je tu však jeden problém: každodenná ľudská komunikácia je taká rôznorodá a má také jemné odtienky, že postihnúť definíciou všetky prípady, keď ľudia nehovoria (celú) pravdu, je prakticky nemožné. Poďme sa pozrieť na štyri príklady:

1. Šéfova otázka

Predstavte si, že sa pri raňajkách pohádate s manželom či manželkou. Do práce šoférujete takmer v slzách. Na parkovisku sa trochu vydýchate a odhodlane vyrazíte v ústrety pracovnému dňu. Keď vstúpite do kancelárie, šéf vás osloví: „Dobré ránko, ako sa máte?“ Ako máte odpovedať? Najpravdivejšou odpoveďou by asi bolo: „Cítim sa strašne, doma sme sa pohádali.“ No je to zároveň i najvhodnejšia odpoveď? Ak máte so šéfom len formálne vzťahy, pravdepodobne odpoviete niečo ako: „Vďaka, mám sa fajn, a vy?“

Ak budete tvrdiť, že sa máte fajn, i keď vám je vlastne do plaču, ste preto klamárom či klamárkou? Domnievam sa, že nie. Šéfova otázka nebola myslená celkom vážne, bola vlastne len súčasťou pozdravu, formalitou. Ak by ste mu odpovedali dlhým, emocionálnym monológom, bol by asi veľmi prekvapený.

Aj vaša odpoveď bola vlastne len formalitou. Aj keď v istom zmysle nebola pravdivá. Z iného uhla pohľadu, toho pracovného, vlastne pravdivá bola. Ste natoľko v poriadku, že ste pripravený/pripravená pracovať. Ste OK.

Mnohé komunikačné situácie, ku ktorým medzi ľuďmi dochádza, sú do veľkej miery ritualizované. Sú to také malé hry, s osobitými pravidlami. Nuž a niekedy sa môže stať, že súčasťou pravidiel takejto hry je, že dostanete otázku, na ktorú váš spoločník vlastne neočakáva úprimnú odpoveď.

2. Nepríjemné stretnutie

Je nedeľa, nemáte nič podstatného na práci. Idete sa teda prejsť. Na ulici stretnete staršiu, osamelo žijúcu susedku. Pani sa na vás zoširoka usmieva, z jej gestikulácie je jasné, že sa chce porozprávať. Zastaví sa a očakáva, že sa zastavíte aj vy. Lenže vy nemáte dnes na rozhovor chuť. Aj keď sa nikam neponáhľate, nepristavíte sa, naopak, zrýchlite krok. Keď susedu míňate, pozriete sa na hodinky, ospravedlňujúco sa usmejete, a náhlivo ju pozdravíte. Za rohom opäť zvoľníte krok.

Oklamali ste svoju susedku? Možno v istom zmysle áno. Najpravdivejšou alternatívou by bolo zastaviť sa, pozdraviť a povedať: „Prepáčte, dnes nemám chuť sa s vami rozprávať.“ Povedať niečo také sa však v našej kultúre považuje za urážlivé.

Pani suseda možno veľmi dobre pochopila, čo vaše malé divadielko v skutočnosti znamenalo. Informácia, že nemáte chuť sa s ňou zhovárať, k nej tak doputovala v stráviteľnejšej podobe.

Z tohto príkladu je, mimochodom, zrejmé, že klamať sa dá i bez použitia slov. Ak si napríklad tínedžer ráno naoko chystá učebnice do školy, aj keď sa v skutočnosti ide poza školu s kamarátmi kúpať, klame svojich rodičov, aj keď im nepovie ani slovo.

Ako však ohodnotiť napríklad situáciu, keď žena, ktorú zastavila policajná hliadka, s mužmi v uniformách zľahka koketuje, pretože sa obáva, aby jej nedali pokutu? Klame vtedy žena policajtov?

Alebo si predstavme, že manažér pri fotení s obchodnými partnermi vťahuje brucho, aby nebolo natoľko vidno jeho pivný pupok. Klame tým, že sa robí krajším? Alebo je jeho konanie celkom normálne, prípustné a so lžou nemá nič spoločné?

3. Predaj bytu

Predávate byt. Keď prevádzate potenciálneho kupca po jednotlivých miestnostiach, obšírne hovoríte o kladoch ponúkanej nehnuteľnosti: o peknom výhľade z balkóna, novej kuchynskej linke. Zápory naopak príliš nespomínate. Tie, ktoré si kupujúci všimne, bagatelizujete. Áno, spálňa je síce trochu tmavá, keďže okno tieni strom, ale silnejšia žiarovka to vyrieši, a napokon, spálňa je najmä na spanie, či nie?

Je selektívny výber informácií klamstvom? A existuje vôbec niečo ako objektívny popis bytu či čohokoľvek iného?

Opäť asi veľa závisí od nepísanej tichej dohody medzi partnermi v komunikácii. Kupujúci, samozrejme, predpokladá, že svoj byt budete najmä chváliť a že na jeho tienisté stránky bude musieť prísť sám.

Predstavte si iný príklad. Vaša sestra Eva sa zamiluje do vášho kolegu Michala. Príde za vami a spýta sa: „Aký je Michal?“ Ak by ste jej v odpovedi desať minút rozprávali vtipné historky s Michalom, ale zatajili jej, že má vážne problémy s alkoholom, v budúcnosti by vám mohla oprávnene vytknúť, že ste ju podviedli, aj keď ste nepovedali ani jeden nepravdivý výrok.

4. Narodeninové prekvapenie

Váš dobrý kamarát Emil má okrúhle výročie. Dohodnete sa s priateľmi, že mu usporiadate piknik ako prekvapenie. Vašou úlohou je dostať Emila na miesto oslavy, pozvete ho preto na pivo. „Chcem sa s tebou v pokoji porozprávať, len vo dvojici, ako za starých čias,“ lákate ho do krčmy. Ak sa mu nechce, možno pritvrdíte: „Mám fakt problém, potrebujem poradiť. Viem, že na teba sa môžem spoľahnúť.“

Klamete Michalovi? Podľa definície z Wikipédie áno. Lenže toto klamstvo má len veľmi krátkodobý charakter. Kým Michal príde do krčmy, skutočnosť, že je oklamaný, mu nijako neškodí. Nuž a keď do nej vkročí a uzrie tam tváre všetkých svojich kamarátov, isto vám vašu malú lož okamžite odpustí.

Aj k žiadosti o ruku často patrí romantické utajovanie, malé lži a moment prekvapenia. Zdroj: wikipedia.com

Prečo je pravda lepšia než lož?

Zdá sa teda, že prísny kantovský formalizmus, podľa ktorého je možné nakresliť hrubú čiaru medzi klamstvom a ostatnými rečovými prejavmi a následne vyhlásiť každú lož za morálne zlo, nie je cestou, ktorou sa môže človek vo svojom bežnom živote vydať. Ak by mal dopodrobna analyzovať každú životnú situáciu zisťujúc, či je ešte mimo hraníc lži, alebo či už klame, zbláznil by sa za pár dní.

Skúsme teda inú cestu. Poďme spolu uvažovať, prečo je pravdivosť hodnotou, o ktorú má zmysel sa usilovať. Ak je totiž človek presvedčený, že neklamať je lepšie než klamať, sám seba bude strážiť, aby ostal čo najvernejší pravde, nech už sú okolnosti situácie akékoľvek.

Prečo je vlastne lož zlá? Pozrieme sa postupne na päť dôvodov, ktoré zo seba postupne vyplývajú:

1. Keď niekomu klamem, dehonestujem ho a oberám ho o slobodu

„Volič je úplné hovno. Nevie nič. Fakt nevie nič. O ničom nevie nič,“ hovorí šéf Penty Jaroslav Haščák na nahrávke Gorila vtedajšiemu ministrovi Jirkovi Malchárkovi v januári 2006. Vtipné pritom je, že samotná konverzácia týchto dvoch pánov prebieha v utajení: v konšpiračnom byte na Vazovovej ulici v Bratislave.

Haščákov vulgárny výrok dobre ilustruje základný problém spojený s klamstvom. Keď niekomu klamem, dehonestujem ho ako človeka. Neuznávam ho za hodného pravdy, či za schopného pravdu prijať. V istom zmysle ho nepovažujem za rovnocenného.

Platí však i to, že keď niekomu klamem, oberám ho o slobodu. Koľko voličov strany Sieť by toto politické zoskupenie radšej nevolilo s vedomím, že jeho predseda Radoslav Procházka zostaví po voľbách vládu s Robertom Ficom? Procházka pritom ešte aj 7. marca 2016, dva dni po voľbách, o plánovanej spolupráci so stranou Smer klamal. Po stretnutí opozičných strán vyhlásil: „Sieť sa nezúčastní rokovania vedeného predsedom Smeru-SD o zostavení  vlády.“

Procházka tým, že voličom utajil svoje skutočné zámery, zasiahol do ich slobody. Kde totiž nie je prístup k pravdivým informáciám, tam nie je ani skutočná sloboda.

Legendárne „nie“, ktorým Procházka poprel, že by sa stretol tesne po voľbách s Robertom Ficom. Procházku neskôr zo lži usvedčili fotoreportéri denníka Nový čas. Zdroj: youtube.com

2. Lož je riskantná

Keď niekomu klamete, a on na to príde, reaguje obvykle podobne, ako keby ste ho urazili. A má pravdu: ako sme práve skonštatovali vyššie, lož v sebe skrýva i akúsi formu urážky, totiž neochotu pristupovať k  druhému človeku ako k seberovnému.

Keď niekoho vo vážnej téme oklamete, váš vzťah to môže výrazným spôsobom naštrbiť. Možno vám napokon odpustí a opäť vám začne dôverovať. Možno nie. Dôsledky lži sú často nepredvídateľné.

Lož je teda vždy riskantným podnikom. Do banku dávate svoje dobré meno. Za usvedčeným klamárom sa – ako povedal Kant – ťahá hanba ako tieň. Na neistú kartu staviate i vzťah s človekom, ktorému klamete.

A čo je vlastne človeku cennejšie než dobré meno a dobré vzťahy?

3. Lož je namáhavá

Keďže dôsledky odhalenia lži môžu byť pre klamára pomerne zničujúce, obvykle je ochotný vynaložiť dosť námahy na to, aby pravda nevyšla najavo. Klamanie môže byť dosť veľkou drinou.

Videli ste film Good bye, Lenin? V tejto nemeckej tragikomédii dostane oddaná komunistka Christiane infarkt a upadne do kómy. Počas ôsmich mesiacov, ktoré strávi v bezvedomí, sa zmení režim. Keď Christiane príde k sebe, lekári varujú jej syna Alexa, aby mame o páde komunizmu nepovedal. Mohlo by ju to natoľko rozrušiť, že by mohla dostať ďalší infarkt.

Alex preto začne budovať pre svoju mamu, pomaly sa zotavujúcu na posteli, fiktívny svet. Zháňa staré zaváraniny s komunistickými nálepkami, píše a tlačí komunistické noviny, dôkladne izoluje Christiane od všetkých informácií, ktoré by mohli ilúziu narušiť.

Aj keď Alex klame z altruistických príčin, predsa musí znášať strasti, ktoré sú spoločné všetkým klamárom. Musí si pamätať, čo kedy a ako povedal, neustále sa kontrolovať.

Slovom, keď sa človek drží pravdy, je jeho život o poznanie jednoduchší a ľahší.

Alex, hlavný hrdina filmu Good Bye Lenin, pri zháňaní rekvizít pre ilúziu komunizmu, ktorú tvoril pre svoju matku. Zdroj: wikipedia.com

4. Lož deformuje charakter

Keďže sa klamár musí neustále kontrolovať, prichádza o svoju bezstarostnosť a bezprostrednosť. Lož ho mení.

Navyše, tak ako na čokoľvek iné, i na lož sa dá zvyknúť. Ak zaklamem raz, dvakrát, desaťkrát, stane sa z klamstva nová norma. Už Aristoteles učil, že charakter, cnostný i nízky, vzniká opakovaním.

Patrí sa tu spomenúť ešte jeden problém: cesta k charakteru klamára môže prebiehať pomerne nenápadne. Ako sme vyššie ukázali, nie je ľahké odlíšiť, čo už je jasná lož a čo je len akási lži podobná sivá zóna. Je preto bezpečnejšie držať sa vždy čo najbližšie pravdy. Ako povedal slávny americký novinár Joseph Pulitzer: „Novinárčina má len tri pravidlá: presnosť, presnosť, presnosť.“

Na lož sa dokonca dá i ochorieť. Patologické klamanie (pseudologia fantastica) je oficiálne uznanou psychickou poruchou, ktorá je charakterizovaná dlhodobým a bezdôvodným kompulzívnym vymýšľaním si a klamaním.

Ba čo viac, kolektívnym sebaklamom môžu ochorieť i celé národy. Pokiaľ ľudí dostatočne dlho kŕmite dezinformáciami a propagandou, môžu do veľkej miery stratiť kontakt s realitou. Jeden príklad za všetky: podľa prieskumu verejnej mienky Ako sa máte, Slovensko?, ktorý uskutočnili spoločnosť MSFORCE, agentúra Seesame a Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied v apríli 2020, by sa proti novému koronavírusu nedala zaočkovať viac než polovica Slovákov a Sloveniek.

Ako inak to nazvať, než kolektívnym šialenstvom?

V časoch, keď ľudia ešte poznali hodnotu očkovania. Obyvatelia San Antonia čakajú v rade na vakcínu proti obrne, 1962.

5. Pravda si napokon aj tak nájde cestu

Keď Václav Havel v roku 1978 napísal svoju slávnu esej Moc bezmocných, nič nenasvedčovalo, že by komunistický režim stál na vratkých nohách. Na jeho strane boli moc, armáda, Štátna bezpečnosť. Proti tejto presile stálo niekoľko sto či tisíc občanov, ktorí nemali dohromady nič: ani moc, ani vplyv, ani peniaze.

Havel však v Moci bezmocných trval na tom, že disidenti majú na svojej strane ultimátnu zbraň. Majú totiž pravdu. Píše:

„Pravda – v najširšom zmysle slova – má v posttotalitnom režime zvláštny a v inom kontexte neznámy dosah: oveľa viac a hlavne inak v ňom hrá rolu mocenského faktora či priamo politickej sily.“

(…)

Akčný rádius tejto zvláštnej moci nie je možné evidovať počtom stúpencov, voličov či vojakov, pretože sa rozprestiera v „piatej kolóne“ spoločenského vedomia, skrytých intencií života, potlačenej túžby človeka po vlastnej dôstojnosti a naplnení elementárnych práv. (…) Táto moc sa neopiera o žiadnych vlastných vojakov, ale takpovediac o vojakov svojho nepriateľa, totiž o všetkých, ktorí žijú v lži a môžu kedykoľvek – aspoň teoreticky – byť zasiahnutí silou pravdy. (…) Je to akási bakteriologická zbraň, ktorou môže – keď na to dozrejú podmienky – jediný civilista odzbrojiť celú divíziu.

(…)

Prečo bol zo svojej vlasti vyhnaný Solženicyn? Rozhodne nie preto, že by bol jednotkou faktickej moci, že by sa niektorý z predstaviteľov režimu cítil ohrozený nebezpečenstvom, že Solženicyn zasadne na jeho miesto. Jeho vyhnanie bolo niečím iným: zúfalým pokusom zapchať tento strašný prameň pravdy, pravdy, pri ktorej nikto nemohol dopredu odhadnúť, aké zmeny vo vedomí spoločnosti môže vyvolať a k akým politickým otrasom tieto zmeny raz môžu viesť.

(…)

Príkrov „života v lži“ je z podivného materiálu: pokiaľ nepriepustne pokrýva celú spoločnosť, zdá sa byť z kameňa; ale v okamihu, keď ho niekto na jedinom mieste prerazí, keď jediný človek zvolá „Kráľ je nahý!“, keď jediný hráč poruší pravidlá hry a odhalí ju tým ako hru, všetko sa náhle javí v inom svetle a celý príkrov pôsobí dojmom, že je z papiera, a začne sa nezadržateľne trhať a rozpadať.

Aj keď to trvalo dlhých jedenásť rokov, kým sa príkrov komunistického „života v lži“ v Československu definitívne rozpadol, napokon sa ukázalo, že Havel mal pravdu. Spoločnosť, ktorá má v DNA zakódované klamstvo a pretvárku, nemôže fungovať, pretože je vratká, neopiera sa o stabilný základ pravdy. Skôr či neskôr sa preto zrúti.

Václav Havel pád komunizmu predpovedal a bol i jeho priamym účastníkom. Foto: TASR

A čo platí v spoločenskej rovine, platí i v rovine osobnej. Lož má krátke nohy. Nie je možné dlhé roky klamať. Niekde to praskne. Pavučiny lži sa jedného dňa potrhajú. Alebo sa klamár uštvaný dlhoročným úsilím a možno i výčitkami svedomia sám prizná. Pravda zvíťazí.

Aj raní kresťania rozumeli provizórnemu charakteru lži. V Lukášovom evanjeliu Ježiš hovorí:

Lebo nieto skryté, čo by nevyšlo najavo, a nieto tajné, čo by sa nevyzvedelo. Preto, čo ste povedali potme, počujú na svetle; a čo ste do uší šepkali v komôrkach, budú rozhlasovať zo striech.

Chvála zdržanlivosti

Ak si nezvolíme Kantovu cestu (a ja osobne si myslím, že je neschodná) a nebudeme tvrdiť, že lož je morálnym zlom vždy a za každých okolností, automaticky pripúšťame, že môžu existovať situácie, v ktorých je morálne správne (či aspoň akceptovateľné) klamať.

Ktoré to sú? Nuž, zdá sa, že tie, v ktorých klamstvo ochráni také veľké dobro, že hodnota tohto dobra preváži všetky negatívne aspekty lži opísané v tabuľke vyššie. Prizrime sa teraz lepšie našej dileme. Mohla by byť jednou z takýchto situácií?

Prečo uvažuje hrdinka našej dilemy, že Eve nepovie pravdu? Rada by ju ochránila pred veľkou bolesťou. Možno sa obáva, že by sa Eva zo šoku, ktorý by jej spôsobilo odhalenie manželovej nevery, nedokázala spamätať. Zlomilo by ju to. Možno by na stres a duševné trápenie doplatila i zdravotnými problémami.

Alebo by sa stalo niečo celkom iné. Možno by sa po niekoľkomesačnom či niekoľkoročnom boji Eva so svojím trápením vyrovnala, a – oslobodená od pocitov povinnosti voči Adamovi – si našla iného partnera.

Je Eva dostatočne silná, aby sa pozrela pravde do očí? To musí hrdinka našej dilemy starostlivo uvážiť, pretože ak Evu podcení, zároveň ju tým vo svojom srdci poníži a urazí. Oberie ju o tú najzákladnejšiu formu slobody, o možnosť rozhodovať sa o svojom vlastnom živote. Ak ju však, naopak, precení a povie jej pravdu, i keď ju Eva nebude schopná spracovať, môže jej nadobro pokaziť život.

Hrdinka našej dilemy tiež riskuje, že Eva sa nejakým spôsobom o nevere svojho manžela predsa dozvie. Možno sú v dome ešte nejaké iné písomnosti. Možno sa Adam zdôveril niektorému z kamarátov.

Nejakou zlomyseľnou hrou osudu sa môže stať i to, že Eva sa dozvie, že jej hrdinka našej dilemy nepovedala pravdu. Prežil by to ich vzťah? Alebo by práveže ocenila, že sa ju jej kamarátka snažila chrániť?

Vzťah oboch kamarátok však môže ochladnúť i bez toho, aby sa Eva dozvedela o Adamej nevere. Ako bude hrdinka dilemy znášať, keď jej Eva bude na každom stretnutí vychvaľovať svojho mŕtveho manžela až do neba? Bude schopná sa mesiace a roky pretvarovať? Nevycíti z nej Eva neúprimnosť?

Konečné rozhodnutie našej hrdinke nezávidím. Ak sa pomýli, spôsobí veľa škody. Preto si nemyslím, že by bolo od nej múdre, aby sa rozhodovala okamžite a aby si zvolila jedno z krajných riešení (povedať hneď všetko Eve, alebo, naopak, ukryť pred ňou pravdu navždy).

Asi najmúdrejšia by bola cesta zdržanlivosti. Naša hrdinka sa môže Evy opatrne povypytovať na vzťah s Adamom, aby zistila, či predsa len niečo o nevere svojho manžela netušila. Môže tiež sledovať, ako Eva tragédiu znáša, či sa jej darí získať svoju pôvodnú duševnú rovnováhu. Môže sa pokúsiť čosi veľmi opatrne naznačiť, aby zistila, ako Eva zareaguje.

A možno raz nastane kairos, ten správny čas, aby Eve všetko vyzradila. Za okolností, ktoré budú pre Evu čo najmenej zraňujúce. Alebo naopak, možno tento čas nikdy nepríde, a Evina kamarátka usúdi, že bude najlepšie, keď sa Eva pravdu nikdy nedozvie.

Keď je mlčať zlato

Dilemu podobnú tej, pred ktorou stála Evina kamarátka, musel rozlúsknuť i Simon Wiesentahl, Žid, ktorý prežil koncentračný tábor a svoj ďalší život venoval odhaľovaniu nacistických zločinov. Vo svojej knihe Slnečnica opisuje, ako si ho v tábore v roku 1943 dal k svojej smrteľnej posteli zavolať nacistický vojak Karl Seidl. Priznal sa mu k mnohým vraždám Židov a požiadal ho o odpustenie. Ako Wiesentahl zareagoval, sa dozviete na inom mieste tejto knihy, v kapitole Bývalý dôstojník ŠtB.

Teraz je pre nás dôležité, že Karl Seidl požiadal Simona Wiesentahla ešte o čosi iné. Poprosil ho, či by nenavštívil jeho matku žijúcu v Stuttgarte. Wiesentahl sa po vojne do Stuttgartu naozaj vydal. Keď zistil, že Seidlova matka nemá tušenia, čo jej syn počas vojny robil, a že je vdova, ktorej neostal na svete jediný blízky človek, rozhodol sa neprezradiť jej o synovi pravdu. Zaklamal jej tvrdiac, že Seidla stretol, keď ho viezli vlakom do nemocnice. Nezničil staršej pani ilúziu o jej „dobrom“ synovi.

Urobil Wiesentahl správne, keď Seidlovej matke nepovedal pravdu? Významné osobnosti, ktorých komentáre sú súčasťou knihy, si vo vzácnej zhode myslia, že áno.

Americký spisovateľ Yossi Klein Halevi napríklad napísal:

Odpovedajúc na Wiesentahlov príbeh, začnem (…) jeho stretnutím s Karlovou matkou v roku 1946. Tu niet žiadnej morálnej dvojznačnosti. Namiesto toho, aby Wiesentahl povedal o Karlovi pravdu, dovolí žene, ktorá stratila všetko, ponechať si aspoň materskú pýchu na jej syna. Nechopí sa príležitosti, aby sa sprostredkovane pomstil na nevinnej; čokoľvek sa stalo „tam“, nemôže ospravedlniť krutosť „tu“.

Podobne sa vyjadrila i emeritná profesorka na Montclair State University Eva Fleischner:

Keď (Wiesentahl) navštívil Karlovu matku v Stuttgarte, rozhodol sa neokradnúť osamelú starú ženu o drahé spomienky na „dobrého“ syna. To bolo – podľa môjho názoru – z jeho strany významné a humánne rozhodnutie.

Skutočnosť, že sa spomedzi viac než päťdesiatich respondentov a respondentiek (biskupov, profesoriek, politikov, spisovateliek), ktorých odpovede sú obsiahnuté vo Wiesentahlovej knihe, nenašiel nikto, kto by jeho lož Karlovej matke morálne odsúdil, je ďalším pomerne silným dôkazom, že Kant sa vo svojom kategorickom odmietnutí lži mýlil.

Milosrdná (alebo malá) lož je jednoducho niekedy – i keď, pravda, len vo výnimočných prípadoch – morálne prípustná. Poďme sa na záver kapitoly ešte pozrieť na dva príklady, kde je otázka prípustnosti lži na mieste.

Lekár a pacient

Môže lekár pacientovi zatajiť jeho zdravotný stav, ak sa obáva, že nepríjemná pravda by mu mohla nielen emocionálne ublížiť, ale i ohroziť samotný proces liečby? O tejto otázke sa v lekárskej obci diskutuje už veľmi dlho. Právo zatajiť pacientovi celú pravdu má dokonca svoje vlastné meno: voláme ho terapeutické privilégium.

Kanadský lekár Claude Richard a jeho kolegyne Yvette Lajeunesse a Marie-Therese Lussier ponúkli v článku Terapeutické privilégium: medzi etikou lži a praxou pravdivosti z roku 2010 svojim kolegom praktický návod, ako sa rozhodnúť, či je zatajovanie pravdy pacientovi namieste. Tu je ich odporúčanie v graficky ucelenej podobe:

Šesť kontrolných otázok, ktoré si má lekár položiť, kým sa definitívne rozhodne zatajiť pacientovi časť pravdy o jeho zdravotnom stave, naznačuje, že terapeutické privilégium je nástroj, ktorý treba používať len s extrémnou opatrnosťou.

Môže mať opodstatnenie napríklad v okamihu, keď sa lekár dozvie, že pacientovi, ktorému v minulosti diagnostikovali depresiu a prejavil i suicidálne sklony, diagnostikovali vážnu formu rakoviny. V takom prípade existuje reálne nebezpečenstvo, že pacient by mohol na diagnózu zareagovať pokusom o samovraždu.

V absolútnej väčšine situácií nie je etické, aby lekár pacientovi čokoľvek tajil. Ani nedostatok času na rozhovor, ani implicitné pohŕdanie pacientom (t. j. myšlienky ako: „veď tomu beztak nebude rozumieť“), ani snaha vyhnúť sa emocionálne náročnej situácii nemôžu byť dôvodmi, prečo uprieť pacientovi informácie o téme, ktorá sa ho bytostne dotýka. A žiaden formulár informovaného súhlasu podstrčený sestričkou na podpis nemôže byť náhradou otvoreného rozhovoru.

Ak lekári budú mať čas s pacientmi hovoriť a pravdivo im odpovedať na ich otázky, obľuba vyhľadávania zdravotníckych informácií pokútne (napríklad na internetových fórach) určite poklesne.

Nemožno sa však čudovať pacientovi, s ktorým jeho ošetrujúci lekár odmieta hovoriť, že sa snaží dostať k informáciám akýmkoľvek možným spôsobom. Aj smädný sa nakoniec napije i z kaluže, ak nemá možnosť napiť sa zo studne.

Kto nosí darčeky?

Smie rodič svojmu dieťaťu tvrdiť, že darčeky nosí Ježiško či svätý Mikuláš, a zatajiť mu, že v skutočnosti ich predvčerom nakúpil v hračkárstve za rohom? Alebo je tento vianočný rituál morálne neprípustným klamstvom? Aby sme na túto otázku mohli odpovedať, potrebujeme sa najskôr pozrieť na Vianoce očami malého dieťaťa.

Vývojový psychológ Jean Piaget rozdelil psychický vývoj dieťaťa do štyroch štádií. V prvom (takzvanom senzomotorickom) štádiu sa dieťa zaoberá najmä vlastným telom a prostredím, ktoré ho bezprostredne obklopuje. V druhom (takzvanom predoperačnom) štádiu, ktoré trvá od druhého do siedmeho roku života, dieťa dokáže pracovať už s virtuálnymi obsahmi mysle (spomienka na babičku, jednorožec, predstava želaného darčeka atď.), ale nedokáže ešte plne logicky a racionálne uvažovať. S tým súvisí skutočnosť, že bez problémov toleruje koexistenciu skutočného a fantazijného sveta:

Profesorka Alison Gopnik z University of California pre New York Times vysvetľuje:

„Malé deti majú schopnosť chápať, že niečo je mýtického charakteru, a zároveň to veľmi živo vnímať. Rozoznávajú, že fantázia a realita sú dva rôzne svety, ale myslia si, že hranica medzi nimi je priepustná. Aj keď deti v istom zmysle veria na Mikuláša, rozoznávajú, že je v tejto oddelenej kategórii.“

Ak teda svojmu päťročnému synovi či dcérke tvrdíte, že ich darčeky pod stromček položil Ježiško, netvrdíte im tým nutne, že ide o skutočnú osobu, ktorú zajtra môžu stretnúť v obchode či električke. Skôr pridávate ďalšiu postavu do fantazijného sveta plného princezien, drakov, škriatkov i odvážnych rytierov, sveta, ktorý je dôležitou súčasťou vývoja každého dieťaťa.

Ja osobne by som preto deti o Ježiška či Mikuláša neoberal. Celkom iná situácia však nastáva, ak deťom klameme v každodenných situáciách, ktoré nemajú s mágiou či predstavivosťou nič spoločné. Ak im klameme (alebo pred nimi klameme iným ľuďom) z lenivosti, pohŕdavosti či zo zvyku.

Ak napríklad otec povie synovi, že sa s ním nemôže hrať, pretože má plno práce, a syn ho potom prichytí, že vôbec nepracuje, ale hrá sa sám na počítači, aké ponaučenie si z takejto situácie vezme? Naučí sa, že lož môže byť použitá ako prostriedok na dosiahnutie vlastných cieľov.

Alebo ak mama pred dcérou svojej kamarátke tvrdí, že jej nemôže požičať knihu, lebo ju ešte neprečítala, a dcéra pritom vie, že ju má dávno dočítanú, čo si z takej situácie odnesie? Naučí sa, že pokrytectvo je spoločensky akceptovateľným spôsobom, ako sa vyhnúť konfliktu či nepríjemnej konverzácii.

Profesor psychológie na University of Massachusetts Robert Feldman pre časopis Time povedal:

„Na rozdiel od viery v Mikuláša – z ktorej deti vyrastú – je neúprimnosť niečo, do čoho deti dorastajú. Prváci sú nepresvedčiví klamári, siedmaci klamú už veľmi slušne, ale až gymnazisti sú skutočnými expertmi.“

Schopnosť klamať nie je vrodená, deti sa ju postupne naučia. Podobne nie je vrodená ani láska k pravde, i tej sa musia deti postupne naučiť.

Je len na nás dospelých, ktorú cestu si zvolia.

Kúpte si novú knihu Medzi dobrom a zlom na obchod.dennikn.sk.

Knihy

Komentáre, Kultúra, Veda

Teraz najčítanejšie