Denník N

V Číne ho zatkli 23-krát. Už sa tam nikdy nevrátim, vraví reportér Tomáš Etzler zo CNN

Tomáš Etzler. Foto - Deník N/Gabriel Kuchta
Tomáš Etzler. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Dlhoročný reportér CNN a držiteľ prestížnej novinárskej ceny Emmy Tomáš Etzler nakrútil dokumentárny film Nebo o pololegálnom čínskom sirotinci pre postihnuté deti.

Po rokoch v Číne hovorí, že už sa tam nikdy nevráti. Bez ostrých lakťov sa vraj v tejto krajine fungovať nedá. „Keby som sa rovnakým spôsobom správal v Česku, zatkli by ma,“ opisuje vo veľkom rozhovore pre český Deník N.

Nakrútili ste film o čínskom sirotinci. Je nesmierne silný, ale už od začiatku ho sprevádza smola. Objednala si ho u vás CNN, ktorá ho sčasti aj zaplatila. Potom ho však odmietla odvysielať. Teraz bola v Česku pre pandémiu zrušená premiéra. Prečo CNN film odmietla? Bála sa?

Neviem. Mňa to šokovalo, pretože nás to stálo naozaj veľké úsilie. Bolo to nazvučené, potom sa tam niekomu niečo nepáčilo, tak sa to zase celé prezvučovalo, to všetko nás stalo peniaze i čas. A nakoniec sa to aj tak neodvysielalo.

Tak som sa naštval a volal som šéfovi Tonymu Maddoxovi, ktorý mi sľuboval bilbordy na letiskách s tým, že ten film bude veľmi tlačiť. Len mi odpovedal: „Tomáš, niekedy veci nevyjdú tak, ako by sme si priali.“

Dostali sme za to desaťtisíc dolárov, ale boli sme na to traja. A bol to viac než rok práce. Takže to bola len symbolická cena. Ale pre peniaze sme to nerobili. Mysleli sme si, že to dostaneme do celého sveta a že to pre nás bude mať iné benefity ako peniaze. Ak to bola nejaká autocenzúra…

Nezdáte sa mi ako typ človeka, ktorý by sa v tej chvíli nedožadoval jasnej odpovede.

Som na voľnej nohe a potrebujem nejaké živobytie. Vyberám si svoje bitky. A navyše Maddoxa poznám dobre a myslím si, že by mi to asi ani nepovedal.

Mne to oznámila žena, ktorá má v CNN tieto formáty na starosti, a hovorila mi, nech o tom veľmi nehovorím. Ale ako jeden z dôvodov uviedla, že ten materiál je už rok starý.

Lebo Čína sa každým rokom prudko mení a dokument sa nakrúca a vyrába týždeň.

V tom sirotinci sa, samozrejme, nič nemení, som s nimi stále v spojení. Toto nie je spravodajská reportáž. Hlavne ten dokument bol pôvodne úplne iný, než ako vyzerá ten, ktorý ste videli.

Bol politickejší?

Nie. Práveže vôbec nebol politický. Bol tam prakticky len sirotinec.

Takže vám odmietnutie CNN dalo možnosť urobiť film Nebo slobodnejšie?

Áno, absolútne. Chcel som sa toho pôvodného nápadu držať. Zostať len v sirotinci, nech si to na kameru rádové sestry a deti povedia samy. Vždy sa snažím do týchto vecí vstupovať čo najmenej. O to isté som sa snažil aj vo svojich reportážach.

Na jar 2018 sme zostrihali štyridsať minút a vôbec to nefungovalo. Mníšky síce rozprávali, ale chýbali súvislosti, ktoré som ja poznal, ale divákom by to nedošlo.

Aké veci napríklad?

Trebárs, že rodičia začali svoje postihnuté deti opúšťať až po zavedení politiky jedného dieťaťa. A hlavne v pôvodnom filme vôbec nefungovalo, že by si diváci mali šancu uvedomovať, že je tento sirotinec v krajine ako Čína absolútne výnimočný.

Predpokladám, že keby rovnaký sirotinec fungoval niekde za Prahou, automaticky by ste tam našli ľudí s empatiou, čo túto prácu majú radi. Ale vidieť toto v Číne, to bol úplný zázrak.

Preto nechápem, prečo by mala CNN pri takom filme praktizovať autocenzúru. Nenakrúcali ste dokument o mučení Ujgurov, urobili ste film o dobre fungujúcom sirotinci pre postihnuté deti.

Nerozumiem tomu tiež. Vôbec netuším. Možno to bolo niečo iné ako autocenzúra. Tam z politiky nebolo naozaj nič. V pôvodnom scenári sme mali napríklad rozhovor s Human Rights Watch, pretože urobili štúdiu o hendikepovaných ľuďoch v Číne v roku 2012. Aj to sme vyhodili.

Bol to naozaj len príbeh sirotinca, ktorý je jednoducho silný. Čo oni dokážu urobiť s tými postihnutými deťmi, je úžasné. Keď sme zostrih filmu ukázali českej spisovateľke Radke Denemarkovej…

… ktorá v Číne asi tri roky žila.

Áno. Keď film videla, povedala mi: „To na teba nahrali. Toto predsa nie je možné.“

Ani ona nebola schopná uveriť, že takto by v Číne mohol fungovať sirotinec. So strihačkou a spolurežisérkou Adelou Špaljovou a s dramaturgičkou Luciou Tenneyovou sme mesiace riešili, akým spôsobom do dokumentu všetky tie informácie dať, a nakoniec sme dospeli k názoru, že k tomu musím nahovoriť komentár.

Film podľa mňa dobre funguje preto, že je postavený na kontrastoch.

Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Ukázali ste tam teda pololegálny sirotinec vedľa štátneho, ukázali ste tam scény zvonku, ktoré odhaľovali absolútnu bezohľadnosť a nevšímavosť mnohých Číňanov, keď auto zrazí malé dievčatko a všetci ho obchádzajú.

Nechcem tvrdiť, že všetci Číňania sú takí. Ale podobných videí mám k dispozícii desiatky. Vo všetkých vidíme úplnú ľahostajnosť k utrpeniu. Okrem toho však, samozrejme, existujú videá, kde ľudia chytajú dievčatko padajúce z tretieho poschodia.

Šialené videá plné bezohľadnosti však prevažujú a vyvolali obrovskú diskusiu v spoločnosti. Ľudia sa pýtali: „Kam sme sa to dostali? Akou spoločnosťou sme sa stali?“

Nie je tam žiadna empatia k blížnemu. Teraz však v Číne strašným spôsobom rastie počet veriacich. Mao tam zničil všetku spiritualitu, akúkoľvek morálku. Je neuveriteľné, že sa mu to podarilo len za pár desaťročí, a je dobre, že sa spiritualita vracia.

Na druhej strane je to predovšetkým tá štátom riadená a strážená. Stačí si spomenúť na katolíckych kňazov.

Jasné. Bol tam aj taký, čo sedel hádam štyridsať rokov vo väzení. Pustili ho asi v osemdesiatke po tom, čo mu umrela žena. Toto sú zločiny proti ľudskosti.

Hovorí človek, ktorý pred rokmi prišiel do Číny a bol z nej unesený.

To je pravda. Keď som prvýkrát prišiel do Číny

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie