Denník N

Haborák dostal za doping doživotný trest: Také chyby dnes vo fitkách hrozia každému

Milan Haborák. Foto N – Peter Kováč
Milan Haborák. Foto N – Peter Kováč

[Pridajte sa do facebookovej skupiny, v ktorej môžete debatovať o profesionálnom športe, prinášať námety redakcii alebo jej klásť otázky. Každý večer v nej nájdete sumár správ.]

Milan Haborák patrí vo vrhu guľou k najlepším v slovenskej histórii. Trikrát sa stal Atlétom roka, napriek tomu priznáva, že svoj potenciál nikdy nenaplnil. V roku 2004 bol v životnej forme a mal útočiť na olympijskú medailu, pár hodín pred štartom mu však oznámili, že mal pozitívny dopingový nález.

Po nútenej pauze sa k športu vrátil, no po druhom dopingovom náleze v roku 2010 dostal doživotný dištanc.

Dnes vychováva 18-ročného syna, ktorý patrí vo vrhu guľou k najlepším slovenským juniorom. Upozorňuje tiež, že zakázané látky dnes viac škodia rekreačným športovcom ako profesionálom. Hovorí:

  • čo ho prekvapilo, keď sa za socializmu dostal na sústredenie do Česka;
  • aké chyby urobil v kariére a pri oboch dopingových nálezoch;
  • prečo sú dnes výživové doplnky pre verejnosť takým rizikom;
  • na čo by si rodičia mali dať pri deťoch pozor;
  • príbeh, ktorý ho presvedčil, že význam doplnkov sa preceňuje.

S atletikou ste začali ešte za socializmu?

Áno, v jeho posledných rokoch, už na základnej škole. Dlho som však nevedel, čo je atletika. Mali sme nulového učiteľa telesnej výchovy. Na hodiny meškal, zafajčený kabinet, dievčatá sa ani neprezliekali. Nám hodil loptu a všetci boli spokojní.

Potom však prišla pani učiteľka Šoltýsová a z telesnej výchovy bola úplne iná hodina. Spočiatku sme sa na ňu vôbec netešili, lebo sme zrazu museli robiť všetky športy. Okrem iného sme hádzali kriketkou. Spolužiaci hádzali okolo 30 či 40 metrov. Ja som hodil 86. Pani učiteľka hneď volala na športovú základnú školu do Košíc, kde som potom začal s atletikou.

Od začiatku ste vedeli, že z vás bude guliar?

Nie, bol som siedmak a musel som sa venovať všetkým disciplínam – beh, prekážky, skok o žrdi. Socializmus sa mi protiví, ale čo sa týka športu, niektoré veci boli nastavené dobre. Napríklad systém, ktorý nás nútil k všestrannosti. Okrem toho sme mali v začiatkoch dobré podmienky. Mali sme internát, stravu, regeneráciu, rodičia nemuseli platiť za oblečenie či športové sústredenia.

Kedy ste sa začali špecializovať na konkrétnu disciplínu?

Približne ako 16-ročný. Pamätám si, že ma ako vrhača vybrali na sústredenie do českého mesta Nymburk. Za socializmu to bola veľká prestíž, keďže tam boli združení elitní športovci z mnohých odvetví.

V jednom rozhovore ste spomínali, že práve v Nymburku ste prvýkrát počuli o dopingu.

Tam som sa prvýkrát stretol s rečami o tom, aké výkony sa ešte dajú dosiahnuť čistým spôsobom a na aké si už musí atlét pomôcť dopingom. Často to však boli len výmysly od tých, ktorí boli buď leniví, alebo na to nemali.

Započul som ale aj horšie veci, napríklad od vzpieračov, ktorí údajne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie