Denník N

Vedel to s Mečiarom

Vladimír Masár s hárkom novovytlačených 200-korunových bankoviek. Foto - TASR
Vladimír Masár s hárkom novovytlačených 200-korunových bankoviek. Foto – TASR

Slovensko začiatky samostatnosti úspešne prežilo vďaka tomu, že vláda Vladimíra Mečiara pri vzniku štátu zvládla dve veci dobre. Po prvé, garantovala a väčšinu času rešpektovala nezávislosť centrálnej banky a jej rozhodnutí. Po druhé, do čela Národnej banky Slovenska zvolila Vladimíra Masára.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

(Úryvok z knihy Ako skapal tatranský tiger od Rada Baťa)

V posledný januárový deň roku 1993 spustila Matica slovenská zbierku na národný poklad Slovenskej republiky. Krajina mala za sebou prvý mesiac samostatnej existencie, zbierka mala posilniť spolupatričnosť národa a pomôcť s vytvorením zlatých, korunových a devízových rezerv NBS.

Na slávnostnom vyhlásení zbierky, ktorá odkazovala na podobnú akciu z obdobia vzniku Slovenského štátu v roku 1939, sa okrem šéfa Matice Jozefa Markuša zúčastnil predseda parlamentu Ivan Gašparovič a viceguvernér centrálnej banky Marián Tkáč. Ľudia posielali peniaze, zlato a iné drahé kovy. Prezident Michal Kováč sa v prospech národného pokladu vzdal prvého platu hlavy štátu. „Milovanému slovenskému národu z úprimného srdca“ daroval sto obrazov maliar Vincent Hložník.

Po troch rokoch dosiahla hodnota národného pokladu v prepočte necelý milión eur. Zbierka neposilnila ani devízové rezervy Národnej banky Slovenska, ani stabilitu slovenskej koruny. Históriu národa však obohatila o ďalší kuriózny príbeh, na ktorého začiatku boli národnobuditeľské reči a na konci okradnutí ľudia.

Národný poklad putoval do Nadácie Matice slovenskej, ktorá jeho peňažnú časť v roku 2008 vložila do nebankovej spoločnosti Podielové družstvo Slovenské investície. Udialo sa to niekoľko rokov po sériovom krachu veľkých nebankových firiem, ktoré obrali dôverčivých ľudí o miliardy korún. Zázrak sa nestal ani tentoraz: Podielové družstvo Slovenské investície v roku 2010 skrachovalo. Národný poklad zobrala Slovákom a Slovenkám pyramídová hra. Zostali z neho obrazy majstra Hložníka a šperky zamknuté v trezore Matice slovenskej v Martine. Pozornosť verejnosti národný poklad naposledy vzbudil v roku 2018, keď Marián Tkáč – už ako predseda Matice slovenskej – informoval, že chýba niekoľko zlatých prsteňov.

Našťastie, nová slovenská mena na národný poklad Matice slovenskej nebola odkázaná, hoci devízové rezervy potrebovala naozaj súrne.

Česko-slovenská menová únia, v rámci ktorej dva nové štáty pokračovali v používaní československej koruny, vydržala len krátko a po piatich týždňoch sa predčasne skončila. Od 8. februára 1993 v tom bola Národná banka Slovenska sama. Stála pred úlohou presvedčiť verejnosť o životaschopnosti slovenskej koruny a zároveň aj nového štátu. Slovenská ekonomika trpela recesiou, ceny tovarov a služieb pokračovali vo vysokom raste. Vládlo všeobecné presvedčenie, že slovenská koruna neudrží kurz jedna k jednej s českou korunou, ktorá sa opierala o silnejšie hospodárstvo.

Karty, s ktorými musela národná banka hrať, neboli rozdané najlepšie. Nová menová inštitúcia mala nulovú dôveryhodnosť v očiach medzinárodných inštitúcií a obchodných partnerov krajiny. S devízovými rezervami, ktorých dno dosiahlo v prvých týždňoch existencie samostatného štátu 24 miliónov dolárov, by toho v prípade krízy veľa nezmohla. Z pohľadu schopnosti štátu reagovať na hocijakú závažnejšiu nestabilitu to boli prakticky holé ruky. Na porovnanie, v júli 2006 pri obrane koruny po vzniku vlády Roberta Fica mala národná banka k dispozícii rezervy prevyšujúce 16 miliárd eur. Napriek slabým kartám, neistote a čoraz komplikovanejšej koexistencii s mečiarizmom dokázala NBS stabilizovať menu nad očakávania úspešne. Slovensko vďaka nej po počiatočnom šoku zažívalo silný hospodársky rast pri jednej z najnižších mier inflácie medzi štátmi strednej a východnej Európy. Centrálna banka sa stala garantom ekonomickej stability nového štátu.

Bez preháňania možno povedať, že Slovensko začiatky samostatnosti úspešne prežilo vďaka rozumnej menovej politike. Vďaka tomu, že vláda Vladimíra Mečiara pri rozdelení federácie a vzniku štátu zvládla dve veci dobre. Po prvé, garantovala a väčšinu času rešpektovala nezávislosť centrálnej banky a jej rozhodnutí. Po druhé, do čela Národnej banky Slovenska zvolila Vladimíra Masára. Jeho bývalý spolupracovník a neskôr nástupca Marián Jusko pomenoval kľúčovú prednosť prvého guvernéra centrálnej banky jednoducho: „Vedel to s Mečiarom.“

Pripravenosť Slovenska na vlastnú menu poznačil priebeh rokovaní o delení federácie medzi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom. Slovenský premiér už v tom čase pilne praktizoval kľúčovú črtu svojej politiky: permanentnú dezinformačnú vojnu proti vlastným občanom. Okolo hocijakej udalosti bez váhania vytvoril dve-tri verzie reality, ktorých sa jeden deň vášnivo držal a na druhý deň sa tváril, že nikdy neexistovali. Český premiér – po tom, čo v júni 1992 v bratislavskom hoteli Bôrik stroskotali rokovania o udržaní federácie – potreboval rýchlu pragmatickú dohodu o praktických krokoch vedúcich k samostatnosti. Václav Klaus tlačil a Slovensko bolo – ako hovorieval Vladimír Mečiar – do samostatnosti tlačené.

Na slovenskej strane horeli vatry zvrchovanosti, hrmelo sa rečami o svojbytnosti a naplnení tisícročnej túžby národa po samostatnosti, ale ťahúňom delenia federácie bola česká strana. Dôsledkom váhavosti Vladimíra Mečiara bol rozdielny stupeň pripravenosti republík na samostatné fungovanie vrátane menovej politiky. Slovenskú stranu čakal ťažší štart aj preto, lebo federálne inštitúcie pôsobili v Prahe. Know-how, dôležité osobné kontakty a medzinárodnú reputáciu Štátnej banky československej, ktorá vo federácii plnila úlohu emisnej banky a monetárnej autority, mala prirodzene zdediť Česká republika. O slovenských centrálnych bankároch a ich schopnosti strážiť menu nikto vo svete nechyroval.

Vláda Vladimíra Mečiara začala byť počas rokovaní podozrievavá aj k tomu, či sa v Prahe v rámci príprav na delenie Štátnej banky československej dostatočne zohľadňujú slovenské záujmy. Dôveru narúšali informácie aj kuloárne klebety o tom, že česká strana sa na menovú odluku intenzívne pripravuje. Úlohu dozorcu a informátora o tom, čo sa vo federálnej banke deje, mal od septembra 1992 plniť Marián Tkáč. Bývalý komunista, ktorý sa po Nežnej revolúcii stal národovcom, mal veľké ambície.

Najväčšou z nich bolo po rozdelení federácie získať kreslo guvernéra centrálnej banky. Bol účastníkom dobových nacionalistických polemík od „pomlčkovej vojny“ o Česko-Slovensko až po otázku, či na slovenskej tisíckorunáčke má naozaj byť Andrej Hlinka. Okrem iného navrhol, aby sa nová mena volala slovenský dukát, lebo „bol predsa najslávnejším peniazom, stáročia razeným na Slovensku, v Kremnici, a žiadaným po celej Európe. Keďže návrh nikto nepodporil, stiahol som ho“.

Marián Tkáč bol na jeseň roku 1992 formálne prvým mužom slovenského bankovníctva, ale v jeho schopnosť manažovať vznik meny premiér ani minister financií Július Tóth neverili. Vymenovanie za viceguvernéra Štátnej banky Československej bol najmä elegantný spôsob ako svojského švagra Ľudovíta Černáka – predsedu SNS a koaličného partnera Vladimíra Mečiara – odpratať z cesty. Vláda sa už vtedy rozhodla, že sa nebude spoliehať na rozdelenie federálnej centrálnej banky. Paralelne pracovala na vytvorení samostatnej monetárnej inštitúcie, z ktorej sa stala Národná banka Slovenska.

Proces vzniku riadil Vladimír Masár, pôvodným povolaním bankár, ktorý si dôveru predsedu vlády získal počas rokovaní o delení federálneho majetku. Jedným z mnohých predmetov sporu bola Československá obchodná banka. Podľa Václava Klausa bola českou akciovou spoločnosťou, preto v rámci delenia majetku mala patriť Českej republike. To sa Vladimírovi Masárovi zdalo riskantné, keďže banka zabezpečovala platobný styk so zahraničím pre celú federáciu. „Pohrozil som, že ak to bude takto, navrhnem banke odobrať licenciu a pôsobiť na slovenskom území. Nakoniec sme sa po dlhých hodinách rokovaní dohodli na delení dva ku jednej,“ spomína na udalosť, ktorá položila základy rešpektu medzi budúcim guvernérom a premiérom.

Vznik samostatnej meny z pohľadu verejnosti znamenal výmenu starých bankoviek a mincí za nové. Bola to náročná operácia, ale nástupnícke štáty Česko-Slovenska mohli pri delení meny oprášiť sedem desaťročí starý recept ministra financií Aloisa Rašína, ktorý použil pri vzniku spoločnej republiky. Aj po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie potrebovala Československá republika novú menu. Urgentnosť jej vzniku zvyšovala inflačná politika centrálnej banky bývalej monarchie, ktorá tlačila nekryté peniaze s cieľom splatiť vysoké vojnové dlhy.

V snahe ochrániť finančné aktíva povojnovej republiky pred znehodnotením Československo vo februári 1919 oddelilo menu od Rakúska a Maďarska. Odluku bolo potrebné fyzicky zabezpečiť okrem iného kolkovaním existujúcich bankoviek, ktoré boli v obehu na území štátu. Prípravy sa odohrávali v utajenom režime, armáda a polícia pred spustením akcie uzavreli hranice. Na väčšine územia sa kolkovanie skončilo do polovice marca, pričom úrady na označenie bankoviek použili celkovo 244 miliónov kolkov. Iba okolkované bankovky mohli potom ľudia neskôr vymeniť za nové československé koruny.

V modernejšej verzii v roku 1993 nebolo potrebné hermeticky uzatvárať hranice armádou, ale princíp rýchlej menovej odluky pomocou kolkovania bankoviek zostal. V októbri 1992 sa Vladimír Mečiar a Václav Klaus dohodli, že samostatné štáty budú minimálne pol roka existovať v spoločnej menovej únii. Počas prechodného obdobia mala zostať platidlom československá koruna. Zámerom bolo vytvoriť priestor, aby Česko a Slovensko vznik samostatných mien zvládli technicky a organizačne. Je pravdou, že predovšetkým z pohľadu slovenskej pripravenosti časový vankúš vyzeral ako dobrý nápad. Česká strana začala s vytváraním zásob kolkovaných federálnych bankoviek už začiatkom decembra, na Slovensko prvá dodávka kolkov z Kanady dorazila tri dni pred vznikom republiky.

Dočasná menová únia bola zaujímavým pokusom zmierniť šok z rozdelenia federácie, ale už prvé dni existencie samostatných štátov ukázali, že bude problematickým usporiadaním. Dôvod bol prostý: dôvera v českú ekonomiku a budúcu českú korunu bola vyššia ako dôvera v slovenskú ekonomiku a jej budúcu menu. Verejnosť, podnikatelia aj zahraniční partneri očakávali, že keď sa menová únia skončí, slovenská mena sa oproti českej znehodnotí. Dôsledkom očakávaní bol odlev úspor zo Slovenska do Čiech. Centrálne banky tomu nemohli v rámci menovej únie zabrániť. Navyše, ani presne nevedeli, koľko peňazí bolo v čase rozdelenia federácie v obehu na území nástupníckych štátov. Ich množstvo sa určilo iba teoreticky – rozdelením federálneho obeživa pri vzniku menovej únie v pomere dva ku jednej.

Vážnym problémom bol prudký pokles devízových rezerv Národnej banky Slovenska. Čiastočne pre dopyt po devízach ako ochrane proti očakávanému znehodnoteniu korunových úspor, ale najmä preto, že obchod nového štátu so zahraničím bol mínusový. Slovensko viac tovarov a služieb dovážalo, než ich dokázalo vyviezť. Na obchodovanie a zaistenie plynulého platobného styku so zahraničím potreboval štát devízy. A potreboval ich dostatočnú zásobu, aby presvedčil svet, že bude schopný záväzky platiť a udržať stabilnú menu. Na to slúžia rezervy centrálnej banky – ako signál, demonštrácia sily pre zahraničných partnerov a menových špekulantov, že štát má dostatočnú zásobu tvrdých mien, aby prekryl nečakané situácie.

Národná banka Slovenska potrebovala súrne riešiť devalvačné očakávania verejnosti, zabezpečiť platobný styk a zastaviť prudký úbytok rezerv. Najrýchlejším spôsobom, ako sa Slovensko po osamostatnení mohlo k devízam dostať, bola pôžička od Medzinárodného menového fondu a ďalších nadnárodných inštitúcií. Napokon, udržiavanie stability svetových financií – systému výmenných kurzov a cezhraničných platieb – je zmyslom existencie MMF. Práve tu sa ukázalo, že menová únia nie je vankúšom, ale putami, ktoré centrálnym bankárom zviazali ruky. „Menová únia medzi Českom a Slovenskom sa postupne stávala prekážkou, nie pomocou. Nebolo napríklad jasné, ako by za nové pôžičky samostatné štáty ručili. Nikomu sa nechcelo absolvovať ďalšie kolo delenia záväzkov,“ vysvetľuje Vladimír Masár. Už po mesiaci fungovania samostatných štátov v menovej únii sa situácia stala neudržateľnou. Česko a Slovensko sa dohodli na predčasnej menovej odluke.

Slovenská koruna ako samostatná mena vznikla 8. februára 1993. Pri sťahovaní federálnych bankoviek z obehu si štát pomohol tým, že jednorazovú výmenu hotovosti obmedzil na štyritisíc korún. Zvyšok si obyvatelia pred menovou odlukou uložili na bankové účty. Napriek tomu to nebola maličkosť: centrálna banka v spolupráci s komerčnými bankami pustila v priebehu roka 1993 do obehu 86 miliónov kusov okolkovaných bankoviek. Tie štát postupne nahrádzal novými slovenskými korunami.

Výmena sa odohrávala hladko až na bizarný incident, ktorý mal všetky charakteristické črty mečiarizmu: čiastočne sa zakladal na pravde, čiastočne bol spravodajskou hrou a dodnes nie je zrejmé, čo sa vlastne stalo.

„Pripravovala sa akcia proti slovenskej mene. Umiestnenie veľkej sumy tisíckorunáčok, ktoré boli originály, ale kolky neboli v poriadku,“ vyhlásil začiatkom novembra 1993 premiér Vladimír Mečiar. V ohrození nemala byť iba koruna, ale aj politická stabilita štátu. Týmto odhalením predseda vlády odôvodnil, prečo centrálna banka náhle ukončila platnosť kolkovaných federálnych tisíckorunáčok. Guvernér Vladimír Masár aj viceguvernér Marián Jusko potvrdili, že dostali varovanie o riziku vážneho narušenia peňažného obehu. Dva týždne po ohlásení ohrozenia štátu osobne predsedom vlády polícia na čerpacej stanici v Komárne zadržala trojicu mužov. V kufri auta, v ktorom cestovali do Maďarska, našla zrolované hárky s 91-tisíc falošnými kolkami na československé tisíckorunáčky.

„Kolková aféra“ nepriniesla falšovateľom ani korunu zisku, zato sa okolo nej objavilo množstvo divokých špekulácií. Hovorilo sa o prepojeniach na tajnú službu. Existovali podozrenia, že skupina spolupracovala s funkcionárom Národnej banky Slovenska, ktorého úlohou bolo zariadiť výmenu kolkovaných bankoviek za slovenské koruny. Kľúčovou postavou aféry bol Jozef Nendza, človek s prepojením na tajnú službu, ktorý ostatných na falšovanie kolkov najskôr nahovoril a potom udal polícii. Zastrelili ho o tri roky neskôr v Pohraniciach, dôvodom mal byť spor o peniaze. Trojicu falšovateľov Najvyšší súd s konečnou platnosťou odsúdil až v roku 2011. Súd nenašiel dôkazy, že by za kolkovou aférou stála tajná služba. Samozrejme, podvod s kolkami za necelých sto miliónov korún nemohol ohroziť stabilitu slovenskej koruny. „Informácie o narušení peňažného obehu sa ukázali byť prehnané. Prípad falšovania kolkov bola vec pre policajtov, nie pre centrálnych bankárov,“ dodáva Vladimír Masár.

Hoci výmena starých bankoviek za nové bola najviditeľnejšou súčasťou vzniku meny, skutočným testom slovenskej koruny bola schopnosť Národnej banky Slovenska udržať menovú stabilitu a zaistiť vnútornú vymeniteľnosť. Teda garantovať obyvateľom a firmám možnosť slobodne obchodovať, platiť alebo si zakladať účty v cudzích menách. V režime vnútornej vymeniteľnosti domácej meny fungujú všetky vyspelé krajiny na svete. V menovej politike plní dve dôležité úlohy.

Po prvé, garantovaním voľnosti pri nákupe a používaní devíz štát v skutočnosti zvyšuje dôveru v domácu menu a oficiálnu ekonomiku. Keď si jednotlivec alebo firma môžu vymeniť koruny za devízy kedykoľvek, nemusia doláre hromadiť vo vankúšoch alebo kupovať na čiernom trhu. Po druhé, vnútornou vymeniteľnosťou meny sa štát otvára zahraničnej konkurencii. Signalizuje tým svetu pripravenosť vystaviť sa rizikám a tlakom medzinárodnej súťaže, čo je dôležitá súčasť posilňovania dôvery investorov k menovej politike a ekonomickej stabilite.

Vo februári 1993 bola stabilná a vnútorne vymeniteľná slovenská koruna vzdialeným snom. „Na dôveryhodnej mene stála a padala schopnosť Slovenska prežiť. V roku 1993 vôbec nebolo jasné, či dokážeme vytvoriť fungujúcu samostatnú ekonomiku, alebo sa to skončí veľkou pohromou,“ dodáva Vladimír Masár. Národná banka v úsilí prekonať skepsu k novej mene pokračovala po zániku československej koruny v politike pevného výmenného kurzu voči hlavným svetovým menám.

Neistotami zmietanému hospodárstvu mladého štátu to dávalo viacero výhod. Bol to silný záväzok vlády a centrálnej banky držať pod kontrolou rast cien: dôležitá vec nielen pre obyvateľov, ktorí sa obávajú znehodnotenia úspor, ale pre každého, kto chcel na Slovensku podnikať a investovať. Zároveň to bol zrozumiteľný cieľ, ktorý mohla kontrolovať nielen úzka finančná elita, ale aj široká verejnosť. Bol to prvok posilňovania dôvery ľudí k slovenskej korune. „Museli sme hospodárstvo na niečom stabilizovať. Rozhodli sme sa, že kotvou pre určovanie cien a platov bude pevný kurz,“ vysvetľuje Marián Jusko, ktorý ako člen bankovej rady po vzniku NBS vykonával spoločne s Mariánom Tkáčom funkciu viceguvernéra na základe poverenia vlády. Formálne ho prezident vymenoval v apríli 1994.

Pevný výmenný kurz nebol jedinou možnosťou, ktorú mala centrálna banka k dispozícii. V rokovaniach s Medzinárodným menovým fondom sa otvorila otázka voľne plávajúcej meny, pri ktorej by bol kurz koruny ponechaný napospas trhovým silám.

Slovenskí centrálni bankári myšlienku zavrhli. Obávali sa, že priveľké znehodnotenie koruny spojené so zvyšovaním cien po zavedení dane z pridanej hodnoty od januára 1993 by ešte viac posilnilo inflačné očakávania obyvateľov. Posledné, čo nový štát uprostred neistoty po rozdelení federácie potreboval, bolo priživovať skepsu, či samostatnosť dokáže ekonomicky rozchodiť.

Pevný kurz koruny mal byť prvkom predvídateľnosti a istoty, o ktorú sa mohli oprieť obyvatelia, domáce podniky, zahraniční investori aj obchodní partneri Slovenska. Menová istota nie je zadarmo. Hodnotu výmenného kurzu nestačí deklarovať, krajina musí byť schopná ho udržať. Pre národnú banku je pevný kurz záväzkom, že bude za každých okolností nakupovať a predávať slovenskú korunu pri určenej hodnote. V situácii vysokého dopytu po cudzích menách – keď obyvatelia očakávajú znehodnotenie domácej meny a vymieňajú úspory za doláre či marky, alebo keď krajina viac tovarov dováža ako vyváža – musí ísť centrálna banka proti prúdu a nakupovať koruny za devízy zo svojich rezerv. Umelo tým zvyšuje dopyt po domácej mene, zabraňuje oslabovaniu a udržiava devízový kurz na určenej hodnote.

Presne v takejto situácii sa Slovensko ocitlo začiatkom roka 1993. Rezervy centrálnej banky sa míňali nebezpečným tempom, až dosiahli pár desiatok miliónov dolárov. Namieste bola otázka, či nový štát udrží menový režim a bezproblémový platobný styk so zahraničím „Nemohli sme byť neúspešní príliš dlho. Otvorilo by to tému, či sme schopní manažovať vlastný štát. Každý z nás mal v hlave, že samostatné Slovensko je len polovica cesty,“ spomína Vladimír Masár.

Úlohou číslo jeden bolo doplniť devízové rezervy. Rokovania o podmienkach čerpania úverov s Medzinárodným menovým fondom a ďalšími inštitúciami trvali týždne až mesiace. Národná banka a ministerstvo financií medzitým zháňali devízy, kde sa dalo. Jedna z výhodnejších privatizácií štátneho majetku počas troch vlád Vladimíra Mečiara – zároveň jeden z mála predajov podniku zahraničnému investorovi – bola dôsledkom zúfalého stavu devízových rezerv.

Na návrh ministra financií Júliusa Tótha vláda v polovici februára 1993 predala Slovak International Tabak koncernu Reemtsma za takmer 90 miliónov nemeckých mariek. Aj veľký zahraničný úver Slovenských telekomunikácií musel štátny podnik vymeniť do korún, získané devízy okamžite putovali do rezerv centrálnej banky. Kontrola sa uplatňovala aj opačným smerom, pri vývoze kapitálu do zahraničia. Manažéri košických VSŽ museli o niekoľko rokov odložiť plán na kúpu futbalového klubu Sparta Praha. Nedostali devízové povolenie. „Povedal som im, že Slovenská republika nemôže skončiť na futbalovom klube,“ hovorí Vladimír Masár.

V snahe zastaviť odčerpávanie devíz cez dovoz tovarov a služieb si štát v prvých rokoch existencie v obchodovaní so zahraničím pomáhal administratívnymi prekážkami. V marci 1993 napríklad národná banka prijala opatrenie, podľa ktorého sa väčšie dovozy na Slovensko platili až s trojmesačným odkladom. Znamenalo to faktické obmedzenie vnútornej vymeniteľnosti slovenskej koruny.

Mnohí zahraniční partneri pri takomto platobnom režime odmietli so Slovenskom obchodovať. Dovoz tovarov a služieb sa znížil, spolu s ním tlak na devízové rezervy. Politika administratívnych prekážok a dovozných prirážok k cenám zahraničných tovarov by však nebola úspešná – určite nie dlhodobo –, keby sa Národná banka Slovenska na začiatku nevyrovnala s najdôležitejším problémom, ktorý ohrozoval stabilitu meny nového štátu. Tým bolo všeobecné očakávanie, že slovenská koruna bude devalvovať. Centrálna banka rozhodla o znehodnotení slovenskej koruny od júla 1993 o desať percent. Devalvácia bolo slovo, ktoré malo v atmosfére vybičovaného nacionalizmu a neustáleho porovnávania schopností a ekonomických perspektív oboch štátov bývalej federácie trpkú príchuť. Vláda sa od neho snažila pred verejnosťou dištancovať, hoci to vzhľadom na schopnosť Vladimíra Mečiara žiť vo viacerých realitách naraz dlho nevydržalo. Najskôr devalváciu označil za rozhodnutie Národnej banky Slovenska, neskôr rozprával, ako o znehodnotení meny rozhodol on osobne na základe rozhovoru s robotníkmi v Oravských ferozliatinárskych závodoch. Nebola to síce pravda – bolo to rozhodnutie vlády a centrálnej banky počas júnových rokovaní s MMF, ale desaťpercentná devalvácia bola viac politickým aktom než výsledkom sofistikovaných ekonomických prepočtov. Malo to byť dostatočné znehodnotenie, aby sa utlmili očakávania obyvateľov a tlaky na devízové rezervy. A zároveň nie príliš veľké, aby bola ekonomika schopná devalváciu spojenú so zvýšením cien dovážaných tovarov zvládnuť.

Politická citlivosť výmenného kurzu slovenskej koruny bola taká vysoká, že nový guvernér Národnej banky Slovenska bol vymenovaný až po devalvácii. „Zdalo sa nám, že by nebolo dobre, aby sa šéf centrálnej banky uviedol rovno znehodnotením meny. Preto bola najskôr devalvácia, až potom guvernér,“ vysvetľuje Vladimír Masár dôvody, prečo menovú politiku do konca júla 1993 riešil z pozície štátneho tajomníka ministerstva financií.

Jeho formálny nástup do funkcie guvernéra bol koncom boja o moc v Národnej banke Slovenska. Priťažujúcou okolnosťou pre konkurenta, viceguvernéra Mariána Tkáča, bola pozitívna lustrácia o spolupráci s komunistickou Štátnou bezpečnosťou, ale aj bizarné súvislosti, v ktorých sa jeho meno objavovalo. On mal byť podľa Vladimíra Mečiara funkcionárom národnej banky, ktorý bol zapletený do kolkovej aféry – neskoršie trestné konanie prepojenie nedokázalo. Ako viceguvernér centrálnej banky podpisom zaručil platnosť zmenky neexistujúcej „Indiánskej banky “ v hodnote štyroch miliónov dolárov. Podpis odvolal, banková rada potvrdila, že nedošlo k finančným škodám, ale pod vplyvom takýchto udalostí Marián Tkáč strácal politické krytie. „Som rozhodnutý dať vláde návrh na odvolanie viceguvernéra Tkáča a navrhnúť parlamentu jeho odvolanie. Dôvodov je už viac ako dosť. To nie je len tých 4,2 milióna z banky, to je zo všetkých ešte ten najmenší. A klame, až sa hory prášia. To sa predsa už len nedá,“ povedal v novembri 1993 v legendárnom straníckom prejave v Zlatej Idke Vladimír Mečiar. V apríli 1994 národná rada odvolala Mariána Tkáča z postu člena bankovej rady a viceguvernéra centrálnej banky. Predchádzal tomu rozpad koaličnej väčšiny a odchod jeho švagra Ľudovíta Černáka z vlády.

Komentáre

Teraz najčítanejšie