Denník N

Aké kresťanstvo si Slovensko vyberie

Kostolík v Nevidzanoch. Foto N – Tomáš Benedikovič
Kostolík v Nevidzanoch. Foto N – Tomáš Benedikovič

Anton Srholec stelesňuje všetko to, na čom by veriacemu humanistovi a angažovanému občanovi dnes malo záležať. Slovenské kresťanstvo však má aj menej prívetivú podobu.

Definitívne môžeme pri pohľade na dnešný verejný diskurz za posledný rok na Slovensku konštatovať, že kresťanstvo, ktoré si Slovensko po dvadsiatich piatich rokoch života v pluralistickej spoločnosti vybralo, je kresťanstvo rituálov a odtrhnutosti od praktického života.

Moderné výzvy nevie tvorivo premeniť na príležitosť vstúpiť do dialógu so spoločnosťou ani s jednotlivcami. Osamelí bežci, ktorí sa tomuto modelu vymykajú, sú len výnimkami potvrdzujúcimi pravidlo.

Pokorne a ľudsky

Anton Srholec sa vyčerpaný utiahol do súkromia aj so svojou bolesťou. Tvárou v tvár sa pripravuje na stretnutie so sestrou smrťou. Nevládze už ani spomínať. No on už ani nemusí spomínať, lebo jeho hlas a slovo tu zaznievajú od osemdesiatych rokov, keď som ho prvýkrát zažil pri ceste na prijímacie pohovory na vysokú školu. Jeho láskavý a hlboký hlas hovoril o pokore, ľudskosti. Hlboko, pokorne a ľudsky. Bolo to v roku 1988 v marci, keď ženám zaželal k ich sviatku úprimne a zo srdca veľa trpezlivosti a požehnania. Matkám aj pracujúcim ženám, ktoré už svoje materstvo prežívali inak ako s deťmi v náručí.

Potom som ho vídaval ešte veľakrát, ako od oltára blumentálskeho kostola s modlitbou na perách aj v príhovore hovoril o Bohu a ľuďoch. O službe a láske. Po revolúcii sa akosi stratil. Lebo okázalé cirkevné kniežatá trnavskej či bratislavskej cirkevnej dŕžavy nepotrebovali jeho hlas ani jeho službu.

Keď však otvárali na sútoku Moravy a Dunaja Bránu slobody, bol tam ako predseda Konfederácie politických väzňov, ako otec svojich bezdomovcov z Resoty, ako brat tých, ktorí boli umlčaní a nevypočutí. Jeho stretnutia s mladými na ekumenických bohoslužbách na Pohode rovnako prekračovali rámec bežného cirkevného „speaku“.

Pamätám si, ako som so zimomriavkami na chrbte čítal jeho útlu knihu o svetle z hlbín jáchymovských lágrov. Posolstvo o nádeji a láske z minulosti pre prítomné chvíle a pohľad do budúcnosti. Každé stretnutie s ním bolo pre mňa zdrojom nádeje, povzbudenia a optimizmu. Aj posledný e-mail, ktorý mi poslal ako odpoveď na jeho riadky, keď som sa dozvedel o jeho vážnej chorobe, sa stal zdrojom povzbudenia pre mňa, nie pre neho…

Otec António dnes unavene, no dôstojne odchádza. Z nemocnice vykročil domov vzpriamene a spokojne. Lebo bojoval až doteraz dobrý boj. A bojuje ho aj dnes, keď, zdá sa, to už nebude trvať dlho. Kto stál pri lôžku človeka bojujúceho so zákerne bujnejúcimi bunkami, to vie odhadnúť a radšej o tom nebude verejne hovoriť.

Opačná sila

Pri pohľade na angažovaný postoj Antona Srholca, ktorý stelesňuje všetko to, na čom by veriacemu humanistovi a angažovanému občanovi dnes malo záležať, sa však vynára aj tá tvár slovenského kresťanstva, ktorú reprezentujú tí, ktorí ľudí ako on nechceli pustiť k slovu.

To je tá sila, ktorá nechala ožiť ideály ľudáckeho a militantného uvažovania o minulosti aj prítomnosti. Dovolila, aby toto uvažovanie ohrozovalo našu budúcnosť. Slovensko si svojím strachom z globálneho zbližovania, kontaktu s multikulturálnym svetom a univerzálnymi výzvami vybralo cestu zápecníckeho zjednodušovania a magického náboženského primitivizmu. Je možné, že tento model a interpretácia kresťanského životného štýlu nadobudne prevahu, lebo ľudia sú nepoučiteľní a populizmu podliehajú zvlášť slovenskí gazdovia, ktorých je tak veľa.

Don António nebol gazdom, ani sa na gazdu nehral. Ani pred pápežom v Ríme mu z topánok netrčala slama. A podobne ako tesár z Nazareta nebude môcť byť obvinený, že si utrpenie neskúsil. Zvlášť od tých najbližších, ktorým nastavoval zrkadlo a nebál sa im ani otvorene hovoriť o zodpovednosti za to, aké kresťanstvo si Slovensko uplynulé dve desaťročia vyberalo. Možno niekto nebude spokojný s niektorými jeho tézami, ktoré vyslovoval nahlas a neohrozene. No svedectvo života, ktoré má odvahu ísť za dobrodružstvom hľadania pravdivej cesty životom, musí riskovať aj takéto pohoršenie maloduchej a pokryteckej nadutosti.

Ak dnes prichádzajú do katolíckych farností letáky o potrebe pomáhať cudzincom a vidieť v prenasledovaných núdznych bratoch a sestrách ľudí ako my, nie je to veru prevratné zistenie. Je to len to, čo je povinnosťou každého človeka. Tento model kresťanského životného postoja je modelom kresťanského vnímania sveta, o ktorom Anton Srholec nielen hovoril. Jeho tichý exil z nemocnice do samoty cieľovej rovinky pred stretnutím s Pánom života sa práve stáva pre slovenské kresťanstvo živou výzvou. Je to aj ovocie jeho trpezlivej služby.

Teraz najčítanejšie