Denník N

Revolucionár z Rimavskej Soboty: Odišiel som, keď sa do VPN začali hlásiť udavači a komunisti. Práve z nich vzniklo miestne HZDS

Revolúcia v Rimavskej Sobote. Foto - Gemesko-malohontské múzeum/Júlia Ferleťáková
Revolúcia v Rimavskej Sobote. Foto – Gemesko-malohontské múzeum/Júlia Ferleťáková

Votrel sa medzi nás aj učiteľ, ktorý bol predtým ostrý komunista a zrazu bol revolucionár. Žiaci v škole ho na druhý deň vítali obrátenými kabátmi a vetrovkami, spomína jeden z lídrov revolúcie v Rimavskej Sobote Marian Lacko.

Narodili ste sa ako tretie zo štyroch detí do postupne sa uvoľňujúcich pomerov v 60. rokoch. Keď ste boli prvák na základnej škole, prišli okupantské vojská.

Vyrastal som v evanjelickej rodine. Mama bola úprimne veriaca, otec sa časom viery oficiálne vzdal, lebo ho zlanárili do komunistickej strany. V dedine, z ktorej pochádzal, však kedysi zastupoval chorého farára na liturgických sedeniach, dokonca uvažoval, že pôjde študovať teológiu. Odhovorila ho jeho staršia sestra, ktorá študovala medicínu. Boli 50. roky a bolo jej jasné, že ísť v tom čase na teológiu je doslova provokácia.

Nakoniec vyštudoval pedagogiku a dlhé roky učil na učňovke, kde sa stal aj zástupcom riaditeľa. Keď sa rozprávam s jeho bývalými žiakmi, spomínajú naňho ako na skvelého učiteľa. Mnohých aj prežil, má 92 rokov. Ja som ho vždy vnímal ako mimoriadne láskavého človeka.

Mama doma vychovávala štyri deti, prvý syn sa jej narodil v roku 1955, posledný v roku 1968. Nemala to ľahké, a nielen pre časové odstupy medzi nami, ale aj preto, že najstarší brat pre lekársku chybu pri pôrode ostal vážne postihnutý a celý život musel preležať v posteli. Zomrel, keď mal 25 rokov.

Pamätáte si niečo z roku 1968?

Jasné. Príchod cudzích vojsk mám spojený s konkrétnymi zážitkami. Doslova ma triaslo od napätia a strachu. Cez Rimavskú Sobotu šli tanky a vojaci sa pýtali ľudí, či idú správne na Zvolen. Samozrejme, že nešli, ale ľudia ich nechali v omyle.

Po polhodine sa tanky otočili, lebo skončili na poli, a vrátili sa do mesta. Vojaci boli rozčúlení a jeden tank sa začal na križovatke rýchlo obracať na jednom mieste, pričom pásmi doslova odstreľoval mačacie hlavy, ktorými boli dláždené ulice v meste. Lietali nám okolo hláv, rozbíjali okná aj výklady. Len sme utekali, aby nás nezabili.

Druhý zážitok súvisí s nariadením, že máme ísť na námestie vítať sovietske vojská. Nastúpili sme tam, sedel som otcovi na pleciach a vnímal som to ako prehliadku. Lenže ľudia sa netešili, ale pískali, a do tankov hádzali zhnité jablká a paradajky. Jednému pánovi sa náhodne podarilo trafiť priezor na tanku. Tank okamžite zastavil a otáčal delo smerom, z ktorého sa hádzalo.

Vtedy vznikol strašný chaos a dodnes sa čudujem, že ľudia nikoho neudupali. Každý sa bál, že tank vystrelí. Všetci sa v sekunde rozutekali. Otec, samozrejme, nevedel utekať s dieťaťom na pleciach, tak ma zložil dole a držal ma za ruku. Lenže po chvíli tá ruka zmizla. Našťastie som otca znovu zbadal na rohu námestia.

Debatovali ste doma o politike?

Áno. Vtedy mali televíziu možno tri či štyri rodiny na ulici. Každý večer sa stiahli rolety a zatiahli závesy, aby mama s otcom a starými rodičmi mohli debatovať o aktuálnej situácii. Hľadali spôsob, ako sa zachovať, lebo rýchlo pochopili, že tanky v uliciach znamenajú budúcu normalizáciu. Cudzie armády v podstate naznačovali vojnový stav. Každému bolo jasné, že režim výrazne zatiahne brzdu a uvoľňovanie pomerov sa skončilo.

Marian Lacko. Foto – archív Mariana Lacka

Pre Post Bellum ste tie časy prirovnali k slovenskému vojnovému štátu. „Tam tiež nevedeli, kto je udavač a kto možný arizátor, kto z toho bude mať prospech a kto môže skončiť vo väzení.“

Je to tak. Rodičia nám doslova prikázali, aby sme sa v žiadnom prípade nerozprávali s cudzími ľuďmi na ulici, maximálne sme sa mohli hrať s inými deťmi. Nik nevedel, kto je kto, či je čestný alebo udavač.

Rovnako sme dostali pokyn, aby sme sa vždy schovali pred letiacimi vrtuľníkmi a lietadlami. Lietali pomerne často, a dosť nízko, vtedy sme utekali pod stromy, za brány a podobne. Báli sme sa, že na nás budú strieľať, v skutočnosti iba zhadzovali propagandistické letáky o tom, že ide o priateľské vojská, ktoré nám prišli pomôcť.

Vaši rodičia potom od maminej tety dostali ponuku vycestovať do USA, ale bez detí. S tým, že ich príchod sa vybaví neskôr. Otec vonku odmietol ostať.

Samozrejme, lebo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie