Študentský líder Mikuláš Čurik: Na Kamzíku robili novému Fun rádiu obštrukcie, tak sme ho zlanili a natiahli kábel

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Váš otec bol lekárom v Trstenej, mama vedúcou sestrou v pôrodnici. Z toho usudzujem, že ste vyrastali vo veriacej a intelektuálnej rodine na Orave, čo vás formovalo aj vo vzťahu k režimu, v ktorom ste žili. Aké ste mali detstvo?

Perfektné. Tým, že otec bol lekár, sme nikdy netrpeli materiálnou núdzou. To, čo ste povedali, teda sedí, až na religiózne prostredie. Na Orave síce bolo a je prítomné, ale v našej rodine sa nejako nevyskytovalo. Hoci sme kresťania, vieru sme príliš nepraktizovali, nechodili sme do kostola. Samozrejme, doma sme sa o pomeroch, v akých sme žili, dosť veľa rozprávali.

Neďaleko nás bolo aj Poľsko, kam sme často chodili, pričom sme veľmi intenzívne vnímali výnimočný stav, ktorý tam bol vyhlásený roky pred tým, než sa u nás začala revolúcia. Umocnilo to náš pohľad na deštruktívnu silu komunizmu.

Vnímali ste aj papalášov typu Stanislav Babinský, ktorého nazývali kráľom Oravy?

Jasné, bol pacientom môjho otca. Stretol som sa s ním ako dieťa a potom až vo väznici v Leopoldove počas revolúcie.

Medicínu ste šli študovať, lebo sa to od vás čakalo?

Šiel som ju študovať nie preto, že som chcel byť lekárom, ale preto, že som vtedy nevedel vymyslieť nič iné.

Kde ste boli, keď ste sa dozvedeli o tom, čo sa udialo v Prahe 17. novembra?

Netuším, len spätne dedukujem, že som bol v internátnom rozhlasovom štúdiu na Družbe, teda v IRŠ. Práve pôsobenie v ňom výrazne prispelo k tomu, že som sa potom dostal do centra udalostí, teda medzi študentov, ktorých dnes označujú za revolučných lídrov.

Kľúčovým momentom môjho života bola kazeta, ktorú mi priniesla staršia sestra. Vtedy študovala prírodné vedy. Takisto bývala na Družbe a počúvala IRŠ, kde pracovali ľudia, ktorí boli hodne slobodného ducha. Vedeli tvoriť zaujímavé veci, boli kreatívni aj odvážni. Vedeli ísť na hranu toho, čo ešte bolo dovolené, neraz však aj za ňu.

IRŠ totiž ani náhodou nebola inštitúcia poplatná režimu, skôr naopak. Podobne to však bolo zrejme na každom vysokoškolskom internáte.

Čo bolo nahraté na tej kazete?

Hitparáda, ktorú moderovala nejaká Dáša. To bola prezývka, jej skutočné meno bolo Nataša Jurkovská. Neskôr sa stala mojou manželkou a je ňou dodnes. Vďaka tej kazete som sa však do IRŠ dostal aj ja. A práve tam som stretol ľudí, ktorí sa dosť zaujímali o pomery v spoločnosti aj o súvislosti.

Keď som sa tam dozvedel o pražských udalostiach, sám som sa vybral do mesta a ocitol som sa na VŠMU, kde to už vrelo. Na presný dátum sa ma však nepýtajte, fakt netuším, o ktorý deň išlo. Tam som už stretol ďalšieho budúceho lekára, jedného zo svojich najlepších kamarátov, Joža Botku. Poznal som aj niekoľko ďalších ľudí, ostatných som však videl prvýkrát v živote. Zuzka Mistríková, Ďuro Vaculík či Tóno Popovič vtedy pre mňa boli ešte cudzí ľudia.

Na lekárskej fakulte sa nič zásadné nedialo?

Naopak, to len ja som bol trochu odtrhnutý od tamojších udalostí, lebo som začal tráviť veľa času na VŠMU. Aj na medicíne však promptne vznikla skupina študentov, ktorá vzala veci do svojich rúk. Títo ľudia sa začali starať o uchopenie informácií, pričom ja som v istej miere fungoval ako spojka medzi lekárkou fakultou a koordinačným výborom študentov, kde boli zástupcovia rôznych fakúlt aj škôl.

Pamätám si obdobie, ako sa začali formulovať prvé študentské požiadavky. Ich „nástrel“ som niesol na našu fakultu, kde sme o nich diskutovali a azda ovplyvnili aj ich výslednú podobu.

V koordinačnom výbore študentov ste teda lekársku fakultu zastupovali aj s Jozefom Botkom. Prečo práve vy?

Neboli sme delegovaní fakultou či študentmi medicíny, nik nás ani nevolil, tak vtedy veci nefungovali. Najskôr sme sa vlastnou vôľou ocitli na VŠMU, začali sme z nej na medicínu prinášať informácie, a tak nás naše okolie prirodzene akceptovalo ako svojich zástupcov.

Chodili ste na výjazdy do regiónov, teda do škôl a podnikov mobilizovať ďalších ľudí?

Áno, hoci u mňa nešlo primárne o školy a podniky. Pamätám si, že som bol v dvoch väzniciach – v Leopoldove a v Nitre, potom som bol so Zuzkou Mistríkovou na východe Slovenska. Ale to, koľko dní a kde presne, si už vážne nepamätám.

Vo väzniciach vtedy boli okrem kriminálnikov aj politickí väzni. Ako ste vnímali revolučné naladenie v týchto zariadeniach? Lebo aj väzni zrazu mali svoje požiadavky.

Mal som zmiešané pocity. Prišli sme do depresívneho prostredia plného nadšených ľudí. Väzni zmeny v spoločnosti prežívali tiež. Tešili sa a mali aj svoje očakávania, ktoré však boli dosť odlišné od očakávaní slobodnej väčšiny obyvateľstva.

Máte na mysli to, že očakávali prepustenie?

Áno, mnohí z nich verili, že pôjdu domov bez ohľadu na to, za čo sedeli. Celé to bolo veľmi zvláštne. Mali sme totiž pocit, že bachári v tých väzniciach sa nás doslova boja. V niektorých prípadoch to bola zrejme aj pravda. Najsilnejší pocit, ktorý vo mne ostal, je však o tom, že nesmierne negatívne prostredie zrazu bolo plné pozitívnych ľudí.

Začiatkom roka 1990 vtedy novozvolený prezident Václav Havel udelil rozsiahlu amnestiu. Von sa dostalo viac ako 20-tisíc väzňov. Na jednej strane to symbolizovalo humánnosť nových pomerov a akýsi nový začiatok, na druhej strane je za to dodnes kritizovaný, pretože niektorí kriminálnici v krátkom čase spáchali ďalšie zločiny.

Všetko, čo sa potom