Denník N

Spojka medzi slovenskými a českými študentmi: Tešili sme sa, že sme súčasťou Československa

Námestie SNP v Bratislave. Foto - Milan Krupčík
Námestie SNP v Bratislave. Foto – Milan Krupčík

Boli to zvláštne chvíle, v priebehu dvoch dní sme sa stretli s dvomi prezidentmi – s Gustávom Husákom, ktorý reprezentoval končiaci režim, a Václavom Havlom, ktorý symbolizoval obrovskú zmenu, rozpráva Peter Gábor.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Ste synom herečky Adely Gáborovej a džezového muzikanta Doda Šošoku. Umelecké prostredie býva v porovnaní s inými neraz oveľa slobodnejšie. Z toho mi vyplýva, že už od detstva ste nasávali kritický názor voči režimu. Mýlim sa?

Nemýlite sa, len by som spresnil, že som vyrastal iba s mamou, ktorá sa rozhodla ostať slobodnou matkou. Moje politické formovanie okrem nej výrazne ovplyvnila aj situácia s mojím starým otcom Eugenom Gáborom.

Konkrétne?

Začiatkom 50. rokov ho obvinili zo špionáže a z velezrady. Bol súčasťou veľkého vykonštruovaného procesu spolu s ďalšími asi tridsiatimi ľuďmi. Nepomohli žiadne prosby o milosť a zavreli ho. Odsedel si nejaké roky a ďalšie si odpracoval v uránových baniach v Jáchymove.

Z rodinného prostredia mi preto bolo jasné, že zriadenie, v ktorom vyrastám, je vlastne diktatúrou. Vybudovalo to vo mne veľmi silné antikomunistické postoje. Samozrejme, výrazne tomu pomáhalo práve to, že som vyrastal obklopený umelcami. V takom prostredí sa prakticky vždy hovorilo, ako sa veci skutočne majú. A doma sa takisto hovorila iba pravda.

V roku 1968, keď sem prišli vojská Varšavskej zmluvy, ste mali päť rokov.

V tom čase sme boli v Košiciach. Pár dní sme boli zavretí doma, potom to však už spomínaný starý otec nevydržal a vzal ma do ulíc, aby mi ukázal, čo sa deje. Energicky a nekompromisne ma vzal do centra na dnešnú pešiu zónu. Dodnes si pamätám, že som tam videl horiaci tank.

Bolo vám ako dieťaťu jasné, že o niektorých veciach sa nahlas nehovorí?

Ani nie, lebo už na základnej škole som svoje nekonformné názory bez obáv posúval ďalej. Keď sa na hodine brannej výchovy učiteľ spýtal, čo sa udialo v roku 1968, nemal som problém vstať a odpovedať, že nás vtedy okupovali ruské vojská. Bol z toho trochu „prúser“, mamu si predvolali do školy, ale nakoniec sa to nejako ututlalo.

Ťahalo sa to so mnou celé detstvo až na vysokú školu, napríklad som odmietal oslovovať pedagógov ako súdruhov a súdružky. Boli z toho nejaké problémy, lebo niektorí učitelia na tom trvali, lenže doma ma vychovávali tak, že ľudí oslovujeme ako pán a pani.

Samozrejme, neskôr som svoje postoje automaticky pretavoval aj do svojej umeleckej výpovede, napríklad ako začínajúci režisér v amatérskom spolku, kde nás bolo veľa detí práve režisérov a hercov. Písali sa síce už 80. roky, nakoniec sme aj tak všetci dostali dištanc.

Za čo?

Na celoslovenskom kole festivalu Malých javiskových foriem sme vystúpili s inscenáciou O hovniatku, ktorá sa považovala za absolútne jasnú provokáciu voči komunistickej strane. Dištanc bol nevyhnutným dôsledkom, na druhej strane sme sa vďaka tomu stali populárnymi.

Peter Gábor. Foto – archív Petra Gábora

Mnohé divadlá vtedy do rôznych predstavení vkladali narážky na režim. Cenzori ich neraz nepochopili, kým diváci sa na nich dobre zabávali.

Dramaturgia divadiel bola vtedy zložitá, lebo sa museli primárne hrať povinné texty. Tie, ktoré sa komunistom nepáčili, zastavila cenzúra. Preto sme sa do hier, ktoré neboli politicky angažované, snažili vkladať rôzne metafory.

Nepriateľ bol jasne stanovený, takže našim metaforám rozumel každý rozhľadenejší divák. Po revolúcii nastal niekoľkosezónny úpadok návštevnosti divadiel aj preto, že režiséri a herci toho nepriateľa stratili. Zrazu sme nemali do koho triafať.

Bolo to podobné, ako keď humoristi po voľbách v roku 1998 stratili ako terč Vladimíra Mečiara.

Presne tak. Ide o zlomové situácie, keď sa vytratí cieľ, na ktorom bola postavená časť úspechu, a tak sa istý čas hľadá nový. Nakoniec sa vždy aj nájde.

Účinkoval som v úspešnom satirickom rozhlasovom kabarete Dereš. Aj ten nám vládna moc po čase zrušila.

V roku 1989, keď ste študovali na pražskej DAMU, ste mali 26 rokov. To už ste mali za sebou pedagogickú fakultu a dosť rokov na to, aby vás komunisti skúšali zlanáriť do svojich radov.

Pôvodne som spravil talentové skúšky na herectvo na VŠMU v Bratislave. Bolo nás tam dvanásť a mali nás vziať všetkých, takže sme si vzájomne gratulovali. Keď som sa vrátil domov do Nitry, čakal som už len na potvrdenie prijatia. Po týždni však prišiel papier, že ma neberú.

Mama zavolala na študijné oddelenie na VŠMU a pýtala sa na zdôvodnenie. Povedali jej, že ma nemôžu vziať vzhľadom na kvóty takzvaných I a R. Písmeno I predstavovalo tých, čo boli inteligenciou, R zase robotnícky pôvod.

Spýtala sa teda, či má ísť na rok robiť do zelovocu, vďaka čomu sa stane robotníčkou, a či ma potom zoberú. Reakcia bola, že áno, niektorí to tak urobili a fungovalo to. A tak som sa rozhodol študovať iný smer na pedagogickej fakulte – slovenčinu a hudobnú výchovu.

Čo tí komunisti a strana?

Počas piatich rokov na pedagogickej fakulte som ponuky na vstup do strany nedostával. Potom som urobil prijímacie pohovory na DAMU v Prahe, a tak som hneď po štátniciach plynule prešiel tam. To už bol rok 1989 a registroval som viaceré demonštrácie proti režimu v Prahe aj Bratislave. Bolo jasné, že sa niečo deje, že spoločnosť je v pohybe.

Napriek tejto situácii môj pedagóg réžie Ladislav Vymětal mal tú drzosť a koncom júna nás ako študentov začal lanáriť do komunistickej strany. Vraj máme čas na rozmyslenie dva mesiace, kým sú prázdniny, ale v septembri chce počuť odpoveď. Moja okamžitá odpoveď bola, že nemám o čom rozmýšľať, že to nepripadá do úvahy.

Čo on na to?

Použil trápnu metaforu, na ktorej sa dodnes smejem – vraj

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie