Denník N

Vojenskú katedru po revolúcii zrušil muž, ktorý podľa vojakov nevedel veliť. Dnes vraví, že to bola nádherná satisfakcia

Plagáty v uliciach. Foto - Petr Pochylý
Plagáty v uliciach. Foto – Petr Pochylý

Bolo normálne, že kariérny komunista Rudolf Schuster sa po revolúcii stal šéfom slovenského parlamentu? Že kandidátka VPN bola plná komunistov? Veď to bolo opľutie všetkých, ktorí sme sa angažovali v revolúcii, tvrdí študentský líder z roku 1989 Viliam Kišš.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Ako vyzeralo vaše detstvo?

Vyrastal som s bratom vo vysokoškolsky vzdelanej rodine. Otec bol inžinier konštruktér, mama bola lekárka. Ani jeden z nich nebol v komunistickej strane. Som asi typické československé dieťa, mama pochádzala zo stredných Čiech, otec pochádzal zo stredného Slovenska.

Politiku sme doma príliš neriešili, hoci som poznal otcove názory na ňu. Často počúval Slobodnú Európu. Mama tiež občas utrúsila rôzne poznámky, ja som sa však o politiku v tom čase nezaujímal, hoci absurdnosť diktátu komunistickej strany som vnímal.

Do konfliktu so systémom som sa dostal až na gymnáziu. Mal som problém, lebo som odmietol byť členom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Pýtal som sa profesorky, prečo tam musím byť, nedávalo mi to žiadnu logiku. Na protest som si na odovzdávanie vysvedčenia dal ošúchané nohavice a starý sveter. Opýtala sa ma, či idem niekam na brigádu. No a potom spolužiak namaľoval na nástenku v triede portrét Johna Lennona.

Viem si predstaviť reakciu učiteľa.

Hodinu biológie sme mávali priamo s riaditeľom školy. Na takú funkciu musel byť vysoko v straníckych štruktúrach. Vysvetľoval nám, že obrázok Lennona vôbec nie je pokrokový a radšej sa máme venovať poľnohospodárstvu a živočíšnej výrobe.

Na ďalšiu hodinu spolužiak miesto Lennona zavesil obraz kravy a k nemu graf, ktorý dokazoval, že naša produkcia mlieka je viac ako 110 percent. Riaditeľ narážku vôbec nepochopil, len nás pochválil, že áno, takto si to predstavoval. Šedivé a protekčné komunistické prostredie, v ktorom prevládala takáto hlúposť skoro vo všetkých stránkach života, bolo hrozné.

Ešte pred revolúciou ste boli v USA.

Mám tetu v Amerike a písal som si s ňou. Na obálky vtedy dokonca, ako to tam bolo zvykom, lepila heslo „veríme v Boha“. Keď mi chodili na internát, až som sa čudoval, že mi pre to ešte nik neklope na dvere a neberie ma na výsluch.

V auguste 1989 ma teta pozvala do USA, konkrétne na Floridu. Režim mi dal povolenie na mesačný pobyt. Vycestoval som so stovkou mariek, ktoré mi dal otec. Kúpil som si za ne fotoaparát. Stretol som tam veľa ľudí z rôznych vrstiev – bankárov, lekárov, upratovačov a ďalších. Porovnanie našich dvoch svetov bolo depresívne.

Konkrétne?

Napríklad tetin brat bol plukovník letectva. Jedného dňa ma posadil do auta, prešli sme cez štyri kontroly a uvidel som asi 200 bojových stíhačiek na najväčšej vojenskej základni na Floride. Presne tie stíhačky, o ktorých nás na vojenskej katedre učili, že sú naši nepriatelia.

Ja, čatár absolvent, veliteľ tankovej čaty Varšavskej zmluvy, som sa spolu s americkým plukovníkom pozeral na strojový park NATO. Prekvapenej tete som neskôr oznámil, že chcem odletieť o týždeň skôr.

Dôvod?

Nemohol som tam ostať. Mal som pocit, že sa musím vrátiť a začať kričať. Samozrejme, čo presne mám kričať, som nevedel. Posledné dni som tam nerobil nič iné, len navštevoval tamojšie obchody a fotografoval regály so syrom, zeleninou, s mäsom, oblečením, topánkami a podobne. Mám tri plné albumy takých záberov.

Dnes to vyznie smiešne, ale kto chcel, tomu som ich ukazoval. Mal som pocit, že ľudí takto burcujem.  Myslel som si, že mi za to nikto nič nemôže. Až neskôr mi personalistka závodu v Považskej Bystrici, kde som robil po gymnáziu pomocného robotníka, povedala, že sa na mňa v septembri pýtali dvaja páni.

Zistil som aj to, že môj študijný odbor bol na Západe žiadaný. Po anglicky som sa dohovoril, tak som premýšľal: dokončím školu a odídem alebo sa mám o niečo pokúšať? Nikoho nepoznám, som nikto a ešte sa aj bojím. Skúsenosť zo slobodného sveta ma však presvedčila, že by som mal niečo urobiť pre zmenu. Zároveň som si bol istý, že keď sa tá zmena bude blížiť, tak to rozpoznám. A ona čoskoro naozaj prišla – 16. novembra.

Viliam Kišš. Foto – archív Viliama Kišša

To bol pochod študentov v Bratislave. Na druhý deň bola brutálne potlačená demonštrácia študentov v Prahe. Boli ste piatak na strojníckej fakulte a okamžite ste sa pripojili.

Presne tak. Pamätám si, že keď sme v pondelok 20. novembra prišli ráno o siedmej do školy, vo foyer boli piataci aj niektorí mladší študenti. Na schodíkoch stálo päť lokálnych aktivistov SZM, teda miestna mladá komunistická bunka.

Keď začali rozprávať o tom, čo sa vraj deje v Československu, bolo jasné, že dostali inštrukcie, aby študentov upokojili. Nechceli problémy, a tak skúšali tárať tie svoje nezmysly. Vtedy som si dovolil zastaviť ich, vystúpiť na schodíky a požiadať ich, aby láskavo zišli dole.

Hore som zavolal spolužiakov a kamarátov, o ktorých som si myslel, že im tento pseudoživot prekáža. A začali sme hovoriť svoje. Tým sme ľudí zo SZM pripravili o pozíciu. Bolo nám jasné, že zmena je tu, že už nejde o žiadnu zábavu, ale o vážnu vec.

Ostatní študenti reagovali geniálne. Minimálne 80 percent z nich bolo na našej strane. Už v prvý či druhý deň sme kompletne zaplnili aulu, vo švíkoch praskala ešte niekoľko ďalších dní. Jej kapacita pritom bola hádam 600 ľudí. Ak niekto povedal niečo tvorivé, tak sme ho zavolali z auditória k „predsedníckemu“ stolu.

Vaši kolegovia z iných fakúlt mi hovorili oveľa nižšie percentá tých, čo okamžite stáli na strane zmeny. Mnohí odišli domov a čakali, ako sa to vyvinie, iní revolúciu poňali ako prázdniny.

Jasné, že aj od nás šli mnohí radšej lyžovať. Niektorí lyžiari sa pri mne po roku pristavovali na bielych bavorákoch, lebo už vo veľkom podnikali. Ale to, že sa im darí v podnikaní, som neskôr vnímal aj u mladíkov z komunistickej bunky na fakulte.

Roky som býval na internáte so spolužiakom – členom komunistickej strany. Ako prvý sa ma opýtal, či nepotrebujem s niečím pomôcť. Výborný a múdry človek. November nebol súboj komunista – nekomunista.

Strojnícka fakulta však bola v jednej veci špecifická – na rozdiel od niektorých iných fakúlt nešlo o protekčnú školu. Nemyslím to v zlom, ale na medicínu, VŠMU, filozofiu či architektúru sa dostávalo aj mnoho protekčných detí z nomenklatúrnych rodín. U nás takí ľudia principiálne neboli, a tak ani nemuseli riešiť dilemu, ako sa postaviť k revolúcii.

A čo pedagógovia?

Od nich bolo cítiť solídnu súhru so študentmi. Jasné, mali sme straníckeho dekana, prostredníctvom rádia nás žiadal, aby sme sa upokojili. Mal jasnú rétoriku prevzatú z politbyra, ale s nami to nepohlo. Brali sme ho tak ako tých budúcich komunistov zo SZM, hoci sme mali strach a neskúsenosť v každej situácii, ktorá sa pred nami objavila.

Rozhodne sme na fakulte nemali pedagógov, ktorých by sme museli vyhadzovať a robiť na ich miesta konkurzy ako na iných fakultách. Stáli za nami.

Hneď v prvý deň na strojníckej fakulte vznikol štrajkový výbor.

A asi po troch dňoch za nami prišla spolužiačka a so slzami v očiach nám hovorila, že ju vyhodili zo školy. Xeroxovala materiály pre štrajkový výbor. Predvolali si nás. V miestnosti sedel dekan pre politiku a také fakultné politbyro. Mal som pocit, že s kolegom sedíme v strede 40-tisícového štadióna a všade je ticho. Pýtal som sa, čo to má znamenať.

Odpovedali, že spolužiačka porušila smernice, že všetky naše aktivity, ktoré teraz robíme, budú trestné, že organizujeme prevrat. Neviem prečo, ale položil som im otázku, či to, čo mi teraz hovorili o vyhodení spolužiačky, môžu dať na papier.

A čo oni?

Štadiónom zašumelo, zľaknuto sa na seba začali pozerať. Pripadal som si tam ako v Prelete nad kukučím hniezdom. Horlivo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie