Tomáš Pavelka: Pád komunistov a prezident Havel boli krásne veci, ale len lokálne. Dôležitý bol rozpad Sovietskeho zväzu

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Aké prostredie vás formovalo?

Vyrastal som v tradičnom katolíckom prostredí, rodičia aj predkovia boli katolíci. To sa, samozrejme, odrážalo na hodnotovej orientácii, ktorú sa mi snažili vštepiť. Otec bol strojný inžinier, pracoval v oblasti výskumu papiera a celulózy. Mama bola ekonomická inžinierka a pôsobila v banke.

Narodil som sa v Prahe, ale keď som mal rok a pol, otec dostal ponuku na prácu v Bratislave. Keďže bola spojená aj s bytom, akceptoval ju a odvtedy sme na Slovensku.

Riešili ste doma politiku? Pochádzate z katolíckej rodiny, na Slovensku bol solídne zastúpený katolícky disent.

Rodičia sa do disidentských akcií nezapájali, ich súrodenci v Česku však áno, mamin brat podpísal aj Chartu 77. Naším primárnym zdrojom informácií zase bola rakúska televízia, ktorú v Bratislave nebol problém sledovať. K tomu sme počúvali rádiá Slobodná Európa aj Hlas Ameriky. O politike sa so mnou rodičia zhovárali v primeranej miere – ako bežní dospelí s deťmi. Do detailov sme príliš nešli.

Samozrejme, vnímal som, že v socializme ľudia jedno hovoria nahlas a druhé si myslia. Príklady sme mali priamo v rodine. Môjho prastrýka aj pradeda komunisti totiž v 50. rokoch zavreli, hoci boli nevinní. Najskôr dostali vysoké, až 20-ročné tresty, potom im ich znížili.

Evidoval som teda, že celý život stojíme proti niečomu nekonečne silnejšiemu, než sme my sami. O to viac som sa tešil v roku 1990, keď sa rozpadal Sovietsky zväz. To obdobie je pre mňa jedno z najvýznamnejších v mojom živote.

Prečo ste si vybrali architektúru?

Odmalička som tvoril, maľoval. Potom ma zaujal časopis Projekt, ktorý sa predával v novinových stánkoch. Veľmi sa mi páčili v ňom publikované pôdorysy. Zároveň ma fascinovalo, že skôr než sa postaví nejaká budova, niekto ju musí vymyslieť a nakresliť v istých skratkách a symboloch na papier.

Žasol som, že na základe toho papiera potom vznikne skutočný dom, dokonca som len tak kreslil návrhy domov pre kamarátov. Že pôjdem na architektúru, bolo jasné, nič iné nepripadalo do úvahy.

Nebola architektúra podobne ako medicína určená najmä pre protekčné deti papalášov?

Jasné, že bola, veď aj bolo mimoriadne náročné sa tam dostať. Práve preto, že tam bolo priveľa protekčných detí nomenklatúrnych kádrov. Na detaily si už nespomínam, lebo to riešili rodičia, ale aj mne sa podarilo z nejakých bizarných dôvodov získať protekciu. Jednoducho sme dostali kontakt na niekoho, kto sa za mňa prihovoril. Aspoň tak som to počul. Inak by som mal len malú šancu.

Kedy ste sa dozvedeli, čo sa stalo v Prahe 17. novembra 1989 na Národnej triede?

V sobotu, teda hneď na druhý deň. Bol však víkend, takže na fakulte sme to aktívne začali riešiť až v pondelok či utorok. Problém je, že sa na tie dni poriadne nepamätám, vôbec mi neutkveli v pamäti. Keď ste ma oslovili na rozhovor, snažil som sa spomínať na detaily. Ostal som prekvapený, ako málo si pamätám z revolučných dní.

Mám len rôzne záblesky – napríklad ako sme ktorejsi našej profesorke hovorili, že v Prahe sa už na fakulte architektúry neučia, štrajkujú a mali by sme sa pridať aj my. Odpovedala nám, že tam sa nikdy neučili. V podstate nám naznačovala, že tamojšia škola je lajdácka.

Rozumiem tomu správne, že študenti architektúry na Slovensku boli trochu pozadu a s reakciami na udalosti v Prahe meškali?

Áno. Dodnes je to dosť nezmapované územie. K štrajku a ostatným akciám sme sa pridávali, až keď zástupcovia iných fakúlt pravidelne chodili na VŠMU, kde sa sformovalo centrum študentského hnutia. Akoby sme sa zobudili až vtedy, keď