O paradoxoch
Večer po demonštrácii sme sa šli prejsť. Keď som si fotografoval transparenty, pristúpil ku mne mladý muž a oduševnene ma poprosil, či by som mu nepomohol zavesiť na plot aj ten jeho.
Tohtoročný sedemnásty november, čiže Deň boja za slobodu a demokraciu, bol priam učebnicovým príkladom známeho bonmotu, že: „Dejiny sa opakujú. Prvý raz ako tragédia. Druhý raz ako fraška.“ Najmä ak vezmeme do úvahy, že občianskych práv, slobôd a demokracie sa tento rok najhlasnejšie dožadovali práve fašisti, komunisti, extrémisti a Róbert Fico! Čiže práve tí, ktorí s týmito hodnotami už vo svojej podstate nemajú absolútne nič spoločné. Stačí si pripomenúť historické súvislosti a pocit absurdnej drámy bude dokonalý.
Sedemnásty november je spomienkou na rozpútanie fašistického teroru proti českým vysokým školám v roku 1939. Adolf Hitler prikázal po protinacistickej demonštrácii sedemnásteho novembra prepadnúť a zatvoriť vysokoškolské internáty, okamžite popraviť deväť študentov a tisícdvesto odvliecť do koncentračného tábora, odkiaľ sa ani jeden nemal vrátiť živý. O päťdesiat rokov neskôr – sedemnásteho novembra 1989 študenti opäť demonštrovali za obranu základných ľudských práv a výrazne prispeli k zmene totalitného režimu.
Aby bolo jasné, nečudujem sa, že viacerí zúfalí a nespokojní ľudia využili príležitosť vyjadriť svoju frustráciu a hnev z protipandemických opatrení, ktoré ich pripravili o živobytie. A že reagujú podobne iracionálne ako pacienti po oznámení fatálnej diagnózy – popretím, hnevom a snahou o hľadanie vinníka.
Stačilo si prečítať transparenty, ktoré večer po akcii zostali (spolu s rúškami) zavesené na oplotení Prezidentského paláca – „Vám nejde o zdravie, Z lockdownu sa nenajeme,
