Lásku roky skrývajú, teraz ju ukázali pred fotoaparátom. Dorota Holubová vytvorila sériu portrétov LGBTI+ ľudí
Fotografie dopĺňajú aj rozhovory, v ktorých hovoria o tom, ako ich sexuálnu orientáciu prijali rodičia a blízki, z čoho majú strach a ako sa im žije na Slovensku.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Minulý rok bol pre fotografku Dorotu Holubovú emočne náročný. Dokončila projekt Atlas žien, kvôli ktorému sa počas niekoľkých mesiacov pravidelne vracala do chránených domov po celom Slovensku. Nachádzala tam ženy s deťmi, ktoré zažívali domáce násilie a ktorým sa podarilo od násilníkov vymaniť. Trávila s nimi dni a zaznamenávala ich príbehy, no ich tváre museli ostať skryté za clonou rozostretého záberu z obáv o ich bezpečnosť.
„Nebolo to ľahké. Povedala som si preto, že v roku 2020 sa budem venovať niečomu pozitívnemu. Chcela som urobiť projekt o láske,“ hovorí Dorota Holubová.
Minimálne druhá časť jej ambície vyšla.
Začiatkom decembra vystaví v Stredoeurópskom dome fotografie sériu portrétov, ktoré sú plné lásky – ale neraz aj rodinných tráum, strachu z odmietnutia a obáv o budúcnosť.
Fotografie totiž zobrazujú páry, rodiny či jednotlivcov z komunity LGBTI+ s ich blízkymi.
„Môj coming out nastal pomerne neskoro – v 25 rokoch. Bolo to veľmi náročné krízové obdobie plné pochybností a strachu. Najväčšou oporou mi v tomto období bola moja sestra. Dlhý čas bola jedinou, ktorej som sa zdôverila s tým, čo prežívam. Neskôr sa okruh ľudí zväčšoval a trvalo niekoľko rokov, kým som túto tému – kto vie a kto nevie, kto tuší, netuší – prestala riešiť. Určite k tomu prispel môj dlhoročný šťastný vzťah. Všetci sme potrebovali čas. Rodina je pre mňa aj pre priateľku Viktóriu na prvom mieste.
Neviem si ani predstaviť, že by ma neprijali alebo že by som stratila ich lásku a dôveru.“ Foto – Dorota Holubová
„Nemyslím si, že výchova detí v našej rodine prebieha inak ako v akejkoľvek inej rodine. Kritici, ktorí tvrdia, že deti nemôžu byť takto spokojné, by sa mali zamyslieť, či tá nespokojnosť nie je spôsobená práve ich prístupom. Mladí LGBTI ľudia by sa mali poučiť z chýb, ktoré robili generácie pred nimi, a mali by bojovať za to, čomu veria. Spochybňujte, nečakajte a nenechajte sa odradiť.“ Foto – Dorota Holubová
„Mama mi povedala, že bude mať radšej šťastného syna geja než nešťastného syna heterosexuála. Iné to bolo s jej priateľom, ktorý mi povedal, že ma už nechce vo svojom dome vidieť, čo bola asi jediná negatívna reakcia, s akou som sa stretol. Ľudia z LGBTI komunity by nemali strácať nádej na progres v spoločnosti. Predsa len na konci vždy zvíťazí dobro.“ Foto – Dorota Holubová
Tiež sa boja, oprávnene
„Vedela som, že to majú ťažké, ale až teraz som zistila, ako veľmi,“ hovorí Dorota Holubová.
V komunite LGBTI má veľa kamarátov. Vždy ju trápilo, že svoje vzťahy roky taja aj pred vlastnými rodičmi a že pociťujú oprávnené obavy z toho, že by na nich mohol niekto psychicky či fyzicky zaútočiť.
Aj preto chcela svojimi fotkami ukázať, ako v skutočnosti žijú – a aké harmonické vzťahy neraz majú. Len čo ich však oslovila so svojím nápadom, zistila, že to nepôjde ľahko.
Po prvých dvoch týždňoch odmietavých reakcií nadobúdala čoraz ťaživejší pocit, že je to zrejme nemožné. Na chvíľu dokonca uvidela paralelu s projektom žien, ktorým musela skryť tváre z obáv o ich bezpečnosť.
„Nevedela som to pochopiť, ale bolo mi jasné, že ich tváre skryť nemôžem a ani nechcem. Neurobili predsa nič, za čo by sa mali skrývať alebo hanbiť,“ hovorí Dorota Holubová.
Prvé áno ju posmelilo a
