Denník N

Pri arteterapii mnohí plačú, zrazu sa im všetko pospája, hovorí Jaroslava Šicková Fabrici

Jaroslava Šicková Fabrici (vľavo) počas arteterapie. Foto - archív J. Š. F.
Jaroslava Šicková Fabrici (vľavo) počas arteterapie. Foto – archív J. Š. F.

„Na pandémii je strašné práve to, že likviduje naše zmyslové vnemy. Izoluje nás od ostatných, prichádzame o vzájomné dotyky, o ľudskú blízkosť,“ hovorí v rozhovore arteterapeutka Jaroslava Šicková Fabrici, ktorá dnes vymýšľa nové spôsoby terapie.

Ako sa do vášho života dostalo umenie a prečo v ňom začalo hrať takú dôležitú rolu?

Umením som bola obklopená od malička, pretože moja mama bola sochárka. Študovala v sochárskom ateliéri profesora Jozefa Kostku, u ktorého som neskôr študovala aj ja. Bol zakladateľom slovenského moderného sochárstva a mama bola jeho veľmi talentovanou žiačkou. Dokonca jej ponúkol miesto asistentky. Mama však mala tri deti a nemala svoj ateliér. Bez vhodných podmienok na prácu v sochárskej kariére nakoniec nepokračovala. Venovala sa komornejšej maliarskej tvorbe, hoci sochárstvo jej veľmi chýbalo. Otec popri kariére právnika písal básne. Umenie teda bolo pre mňa takpovediac „každodennou duševnou potravou“.

Umenie je alebo by malo byť dôležitou súčasťou každodennosti pre nás všetkých. Vytvára akúsi výstuž nášho sveta, významov, našej existencie a jej zmyslu. Pre mňa samu je vysvetlením mnohých vecí v mojom živote aj anticipáciou toho, čo bude.

Ako to myslíte?

Pamätám si, ako ma mama ako trinásťročnú zobrala na výstavu do Národnej galérie v Prahe. Tam ma priam zmagnetizoval obraz Marca Chagalla Utopená žena. Z celej výstavy si nepamätám nič iné, len tento obraz. Bola na ňom ženská postava, ktorá ležala na dne, nad ňou veľká vodná hladina. Nebudete mi veriť, ale o tri roky nato som prežila podobnú situáciu a zažila tento obraz v realite – keď som sa aj ja takmer utopila.

Čo s človekom robí kontakt s umeleckým dielom?

Keď som mala dvadsať, v Ermitáži v Petrohrade som narazila na Rembrandtov obraz Návrat strateného syna. Stála som pred ním a zrazu mi začali tiecť slzy. Bol to silný zážitok. Práve takéto momenty sú pre mňa veľmi dôležité aj dnes, keď pracujem ako arteterapeutka. Zaujíma ma, prečo ľudia niekedy pri umení plačú. Dôvodom je podľa mňa nadzmyslovosť a nadčasovosť umenia. Umenie je fenomén, ktorý nič nemôže nahradiť.

Na jednom sochárskom sympóziu v Taliansku, kde som vysekala do červeného mramoru sochu Lótova žena, miestny farár vyhlásil, že „arte e sempre sancto“, teda že „umenie je vždy sväté“. Má potenciál posilňovať ľudskú dôstojnosť. Aj ľudia, ktorí prežili holokaust, spomínali, že čistý biely list papiera bol pre nich jediným miestom v koncentračnom tábore, kde sa mohli cítiť slobodní, kde boli ľuďmi. Aby prežili celú tú hrôzu a ponižovanie, písali básne alebo kreslili.

Dôkazom sily umenia je aj príbeh skvelej českej klaviristky židovského pôvodu Alice Herzovej-Sommerovej, ktorá tiež prežila holokaust. V dokumentárnom filme hovorila o tom, ako ľudia v koncentračnom tábore

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Podcast Denníka N

Rozhovory

Kultúra, Zdravie

Teraz najčítanejšie