Denník N

Revolucionár z Košíc: Budaj bol pre nás idol s ideálnym príbehom, ale veľmi nás sklamal a poškodil

Občianske fórum v Košiciach. Foto - Juraj Fleischer
Občianske fórum v Košiciach. Foto – Juraj Fleischer

Amnestovaní kriminálnici sa nám vyhrážali, že nám to spočítajú, ak im nevybavíme bývanie alebo prácu, eštebáci za to, že ich revolúcia pripravila o pozície a istoty. Všetci sa tvárili ako sociálne prípady, spomína jeden z lídrov revolúcie v Košiciach Peter Neuwirth.

Pre komunistov ste boli občanom druhej kategórie, mali ste zlý kádrový profil. Prečo?

Vyrastal som v rokoch studenej vojny, kubánskej raketovej krízy, atentátu na J. F. Kennedyho, vojny vo Vietname, protestov proti nej, revolty mládeže na Západe, nástupu beatovej a rockovej hudby, hnutia hippies, bojov za občianske a ľudské práva, ekologických hnutí a prvého výstupu človeka na povrch Mesiaca. To je obrovské množstvo zásadných udalostí.

Pochádzam z nekomunistickej a kresťanskej rodiny. Strýko bol pre vieru prenasledovaný, tete v Maďarsku komunisti po revolúcii v roku 1956 zhabali majetok. Moji rodičia mali smolu, že nespadali do žiadnej z vyvolených kategórií – neboli ani robotníci, ani roľníci, ani pracujúca inteligencia. Boli obyčajní úradníci.

Čo bolo na tom zlé?

Komunisti nemali radi úradníkov. Napríklad prezident Antonín Zápotocký sa vyjadril, že by ich všetkých najradšej poslal do baní. Že som z úradníckej rodiny, mi bolo pripomínané od základnej školy. Svojím profilom som sa záhadne nehodil do socialistickej spoločnosti.

Rodičia ma preto odmalička viedli k tomu, aby som sa nikde na verejnosti nevyjadroval proti režimu. Už vôbec som nemal nikde rozprávať o rodine, o tom, že sme veriaci, že odmietame byť v strane a podobne.

Kde ste boli 21. augusta?

Na košickom námestí. Bol u nás strýko z Bratislavy a šli sme ho električkou odprevadiť na železničnú stanicu. Mala trasu cez námestie, lenže už sa nedalo prejsť. Zažil som tam streľbu, zranených, videl som občanov, ktorí holými rukami bránili v postupe tankom a obrneným vozidlám. Zrútil sa mi sen o normálnej krajine.

V septembri sme nastúpili do školy a ešte sme sa pokúšali prejaviť rebéliu. Mali sme pripnuté trikolóry, so spolužiakom Marcelom Strýkom sme trhali učebnice ruského jazyka, odmietali sme učiť sa ho, z násteniek a stien sme strhávali komunistické symboly, ale netrvalo to dlho. Vedenie krajiny sa s problémovými ľuďmi vyrovnalo rýchlo – niekoho vyhodili zo školy, iného z práce, ďalšieho zatvorili.

Svoj vzdor voči okupácii sme už potom my mladí mohli prejavovať maximálne tak obdivom k západnej kultúre a umeniu. Ťahákom bola rocková hudba a kapely ako Rolling Stones či Led Zeppelin. Ich členom sme sa chceli podobať aspoň výzorom a oblečením. Bolo jasné, že nás čakajú ťažké časy.

Dlhé vlasy vám asi nedovolili.

Komunisti ich vnímali ako prejav úpadkovej kultúry. Riaditeľ priemyslovky v Košiciach stál každé ráno pred budovou a určoval, kto sa potrebuje ostrihať. Zámerne som vtedy prestal chodiť do školy, ale keďže som sa po čase vrátil opäť neostrihaný, dostal som zlú známku zo správania. V praxi to znamenalo môj definitívny odchod z tejto školy, hoci som bol len druhák. Doštudovať a maturovať som musel, aj to s ťažkosťami, vo Zvolene.

Aby toho nebolo málo, v roku 1971 ste prišli o mamu. Otec vám zomrel, keď ste mali len šesť rokov. Od 17 rokov ste teda boli sirotou.

Keď taký mladý človek ostane bez rodičov, obviňuje z toho celú spoločnosť. Musel som sa o seba postarať sám. Brat vtedy študoval v Žiline, podstatné bolo, aby to tam dokončil a mohol mi nejako pomôcť, kým skončím strednú školu. Bolo mi jasné, že na vysokú školu nepôjdem, že sa musím uživiť, a teda začať pracovať.

Samozrejme, musel som ísť ešte na dva roky na vojnu, čo bola strašná „pakáreň“. Odvelili ma do vojenského útvaru v Mariánskych Lázňach, kde nás drilovali nenávisť voči imperializmu, vyzeralo to tam presne ako v známom filme Tankový prápor. Traja kolegovia vojaci tam spáchali samovraždu – nezniesli to strašné ponižovanie. Za pozeranie západonemeckej televízie som dostal vojenskú basu.

Peter Neuwirth. Foto – archív Petra Neuwirtha

Po návrate do Košíc ste sa začali intenzívne stýkať s Marcelom Strýkom, budúcim šéfom VPN v Košiciach.

Bol to skvelý človek, veľmi sme si rozumeli v pohľade na spoločnosť. Bývali sme blízko seba, stal sa mojím záchytným bodom, poznali sme sa zo základnej školy. Marcel mal kontakty s 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie