Denník N

Plavkyňa Jusková: Keď som preplávala La Manche, rodičia sa ma pýtali, načo sa predvádzam. Nikdy na mňa neboli hrdí

Zuzana Jusková. Foto - archív Z. J.
Zuzana Jusková. Foto – archív Z. J.

Pred tromi rokmi preplávala La Manche so slovenským rekordom, tento rok ho preplávala znova – ako členka prvej slovenskej ženskej štafety. Sen o zdolaní Gibraltáru jej prekazila pandémia, ale verí, že dostane šancu budúci rok. „Psychicky by to malo byť oveľa jednoduchšie ako La Manche. Stále pred sebou vidíte Afriku, kam plávate, a je to celé tak na 4-5 hodín,“ hovorí Zuzana Jusková.

Čas na prípravu si hľadá len ťažko – pracuje v prvej línii ako záchranárka. „Počas druhej vlny je to úplne šialené. Už len čakám, či ma to úplne položí, alebo zaspím v sanitke. Niekedy mám naozaj dosť,“ priznáva.

V rozhovore hovorí o tom:

  • ako zvláda prácu záchranárky počas pandémie,
  • prečo sa nebojí covidu,
  • ako druhýkrát preplávala La Manche a ako sa pripravuje na zdolanie Gibraltáru,
  • prečo nemá sponzorov,
  • o detstve s matkou alkoholičkou a otcom, ktorý ju nikdy nepochválil.

Ako záchranárka v tieto dni pracujete prakticky nonstop a nebolo ľahké dohodnúť si s vami termín na rozhovor. Ako sa dnes máte?

Výborne. Mám jeden jediný deň voľna, večer idem zase na nočnú. Ale cez deň mám konečne čas sa otužovať, plávať. Veľmi sa na to teším.

Keď idete zase na nočnú, kedy potom spíte?

Keď sa z nej vrátim. Nejaké dve-tri hodinky, lebo cez deň sa mi ani nedá spať.

Ako sa dá taký režim dlhodobo zvládať?

Ťažko. A teraz, počas druhej vlny, je to úplne šialené. Už len čakám, či ma to úplne položí, alebo zaspím v sanitke. Niekedy mám naozaj dosť. Nič nestíham – ani domácnosť, ani nákupy, všetko riešim cestou do práce alebo z práce.

Vy takto fungujete už od jari. V čom je to dnes iné?

Na začiatku sme si mysleli, že je toho veľa, no odvtedy ideme už štyri mesiace na doraz a teraz je to úplne najhoršie. Je to pre nás zdravotníkov naozaj náročné a zvláštne obdobie. Ale aj keď sa pozriem na všetky svoje problémy, vždy si poviem, že aj tak som na tom lepšie ako moji pacienti v sanitke. V podstate sa mám skvele, som zdravá, mám zdravé deti, takže sa nemôžem sťažovať.

Každý deň však môžete prichádzať do styku s pozitívnymi pacientmi. Nebojíte sa nákazy?

Nie. V práci sa dôkladne chránime. Ak ideme za niekým s podozrením na koronavírus, vždy máme na sebe naše biele „vesmírne dupačky“, filtre na tvári. Jasné, že určité riziko tam je, lebo aj našim kolegom sa už stalo, že sa nakazili. A my potom musíme robiť namiesto nich, aj preto sme teraz každý deň v práci.

Vám sa zatiaľ nákaza vyhla?

Zatiaľ áno. Možno sa s tým ešte stretnem a možno nie. Otužujem sa, ľahko sa obliekam a verím, že je to aj o hlave a pozitívnom psychickom nastavení.

Každý deň

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Rodičovstvo

    Rozhovory

    Životy žien

    Rodina a vzťahy, Šport a pohyb, Zdravie

    Teraz najčítanejšie