Denník N

Som v bubline?

Moja bublina je vzácne miesto, a pritom úplne najobyčajnejšie. Je niekde medzi nebom a zemou… takže vlastne normálne tu.

Strašne ma láka písať o tom, čo sa tu deje. O premiérovi, o tom, ako mu v hlave neviem vykať, a tak mu v hlave hovorím „ty“ a cítim sa pri tom ako diskutéri s mačičkou a kyticou v profilovej fotke. O tom, že som si skryla jeho facebookový profil, aby som naňho zabudla. O tom, že si predstavujem, ako si predstavuje, že hrá so Slovenskom SimCity. Mala som aj rozpísanú rozprávku o malom chlapcovi, ktorý závidel každému, kto postavil krajší hrad z piesku, a preto všetky hrady zbúral, pričom ten jeho sa sypal a sypal.

Chcela som písať o chaose, o tom, ako bol ukradnutý 17. november, o tom, že hákový kríž zo sviečok mi vyrazil dych. Aj o tom, ako som prepadla pocitu nezmyselnosti a zbytočnosti. Po trištvrte roku toho, čo zo seba vyrábam spoločensky neobratnú sociopatku, som totiž videla dav ľudí bez rúšok na čele s Ficom. Tá bunda mu, mimochodom, fakt nejde. „Polka“ účastníkov si to zrejme pomýlila s afterkou po futbalovom zápase, „polka“ bojovala proti vírusu, ktorý aj tak neexistuje, ďalšia „polka“ v kuklách proti vdychovaniu CO2, proti onému a aj izému. Ak sa vám zdá tých „poliek“ priveľa, nič to. Priemerný extrémista, konšpirátor či iný účastník si tú čudnú matematiku aj tak nevšimne. Je to v „polkách“.

Prestala som čítať Minútu po minúte, začala sledovať profil o pandách, častejšie varím polotovary, nosím malého človeka v nosiči a voniam jeho hlavu, fascinovane pozorujem stromy a neviem, či mi preplo, alebo je to, naopak, dobre. Zavrela som sa do svojej bubliny. Lebo chaos, nekompetentnosť rozhodnutí a zlé správy ma už tak unavili, že tento druh únavy s únavou z častého nočného dojčenia skĺbiť neviem.

Moja bublina je vzácne miesto, a pritom úplne najobyčajnejšie. Je niekde medzi nebom a zemou… takže vlastne normálne tu. Je to miesto, kde sú ľudia, s ktorými sa často objímame (teraz máme sťažené podmienky). Je to miesto, kde keď som odporná, dostanem otázku: „Môžem ti nejako pomôcť?” Používame tam naozaj drsný a často až nechutný humor, nezávidíme si a veľa sa navzájom chválime… a učíme sa pochváliť samých seba (to ide len máloktorým členom). Vieme sa tam dlho baviť o ničom a povedať si „ľúbim ťa“, a po hádke sa vieme spoločne smiať (upozornenie: nejde to vždy hneď, niekedy ani po hneď, často až po po hneď).

Vieme, že čas je dôležitý a že veľa vecí je len obdobie. Ak to nie je len obdobie, vieme, že to je dlhá spoločná cesta, a sme kedykoľvek pripravení podať druhému vodu a magnézium. Počúvame sa, aj keď nemáme čas a energiu a aj keď nás to v tom momente nebaví… a nie je to obeta. Je to láskavé nepísané pravidlo bubliny. Pravidlá bubliny neexistujú a zároveň ony prosto sú. V bubline si neklameme, teda väčšinou. Ale ak, tak sa hneď priznáme, lebo tu nemusíme nič skrývať. Nemusíme zo seba robiť lepších, lebo v bubline sme tí najlepší a vieme o sebe. V bubline sa hovorí o témach, o ktorých sa bežne nehovorí. Nie sú zlé, len sa o nich bežne nehovorí, a u nás v bubline úplne nerozumieme prečo, takže my o nich hovoríme. Odlišné názory tu nie sú dôvodom na konflikty, ale inšpiráciou a často začiatkom dobrého dialógu.

V mojej bubline sa spolu veľa tešíme a občas plačeme. Páčia sa nám podobné veci, hoci sú časti úplne odlišné. Hovoríme aj o škaredých veciach, ktoré bolia, no bublina má často účinok najlepšieho analgetika. Vyjsť z tejto bubliny je často veľmi nepríjemné, niekedy to má aj vážnejšie následky, no dobrou správou je, že sa dá do nej kedykoľvek vrátiť, že tá bublina tam je, aj keď náhodou spľasne svet naokolo. Pomáhame si tým, že sme. Niekedy aj inak. V bubline sa veľa číta, varí káva, jedia dobré veci a často si navzájom ďakujeme. Moja bublina je to, za čo ďakujem vždy, keď večer zaspávam. Uvedomujem si jej krehkosť a silu zároveň. V tomto období jej ďakujem častejšie. Jediné, čo si k tomu prajem, je, aby profil o pandách dával príspevky častejšie.

Autorka tohto textu nepožíva opiáty, len je už unavená. Inak sa má dobre.

Komentáre

Teraz najčítanejšie