Denník N

Logo Odkaz MMŠOdkaz MMŠ: O vojenskej a geopolitickej stratégii Ruska, ktorá je relatívne úspešná, ale nerieši najväčší problém krajiny

Kolóna ruských obrnených vozidiel na ceste do Náhorného Karabachu. Foto - TASR/AP
Kolóna ruských obrnených vozidiel na ceste do Náhorného Karabachu. Foto – TASR/AP

George Friedman sa po celý život venuje geopolitike a vedie magazín Geopolitical Futures, v ktorom uverejnil analýzu stratégie Ruska, ktorej cieľom je udržať nárazníkové zóny na ruských hraniciach pod jeho vplyvom. Táto stratégia pochádza z 18. storočia a práve vďaka nej Rusko dokázalo v minulých storočiach odvrátiť invázie na svoje územie.

Kľúčové je postavenie Moskvy, ktorá leží vo veľkej vzdialenosti od všetkých prípadných agresorov. Napoleon aj Hitler zlyhali, lebo do blízkosti Moskvy sa dostali príliš vyčerpaní prechodom cez obrovské ruské územie.

Počas studenej vojny bola Moskva vzdialená od hraníc štátov združených v NATO, ktoré Rusko považuje za nepriateľa, vyše 2000 kilometrov, dnes je to len 800 kilometrov. Petrohrad je na tom ešte výrazne horšie, vzdialenosť sa skrátila z 1600 na menej než 200 kilometrov.

Faktom síce je, píše Friedman, že NATO nemá žiadny záujem ani kapacitu vtrhnúť do Ruska, ale ruský prezident Vladimir Putin počíta s tým, že sa to môže v budúcnosti zmeniť a že hlavná hrozba pochádza práve zo západu.

Druhá najväčšia hrozba prichádza z juhu. Ruská ríša používala koridor smerujúci na juh na vojny s Tureckom a využívala hory Kaukazu ako prírodnú prekážku prípadnej invázie do Ruska. Každý, kto by tieto hory prekonal, by sa ocitol na rovine, ktorá smeruje k 1600 kilometrov vzdialenej Moskve. To je oveľa výhodnejší terén na prípadný útok než západná časť Ruska.

Severná časť Kaukazu je reprezentovaná Čečenskom a Dagestanom s islamskými separatistami vnútri oboch krajín, aj preto si Putin podriadil Čečensko brutálnou vojnou v prvých rokoch vo funkcii.

Ale Putina oveľa viac strašil južný Kaukaz, kde sú štáty ako Gruzínsko, Azerbajdžan a Arménsko. Keby tieto tri štáty sformovali protiruskú alianciu, boli by pre Moskvu veľkou hrozbou. To bol jeden z dôvodov, prečo Putin okupoval územie Gruzínska a v roku 2008 ho vojensky takmer dobyl, čím demonštroval obmedzené možnosti Ameriky, ktorá bola gruzínskym spojencom.

Rusko potrebovalo dve stratégie – jednu pre juh, druhú pre západ. Preto Putin anektoval na západe ukrajinský Krym a vytvoril nárazníkovú zónu na ukrajinských hraniciach zo separatistických republík.

Problémom sa však stáva Bielorusko, ktoré je od Moskvy vzdialené len nejakých 650 kilometrov. Nehovoriac o Poľsku, ktoré je voči Rusku otvorene nepriateľské a na jeho území sú americkí vojaci. Voľby v Bielorusku a protesty proti Lukašenkovi, paradoxne, poskytli Moskve šancu pripútať Bielorusko bližšie k sebe. Samozrejme, len v prípade, že sa Lukašenko s jej pomocou udrží pri moci.

Na juhu je situácia komplikovanejšia. Rusko nechce Turecku umožniť, aby sa stalo významným hráčom v regióne, a podľa Friedmana je jeho víťazstvom, že v Náhornom Karabachu umiestni 2000 svojich vojakov – na oboch stranách, teda v Azerbajdžane aj v Arménsku – na obdobie najmenej piatich rokov.

To bol podľa Friedmana aj dôvod, pre ktorý Moskva nezabrzdila už v počiatkoch útok Azerbajdžanu, hoci o ňom musela vopred vedieť – jej tajné služby totiž majú dostatok informácií.

Friedman to teda vidí tak, že porazeným je v súčasnosti Arménsko a aj Turecko, ktoré muselo súhlasiť s prítomnosťou ruských vojsk v regióne. Rusku sa teda počas Putinovej éry podarilo využiť udalosti (alebo ich podnietiť) tak, aby zvrátilo strategickú nevýhodu po rozpade Sovietskeho zväzu bez toho, aby muselo anektovať susedné národy.

Hĺbkové strategické uvažovanie do budúcnosti je „vpálené do ruskej pamäti“, píše Friedman, dnes však má malý význam. USA ani NATO nemajú záujem podniknúť inváziu do Ruska a hlavný problém tejto obrovskej krajiny dnes spočíva v jej ekonomike a závislosti od vývozu ropy a plynu, ktorých ceny nemá pod kontrolou. Rusko síce geopoliticky podniklo strategické manévre na obranu svojho územia, ale nevyriešilo nimi svoj hlavný problém. „Bez transformácie ekonomiky bude naďalej v kríze,“ uzatvára Friedman.

Logo Odkaz MMŠOdkaz MMŠ

Martin M. Šimečka každý pracovný deň vyberá zaujímavý text zo svetových médií a vysvetľuje, čo je na ňom fascinujúce.

Komentáre

Teraz najčítanejšie