Spisovateľka Krisztina Tóth: Deti nerozumejú, keď hovoríme o pandémii, treba im to vysvetliť inak
Chcela vysvetliť svojej dcére, čo sa deje vo svete, a vznikla z toho rozprávková kniha. Maďarská spisovateľka Krisztina Tóth hovorí, že sa deti o pandémiu tiež zaujímajú a rozprávka je vhodná forma, ako im to celé zrozumiteľne podať.
Krisztina Tóth je renomovaná maďarská spisovateľka, je autorkou viacerých detských kníh. Píše v nich aj o citlivých témach, akými sú napríklad adopcia detí alebo choroby v rodine. Počas prvej vlny epidémie koronavírusu napísala Rozprávku o pandémii, ktorá teraz vyšla na Slovensku naraz v slovenčine a maďarčine. S autorkou sme sa rozprávali v rámci projektu Pozsonyi podcast.
Ako vám napadlo napísať rozprávku o pandémii koronavírusu?
V marci zatvorili školu mojej dcéry, a keďže sme Budapešť nepovažovali za bezpečnú, vysťahovali sme sa do malého domčeka k jazeru Tisa. Tam sme prežili obdobie karantény. Moja dcéra bola vtedy prváčka a bolo dosť ťažké jej vysvetliť, čo sa deje vo svete, prečo sa musí učiť z domu, chodiť v rúšku a umývať si ruky. Vymyslela som si, že najjednoduchšie bude, keď jej napíšem rozprávku. Mohla by som jej opakovať – nedotýkaj sa ničoho v obchode a drž si odstupy –, ale mám takú skúsenosť, že keď niečo chceme deťom podať zrozumiteľne, tak najvhodnejšou formou je práve rozprávka. Vo všeobecnosti sa o nebezpečenstve vírusu uvažuje dosť ťažko, ale ak ho personifikujeme a porozprávame jeho príbeh, bude to ľahšie interpretovateľné.
Ako reagovala na rozprávku vaša dcéra?
Bola veľmi zlatá, pretože najprv jej prišlo vírusu ľúto. Príbeh sa začína tak, že koronavírus je veľmi nepríjemný chlapík, ktorého nenávidia aj jeho spolužiaci a navyše je aj bifloš. Všetko mu ide v škole lepšie ako ostatným a preto sa s ním nikto nechce hrať. Moja dcéra má veľmi dobrú dušu a hneď sa postavila na stranu vírusu. Hovorila, že by bolo treba sa s ním skamarátiť a tak ho zastaviť. Neskôr sa však z knihy dozvieme, že ide o zákerný, ničivý vírus. Snažila som sa vzbudiť v mojej dcére bojovú náladu, aby sme sa proti vírusu postavili.
Epidémia prináša veľa smutných epizód, ľudia sú chorí a smutní a to sa objavuje aj v knihe. Nie je to pre deti príliš desivé?
Nemyslím si, že by v rozprávke boli vyslovene desivé prvky. Je v nej reč o tom, čo sa deje vo svete. Pokúša sa vysvetliť, prečo sa nemôžeme objímať a dávať pusinky, prečo sa musíme správať inak. Hovorí však aj o tom, že výskumníci pracujú na riešení a budeme mať vakcínu. Podľa mňa deti nerozumejú, o čom stále dospelí hovoria, keď hovoria o vakcíne. Musíme im to vysvetliť. Pre nás je veľa vecí jednoznačných, deti im však nerozumejú.
Nezabudla spoločnosť úplne na deti v súvislosti s pandémiou? Každú sekundu sa na nás valí obrovské množstvo informácií, ale nevšimol som si, že by sa veľa ľudí venovalo v tejto oblasti deťom.
