Denník N

Anton Popovič: Varovali ma, že Mečiar dal sledovať Gála, Budaja a Mikloška, vo VPN si také niečo nevedeli predstaviť

Sveťo Bombík, Anton Popovič, Boris Ondreička. Kaplnka VŠMU. Foto - Petr Pochylý
Sveťo Bombík, Anton Popovič, Boris Ondreička. Kaplnka VŠMU. Foto – Petr Pochylý

Chcel by som zažiť premiéra, ktorý raz za čas príde na tlačovku s jedným papierom A4 a prečíta z neho podstatné veci. Bonmoty, náreky, šplechy a statusy politikov ma nezaujímajú, tvrdí študentský revolučný líder Anton Popovič.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Anton Popovič hovorí aj o tom:

  • ako sa snažil do revolúcie zapojiť aj robotníkov a ako to bolo v študentskom hnutí, keď im rektor nosil informácie z druhej strany;
  • o prvom ponovembrovom politickom utečencovi;
  • ako vkladali nádeje do revolucionárov z VPN, že sa rozumejú politike;
  • ako aj on sám na začiatku pozeral na Mečiara s obdivom a ako tu po ňom zostal kráter
  • a že každá garnitúra po Mečiarovi začala zneužívať moc a podľahla korupcii.

Váš otec bol známy literárny historik, teoretik a translatológ. Po roku 1968 emigrovali štyria súrodenci vašej mamy. V akom prostredí ste vyrastali a ako vás ovplyvňovalo?

Naša rodina bola aktívnym komunikačným centrom. Naši si podľa projektu architekta Jána Fečíka postavili chatu na Orave pod Chočom, kde prijímali množstvo návštev. Aj zo Západu prichádzali návštevy, s ktorými otec komunikoval ako literárny vedec, translatológ.

Vyrastal som, sledujúc debaty pozoruhodných ľudí. Maminou dobrou priateľkou bola napríklad sinologička Marína Čarnogurská, sestra Jána Čarnogurského, navštevovali nás aj Rudolf Chmel či Peter Zajac s rodinou, vedec František Miko, psychologička Marta Čačková, prekladateľ a redaktor Peter Čačko, ktorý bol aktívny aj v cirkvi, hosťami u nás boli aj holandský prekladateľ James S. Holmes, nemecký slavista Hans Joachim Schlegel a mnohí ďalší.

Cez prítomnosť týchto osobností sa formoval aj môj svetonázor. Marína Čarnogurská mi k narodeninám venovala svoju publikáciu A riekol majster, ktorá bola výberom textov klasického konfuciánstva. Zaoberá sa tým, ako má vyzerať spravodlivé vládnutie. Tu niekde sa začal môj záujem o veci verejné.

Pri uvažovaní o podobe spoločnosti ma mimoriadne ovplyvnila aj literatúra v otcovej knižnici. Asi najviac nemecká publikácia s fotografiami z roku 1968 z okupovaného Československa. Vtedy som si prvýkrát položil otázku, v akej krajine žijeme. Aj vďaka živému telefonickému kontaktu s maminými bratmi, ktorí utiekli do USA v roku 1968, som mal informácie, ako sa žije vonku.

Mama pochádza z deviatich detí, bola to veľmi zomknutá rodina. Jej bratom sa v USA pomerne skoro podarilo postaviť sa na nohy, založili si autoservis a predajňu európskych značiek áut. V tomto segmente tam boli unikátom, a tak ekonomicky stúpali. Samozrejme, pomáhali aj nám, balíky však chodili otvorené, skontrolované, nanovo prelepené, príležitostné finančné dary v amerických dolároch nám režim zamieňal za bony do Tuzexu.

O tom, ako sa žije na Západe, vám zrejme hovoril aj otec.

Áno, vďaka svojej profesii cestoval prednášať aj na Západ. Založil v Nitre na pedagogickej fakulte kabinet literárnej komunikácie, s ktorým komunikovali vedci z celého sveta, napísal viaceré publikácie, k najvýznamnejším patria Teória umeleckého prekladu či Tvorba a recepcia, ktoré boli preložené do mnohých jazykov. Otec často prednášal v zahraničí, bol oddaný vedeckej práci, jeho prítomnosť doma sme často vnímali ako návštevu.

Keď mu neskôr kanadská Albertská univerzita v Edmontone ponúkla kontrakt na päť rokov, začal vybavovať odchod celej rodiny, ale režim mu to nedovolil. Nebyť socializmu, možno som dnes Kanaďan.

Nelákalo vás emigrovať?

Posledných päť rokov pred otcovou smrťou sme sa v rodine zaoberali jeho chorobou, zomrel ako 51-ročný. Aj mama vtedy vážne ochorela, bola dlhodobo hospitalizovaná, mal som 17 rokov, bratia Sáva a Tomáš boli vo veku 14 a 5 rokov, zrazu ma osud donútil vnímať svet inak.

Uvedomoval som si, že žijeme naše životy za ostnatým drôtom. Chápal som to tak, že po druhej svetovej vojne došlo k rozdeleniu sveta na dve časti s tým, že socialistický tábor uzatvoril svoje hranice, aby nebol diskreditovaný tým, že jeho obyvatelia budú pred dôsledkami komunistického režimu utekať na Západ ako v roku 1968.

Je pravdou, že sme s mladším bratom Sávom chodili s mapou popri hraniciach Maďarska a premýšľali, kadiaľ by sa dalo ubziknúť. Boli sme motivovaní aj tým, že sme mali bratranca, ktorý plánoval útek do Rakúska. Sáva bol v tomto radikálnejší, ja som o tom až tak neuvažoval. Akosi som veril, že Michail Gorbačov tie socialistické pomery uvoľní. Komunikáciu Gorbačova s Ronaldom Reaganom som vnímal s nádejou, rovnako mi vlieval nádej aj pád Berlínskeho múra.

Tesne pred rokom 1989 som s bratom na pozvanie strýkov vycestoval do USA. Predchádzali tomu mesiace neskutočných vybavovačiek, ktoré musela absolvovať naša mama. Skúsenosť návštevy v USA – aj toho, čo jej predchádzalo – umocnila moju túžbu žiť v krajine, ktorá je súčasťou slobodného sveta.

Anton Popovič. Foto – Robert Hüttner

Výrazný vplyv na vás mal novinár Peter Zeman.

Bol to práve on, kto ma najviac zorientoval v spoločensko-politickej situácii pred Novembrom. Stál pri vzniku časopisu Echo v 60. rokoch, čo bolo slobodné študentské médium, ktoré režim po roku 1968 „upratal“, a ako novinár si už do revolúcie prakticky neškrtol.

Pre mňa mal Peter podobnú situáciu ako Marta Kubišová v hudbe – komunisti ju ako obetného baránka odstavili od speváckej kariéry. Nepomohlo ani to, že za ňu u komunistických pohlavárov neúnavne orodovali aj hviezdy ako Helena Vondráčková, Václav Neckář či Karel Gott. Dostali však odpoveď, že ju môžu nasledovať.

Na jednom zo stretnutí s Petrom a jeho manželkou Elenou som zvažoval podpis Několik vět, čo bol dokument, s ktorým na jar 1989 prišlo hnutie Charta 77. Rozoberali sme možné dôsledky pre mňa ako študenta VŠMU, ale nakoniec som dokument nestihol podpísať. Prišiel 17. november.

Boli ste aj na Sviečkovej manifestácii v roku 1988?

Chcel som sa na nej zúčastniť, vedel som, že na nej plánoval účasť aj môj priateľ Adrian Rajter. Lenže môj pedagóg z VŠMU, ktorému som sa s tým zdôveril, ma doslova uprosil,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie