Denník N

Anton Šulík: Otec do konca života ľutoval podpis ŠtB. Rozmýšľal o samovražde, nakoniec sa utrápil. Revolúciu bral ako očistec

Anton Šulík starší. Foto - Milan Veliký
Anton Šulík starší. Foto – Milan Veliký

Najväčším kritikom a sudcom si bol otec sám. A úplne zbytočným, lebo naozaj nikdy nikoho neudal, spomína na svojho otca, herca a revolucionára v Žiline Antona Šulíka jeho syn, študentský líder na VŠMU a dnešný programový riaditeľ RTVS.

Váš otec Anton Šulík bol známy herec. Počas revolúcie v roku 1989 sa stal jedným z jej lídrov v Žiline. V akej rodine ste vyrastali?

Otec bol nesmierne jednoduchý, priamy a statočný človek z Ružomberka-Černovej, kde v sebe objavil aj lásku k divadlu. Bol veľmi spravodlivý. Keď sa na gymnáziu diala skrivodlivosť na jeho spolužiakovi, zastal sa ho aj za cenu, že ho zo školy vyhodili a musel ísť študovať rytectvo.

Jeho otec, teda môj starý otec, bol miestny dedinský aktivista a práve po ňom zdedil herecký talent. Ochotnícky súbor z Černovej sa zúčastňoval na rôznych amatérskych súťažiach, kde otca objavili pre martinské divadlo, vtedy ešte armádne. Nastúpil doň v roku 1951 a začal hrať po boku veľkých mien ako Jožko Kroner. Splnil sa mu tým sen a aj preto bol herectvu oddaný celý život.

Začiatkom 60. rokov sa zoznámil s vašou mamou.

Presne v roku 1961, keď začala študovať na vysokej škole v Ružomberku. Pracovala v cestovnej kancelárii Čedok. Zaľúbili sa do seba a v októbri 1962 sa im narodil syn Martin. Otec už od roku 1957 pôsobil v žilinskom divadle. V tom čase išlo o prestížne divadlo, začínala v ňom napríklad Hana Hegerová, hrali tam Peter Debnár, Viktor Blaho či Ivan Matulík. Otec sa vtedy musel rozhodnúť, kde bude žiť jeho rodina, a vybral si Žilinu.

A blížil sa rok 1968.

V roku 1964 som sa narodil ja. Keď sa sem v auguste 1968 vrútili okupačné vojská pod velením Sovietov, herci začali chodiť do žilinského štúdia Slovenského rozhlasu čítať správy a podávať občanom informácie o tom, čo sa deje. Zároveň vyzývali na zachovanie pokoja.

Pre otca to bol prelom. Následná normalizácia znamenala, že komunisti mu tieto aktivity spočítali a brali ho na zodpovednosť. Stal sa protištátnym živlom len preto, že do rádia hovoril ľuďom, aby zachovali pokoj a rozvahu, aby sa nedali vyprovokovať vojskami. Aby toho nebolo málo, zlikvidovali aj divadlo v Žiline. Súbor rozpustili, takže otec sa opäť presunul do Martina.

Anton Šulík. Foto – RTVS

V roku 1971 sa vašim narodil váš brat Juraj a v roku 1974 Marek. Otec cestoval za prácou zo Žiliny do Martina, komunisti mu však nedali pokoj.

Začali naňho tlačiť, aby spolupracoval. Vydierali ho práve rodinou. V roku 1976 ho už zatlačili tak, že podpísal spoluprácu ako agent ŠtB. Až roky po revolúcii som si dal vytiahnuť papiere z Ústavu pamäti národa, lebo som chcel vedieť, čo sa stalo. Zistil som aj to, kto presne na otca do roku 1976 donášal.

Otec sa vtedy, žiaľ, zachoval naivne a potom to celý život ľudsky veľmi ťažko znášal. Myslel si, že to s komunistami uhrá. Do roku 1979 chodieval na vypočutia na ŠtB. Záznamy z toho dodnes existujú a je z nich krásne vidieť, ako veľmi sa snažil odtláčať pozornosť od vecí, ktoré boli na hrane. Lenže eštebáci sa s tým neuspokojili, a tak začali kruh okolo neho zužovať.

Podriadil sa?

Požadovali veľmi detailné informácie zvnútra divadla, ktoré odmietol poskytovať. Nechcel nikoho udávať. Žiadal, aby sa spolupráca s ním ukončila. Bolo to také ťažké životné obdobie, že dokonca rozmýšľal o samovražde. To, že spoluprácu podpísal, vnímal ako svoje obrovské zlyhanie.

Mama o tom prvé roky nevedela, ale keď to prasklo, ako skvelá žena začala konať. Pracovala vtedy v cestovnej kancelárii Autoturist, v ktorej boli, logicky, nasadení aj eštebáci. Chodili kontrolovať, komu sa udeľujú vycestovacie doložky, kto kam cestuje a podobne.

Medzi nimi bol aj istý pán Kocian, ktorý z nich bol asi najslušnejší. Mama mu rozpovedala celý príbeh svojho manžela a posťažovala sa mu, že nejaký človek od nich ho neustále atakuje. S tým, že otec to už nezvláda.

Tento moment ukázal, že otec ako agent je vlastne odhalený, demaskovaný, čo znamenalo, že ako spolupracovník ŠtB už nemohol pokračovať. Mama teda vlastne otca zachránila tým, že eštebákovi prezradila, že vie o manželovej spolupráci.

Od tej chvíle bola spolupráca zastavená a na otca nasadili ďalšieho človeka. Bol to človek z divadla, ktorý otca monitoroval ďalších 10 rokov až do revolúcie v roku 1989. V praxi to znamenalo otcovo prehodenie do kategórie nepriateľskej osoby alebo niečoho podobného.

Hovoril vám otec pred revolúciou, čo sa stalo?

Nie. Tak veľmi ho to škrelo a tak sa za to hanbil, že pred nami deťmi to nikdy nespomínal. Kdesi sa vyjadril, že pred samovraždou ho zachránila hora. Často chodieval do lesa, ktorý mu poskytoval psychohygienu.

Je zvláštne pozerať sa do minulosti svojho otca cez papiere Ústavu pamäti národa, ktoré písali priamo eštebáci. Akoby som si vtedy spustil časostroj. Informácie o otcovom sledovaní a monitorovaní presne sedia s tým, čo si pamätám – kedy sa starý otec pohádal s mamou, kedy sme mali návštevu, kedy suseda vyslovila to či ono, prečo brat nemohol ísť na jazykovú školu, prečo mňa nezobrali na umeleckú školu do Kremnice a podobne. Strašné, keď si človek uvedomí, že niekto cudzí zapisoval vašu minulosť.

Cítili ste niekedy voči otcovi výčitky či hnev, že podľahol nátlaku?

V žiadnom prípade. Spomeniem jednu historku zo začiatku 90. rokov, keď otec telefonoval môjmu bratovi Martinovi. Obaja sme od revolúcie v novembri 1989 boli aktívni vo VPN aj v študentskom hnutí. Otec bol v Žiline, my v Bratislave.

Otec vtedy Martinovi do telefónu povedal, že sa našiel v takzvaných Cibulkových zoznamoch (údajný zoznam spolupracovníkov ŠtB, ktorý v roku 1992 zverejnil český aktivista Petr Cibulka, pozn. autora). Bol veľmi rozhorčený a vravel, že musí očistiť svoje meno, napísať Václavovi Havlovi a podobne. Na to mu Martin povedal: „Otec, ale ja to už pol roka viem.“

Otec mu hneď vyčítal, prečo mu o tom nepovedal. Martin reagoval slovami: „Otec, ja viem, kto si. Viem, ako si nás vychovával a že si statočný človek. Nevidel som dôvod, prečo ťa s tým obťažovať.“ To demonštruje postoj nás detí k tomu, čo otec urobil.

Váš otec v roku 1999 zomrel.

Na rakovinu. Myslím si, že v skutočnosti sa usúžil. Trápil sa, veľmi si ten podpis vyčítal. Pamätám si, ako sme sa vracali z Kremnice, kde ma nevzali na umeleckú priemyslovku. Práve sme prechádzali popod Strečno, keď otec strašne začal búchať rukami do volantu našej škodovky a kričať niečo v zmysle: „Prečo za moju

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie