Radikálna ľavica je pre slobodu rovnakou hrozbou ako jej pravicová sestra
Príklady najmä z Británie a USA ukazujú, že radikálne krídlo ľavice dobýja jednu kótu za druhou.
Keď František Mikloško napísal reakciu na môj text o slovenských konzervatívcoch, hlboko som s jeho názorom nesúhlasil. Ale zároveň som bol rád, že ho Denník N publikoval, lebo dôležitosť Mikloškovho názoru v tomto denníku je rádovo vyššia než miera môjho nesúhlasu.
Vychádzam z európskej liberálnej tradície, podľa ktorej je odlišný názor cennejší než ten, s ktorým súhlasím. Lenže táto tradícia hynie na nedostatok kyslíka, keď je pod klenbou súboja čoraz radikálnejšej ľavice aj pravice stále ťažšie nadýchnuť sa k slobodnej úvahe.
V našom stredoeurópskom priestore je sloboda viac ohrozená radikálnou pravicou, vidíme to v Poľsku a v Maďarsku, videli sme to aj u nás pri čistkách v RTVS pred dvoma rokmi a dnes v praktických výkonoch moci ministrov zdravotníctva či sociálnych vecí.
Ale to neznamená, že radikálna ľavica by bola voči slobode a odlišnému názoru ústretovejšia, keby sa dostala k moci. Na Slovensku je taká možnosť síce takmer nepredstaviteľná, ale energia dogmy môže potláčať slobodu myslenia aj v menších kruhoch. Varovných signálov je dosť, a hoci moji kolegovia v Denníku N sa s nimi tiež stretávajú, tie najviditeľnejšie prichádzajú zo Západu.
Prípad Suzanne Mooreovej
Pred týždňom odišla po 25 rokoch z ľavicovo-liberálneho britského denníka The Guardian jedna z jeho kľúčových tvárí – komentátorka Suzanne Mooreová. Hoci to nepovedala priamo, niet pochybností o tom, že príčinou jej odchodu boli protesty ľavicových aktivistov za práva transľudí.
