Babka predsa nemôže páchať genocídu – aké ťažké je uveriť, že ženy sa dopúšťajú vojnových zločinov
Spoločnosť aj justičné orgány by si mali pripustiť, že aj ženy sú schopné páchať najodpornejšie skutky.
Pri vojnách, či už ide o ozbrojený konflikt medzi štátmi, alebo medzi vládou a obyvateľstvom či medzi skupinami obyvateľov, máme tendencie (často oprávnené a vychádzajúce z praxe), považovať ženy predovšetkým za obete.
Americké výskumníčky Jessica Trisko Dardenová a Izabela Steflajová vo svojej knihe o vojnových zločinoch spáchaných ženami píšu, že tento prístup sa odráža aj v rezolúciách Bezpečnostnej rady OSN, ktoré často radia ženy k deťom, keď opisujú vplyv vojnových konfliktov na nevinné civilné obyvateľstvo. Autorky nepopierajú, že je to legitímny postoj, ale upozorňujú aj na to, že to nie je až také čiernobiele.
„Priradením žien k deťom – chlapcom a dievčatám mladším ako 18 rokov, ktoré sú všeobecne chránené pred stíhaním za vojnové zločiny podľa medzinárodného práva – sa opomína fakt, že ženy hrali aj kľúčové úlohy pri páchaní vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Dôkazy o vojnových zločinoch spáchaných ženami máme z holokaustu, vojen v bývalej Juhoslávii, počas genocídy v Rwande a aktuálne sú to prípady odporného násilia spojeného s teroristickou skupinou Daíš. Len pár takýchto žien bolo postavených pred spravodlivosť.“
Len pár žien
Medzinárodný trestný súd, ktorého úlohou je vyšetrovať, stíhať a súdiť jednotlivcov za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a genocídu, za 18 rokov svojej existencie obžaloval 45 ľudí, z toho jednu jedinú ženu – bývalú prvú dámu a významnú politickú funkcionárku Pobrežia Slonoviny Simone Gbagbovú.
Bolo to ešte v roku 2012 a Gbagbovú, obžalovanú zo sexuálneho násilia, zločinom proti ľudskosti a perzekúcie, ktorých sa mala dopustiť po tom, čo jej manžel prehral vo voľbách, sa nikdy nepodarilo dostať pred súd v Haagu.
