Denník N

Ako časť trnavskej VPN už tesne po revolúcii cenzurovala noviny a ako redakcia odmietla poslúchať

Foto - archív Daniela Rybu
Foto – archív Daniela Rybu

Cenzúra v médiách len pár týždňov po novembri 1989? Tomu by ťažko niekto veril. V Trnave sa však taký príbeh odohral, keď sa o cenzúru pokúšala práve nová demokratická moc, konkrétne časť trnavskej Verejnosti proti násiliu s Arpádom Matejkom na čele.

Príbeh novín Trnavská verejnosť, neskôr premenovaných na Trnavské listy, rozprávajú vtedajšia redaktorka Mária Ševčenková, redaktor Ján Karásek a šéfredaktor Daniel Ryba.

Ako ste vnímali minulý režim?

Ján: Doma sme politiku neriešili, môj záujem o ňu prišiel úplne prirodzene. Citlivo som vnímal dvojtvárnosť režimu. A nielen v médiách. Vôbec som nechápal, že v tom ľudia dokážu žiť. Niečo iné vidia a niečo iné je im predkladané. Vyslovene mi liezli na nervy kadejaké zákazy a zúfalé okliešťovanie slobody, napríklad zakázaná literatúra. Existovalo mnoho skvelých diel a my sme sa k nim nevedeli dostať.

Pôvodne som aj uvažoval, že pôjdem študovať žurnalistiku, pretože na strednej škole som robil šéfredaktora školského časopisu, dokonca ma na to nahovárali aj iní. Nakoniec som to odmietol. Nechcel som sa písaním podieľať na klamstvách o režime.

Miesto toho som si s kamarátmi založil samizdat s názvom Bachor, ktorý vychádzal až do revolúcie. Absurditu zriadenia som si užil, keď som po skončení gymnázia založil divadlo. Po pár predstaveniach nám eštebáci vymenili zámok na skúšobni. Bez vysvetlenia. Už sme si potom nezahrali, pretože nás všade odmietli. Tiež bez vysvetlenia.

Daniel: Nikdy som sa nepokladal za disidenta a až po gymnázium som sa politickou situáciou príliš nezaoberal. Otec bol majster v atómovej elektrárni, pracoval pri reaktore, mama bola skladníčka. Obaja rodičia pochádzali z evanjelického prostredia.

Otec v strane nikdy nebol, mama áno, patrila ku generácii, ktorá v 50. rokoch budovala Trať mládeže a zažila to mladícke nadšenie. Doma sa o politike príliš nehovorilo, čiže som nezažil rozpor medzi tým, čo sa hovorilo doma, a tým, čo sa mohlo hovoriť verejne. Žili sme obyčajný život rodiny v reálnom socializme.

Priťahovala ma však literatúra a umenie, takže som postupne začal vnímať, že niektoré veci nemožno čítať, lebo ich cenzúra zakázala alebo jednoducho u nás nevychádzajú. Rovnako to bolo s hudbou. Keď človek počúval texty folkových pesničkárov, už na tú neslobodu musel nevyhnutne naraziť. Na gymnáziu sa nedala nevnímať.

Rovnaký pocit neslobody som nadobudol počas štúdia žurnalistiky, keď sme si s podobne zmýšľajúcimi kolegami vymysleli akýsi samovzdelávací spolok. V rámci neho sme popri oficiálnych prednáškach organizovali aj vlastné, na ktoré sme volali ľudí, čo nás zaujímali. Stihli sme asi tri a narazili sme na nevôľu vedenia katedry.

Nakoniec z toho bola kauza celej filozofickej fakulty a prednášky nám zakázali. Odvtedy som svoje študijné roky trávil skôr vo filmových kluboch, v divadlách a na koncertoch než v prednáškových miestnostiach.

Mária: Mama bola v domácnosti do mojich 13 rokov, otec bol agronóm a neskôr šéf štátneho majetku. Bol členom komunistickej strany. Fungovali sme ako normálna rodina, v ktorej sme ako deti dostávali veľa lásky. Starká ma zase viedla k viere.

Keď prišla možnosť ísť študovať do Sovietskeho zväzu, povedala som si, že to skúsim. Chcela som tamojšie pomery vidieť na vlastné oči. Dostávali sme totiž extrémne informácie – buď od režimu, že všetko v ZSSR je super, alebo od kritikov režimu, že tam je všetko katastrofa.

V druhom ročníku žurnalistiky v Leningrade som sa zoznámila s budúcim manželom, ktorý pochádza zo šľachtickej rodiny. A keďže som mohla žiť mimo internátu a študentov, ktorí boli dosť kontrolovaní, logicky som mohla zblízka sledovať život Rusov, predovšetkým ruskej inteligencie.

Leningradská univerzita na žurnalistike pripravovala kádre, ktoré potom mali písať do regionálnej tlače, respektíve závodných časopisov.

Mária: Presne tak. Aj preto sme tam boli dosť stratení. Venovali sme sa žánrom, ktoré v celoštátnej tlači príliš nenájdete. Ideológii sa však dalo vyhnúť aj tam – ja som napríklad „zakotvila“ na katedre dejín ruskej žurnalistiky, kde sme elegantne zatvárali oči nad existenciou historicky neskoršej sovietskej žurnalistiky. Tá škola mi dala najmä to, že som videla iný svet a stretla množstvo ľudí z rôznych krajín. Na internáte žila minimálne polovica cudzincov. Samozrejme, len z krajín, ktoré boli pod vplyvom Sovietskeho zväzu.

Zľava Mária Ševčenková, Ján Karásek a Daniel Ryba. Foto – archív

Revolúcia vás aj s Dášou Ondruškovou zastihla v časopise Kultúra a život Trnavy. Šlo o mesačník, v ktorom ste sa rýpali v niektorých problémoch, žiadali ste odpovede od kompetentných, sledovali ste, ako sa kauzy skončili a podobne. Nemali ste s tým ako šéfredaktorka problémy?

Mária: Neviem, ja som celkom vedome zneužívala to, že som vtedy mala priezvisko Ševčenková. Znelo rusky, a tak nik nevedel, či si môže dovoliť ísť proti mne, kto vlastne som a koho mám za sebou. A možno aj vďaka tomu som sa nikdy nedostala do komunistickej strany. Veľmi som sa totiž bála, že mi ten vstup ponúknu.

A čoho ste sa báli?

Mária: Či budem mať dosť odvahy odmietnuť. Nebolo také jednoduché povedať nie, lebo ak taká ponuka prišla, znamenalo to čosi ako vstupenku medzi papalášov. V mojom prípade sa o to mohli pokúsiť, aby som ako novinárka bola ovládateľná, manipulovateľná a príliš nehrýzla. Našťastie ma toto pokušenie obišlo.

Už dva či tri roky pred revolúciou ste so svojím tímom písali aj trochu kritické články. Predpokladám, že museli prechádzať aj schvaľovaním. Myslím, že niektorá vaša kolegyňa poznamenala, že ste si vlastne koledovali o vyhodenie.

Mária: Bol to trochu tanec na hrane, ale nič strašné sa mi nestalo. Začínala som tam v decembri 1981. Vtedy robil neformálneho šéfredaktora pán Michal Drábik. Oficiálne bol na dôchodku, ale hoci som bola prijatá na miesto šéfredaktorky, reálne to viedol on, veď som nemala žiadne skúsenosti.

Postupne som spoznávala Trnavčanov, ktorí nám priebežne nosili svoje články, lebo obrovský priestor sme dávali práve prispievateľom zvonku. Aj ľuďom, ktorí pre režim opustili svoju duchovnú dráhu, ako napríklad už nebohí Jozef Šimončič a Robert Vavro. Občas som mala pocit, že dôležité nie je to, čo napísala redakcia, ale to, čo priniesli ľudia. V iných médiách by s tým rozhodne nepochodili.

Texty sa posudzovali na redakčnej rade. Tým, že ňou prešli, sme boli vlastne oficiálne prikrytí. Lenže občas sme robili aj podfuky, že sme tam niektoré témy a autorov oznámili, až keď už boli vytlačené. Vtedy už nebolo možné ich stiahnuť.

Michala Drábika však komunisti nakoniec vyhodili.

Mária: Túto nešťastnú vec v sebe nosím celé desaťročia. Mali sme tam rubriku, ktorú viedla už spomínaná Dáša, volala sa Mladí poeti z Trnavy. Mladí básnici z Trnavy nám jednoducho nosili básne a my sme ich publikovali. Viacerí z nich sa neskôr stali úspešnými.

Raz sme tam mali báseň od nejakého Trnavčana, kde každá sloha bola ukončená slovami „ave, ave“. Niekomu vtedy napadlo, že je to náboženské, takže to tam v žiadnom prípade nesmie byť. Odrazu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie