Čo ma nezabije, to ma posilní? O šikanovaní to určite neplatí, hovorí psychologička

Psychologička Júlia Švecová bola súčasťou tímu, ktorý pod vedením psychiatra Jozefa Hašta skúmal, či šikanovanie v detstve súvisí s výskytom psychických problémov v dospelosti. „Mnohé štúdie vrátane tej našej potvrdzujú, že šikanovaní respondenti vykazujú v dospelosti vyšší výskyt psychopatológie. Môže ísť o úzkosti, depresie, nedôverčivé myslenie alebo vtieravé myšlienky a nutkavé konanie,“ hovorí v rozhovore.

V rozhovore sa dozviete:

• ktorá generácia bola najviac vystavená šikanovaniu,
• čo je dnes najčastejším dôvodom šikanovania,
• aký vplyv môžu mať na šikanovanie v škole rodičia,
• k akým psychickým problémom môže viesť trauma zo šikanovania,
• aké dôsledky môže mať šikanovanie na vytváranie vzťahov.

Podľa výsledkov vášho výskumu šikanovanie v detstve zažil každý siedmy dospelý (13,5 percenta). Predpokladali ste s kolegami také vysoké číslo? Korešponduje s údajmi z iných krajín?

To číslo je naozaj pomerne vysoké, ale mňa osobne výsledok neprekvapil. Keby sme to porovnali s inými krajinami, napríklad v roku 2018 bola realizovaná nemecká reprezentatívna štúdia, kde skúsenosť so šikanovaním udávalo 10,8 percenta účastníkov, čiže o čosi menej ako v našom výskume.

Podobné výsledky ako náš výskum priniesla aj HBSC štúdia, ktorá mapovala výskyt šikanovania na Slovensku v rokoch 2013 – 2014 u žiakov vo veku 11, 13 a 15 rokov. Skúsenosť so šikanovaním zaznamenali u 14 percent chlapcov a u 11 percent dievčat. Táto štúdia sa robí každé štyri roky v rôznych krajinách Európy a Severnej Ameriky. Výsledky ukazujú, že v rokoch 2013 – 2014 výskumníci zaznamenali pokles šikanovania v porovnaní s predchádzajúcim výskumom spred štyroch rokov. Dôvodom môže byť osveta a programy na prevenciu šikanovania.

Zaujímavé bolo, že najviac skúseností so šikanovaním z pozície obete udávali žiaci z krajín, ako je Rusko, Lotyšsko alebo Litva, a najmenej to bolo v Grécku, vo Švédsku alebo v Arménsku.

Pri Švédsku to veľmi neprekvapuje – môže to súvisieť s tým, že v škandinávskych krajinách majú lepšie prepracované preventívne programy proti šikanovaniu. Práve v Nórsku, Dánsku a vo Švédsku zaznamenali výskumníci v rokoch 2013 – 2014 medzi adolescentmi najmenší výskyt agresorov šikanovania. Aktuálne však výsledky výskumov v oblasti šikanovania hovoria, že aj Švédsko sa dostáva z pozície krajiny, ktorá išla príkladom, medzi priemer.

Váš výskum však priniesol aj jedno prekvapujúce zistenie. Najviac zážitkov šikanovania v detstve a počas dospievania uvádzali respondenti vo veku 55 – 64 rokov (16,5 percenta), to znamená, že ide o ľudí, ktorí chodili na základnú školu v 60. a 70. rokoch. Ako si to vysvetľujete?

Tiež som nad tým premýšľala. Do tejto vekovej kategórie spadajú aj moji rodičia, môžem teda čerpať z ich príbehov a skúseností zo školských čias. Ako vieme, vtedy boli ešte bežne používané telesné tresty, ale aj znevažovanie žiakov učiteľmi, rôzne emocionálne nátlaky, zastrašovanie, porovnávanie medzi žiakmi – dokonca to bolo brané ako norma. To všetko mohlo mať vplyv aj na správanie detí, ktoré takéto prejavy tiež brali ako normálne, keď šikanovali svojich spolužiakov. Mohol tu fungovať aj známy syndróm presunu zodpovednosti z vyššej pozície smerom dole – keď sa na mne nejaký učiteľ vyvršuje, tak si tú krivdu, nespravodlivosť, frustráciu a hnev ventilujem na niekom, koho si vytypujem. Môže to byť napríklad spolužiak, ktorý sa niečím líši alebo ho vnímam ako slabšieho.

Uvažovala som aj nad tým, že aj učitelia mali vtedy inú pozíciu. Autoritu si často získavali práve vzbudzovaním strachu. Dnes môžeme pozorovať, že ten mechanizmus sa mení a učiteľ sa často dostáva do pozície, keď sa práve on stáva terčom šikanovania.

Keď hovoríme, že šikanujúce dieťa si vyberá za terč spolužiaka, ktorý sa odlišuje alebo je slabší, nápadne to pripomína správanie zvierat. Môže mať táto agresia voči slabším také hlboké korene?

Práve etológ Konrad Lorenz ako prvý použil pojem mobing, ktorým dnes pomenúvame šikanu na pracovisku. Opisoval pritom správanie zvierat v skupine, ktoré útočili na jedincov rovnakého druhu.

Keď som bola nedávno na prechádzke v Súľovských skalách, sledovala som, ako sa ovečky presúvali z jednej pastviny na druhú. Bola tam aj jedna krívajúca, na ktorú stádo vôbec nebralo ohľad. Samozrejme, v prírode funguje ochranný faktor, keď chceme ochrániť seba a riadime sa princípom „silnejší prežije“, no zároveň tým vylučujeme zo skupiny tých slabších alebo odlišných.

To je veľmi smutné prirovnanie. Práve odlišnosť bola podľa výsledkov vášho výskumu hlavným dôvodom šikanovania. Najčastejšie išlo o posmech pre vzhľad tela alebo tváre (46,7 percenta). Podobné výsledky priniesla aj spomínaná HBSC štúdia, podľa ktorej bol najčastejším dôvodom šikanovania výsmech z postavy (21 percent dievčat a 15 percent chlapcov z tých, ktorí uviedli, že boli šikanovaní). Ako si to ako psychológovia vysvetľujete?

„Odchýlky“ vo vzhľade sú niečo, čo človek najrýchlejšie rozozná – odlišnosť je viditeľná už na prvý pohľad a málokedy sa dá zakryť.

Dôvodom šikany môžu byť nielen vrodené zvláštnosti, iná farba pleti, ale aj deformácie po úrazoch, iná farba vlasov alebo napríklad to, či niekto nosí okuliare. Môžu to však byť aj veci, ktoré súvisia s celkovým vzhľadom – ako sa dieťa oblieka, či chodí do školy upravené, či je učesané, či má čisté oblečenie –, a to už skôr poukazuje na prostredie, v akom dieťa vyrastá.

Ak sa dieťaťu vysmievajú pre jeho vzhľad, môže to mať vplyv aj na to, aký obraz si o sebe dieťa vytvára. A pokrivený sebaobraz môže vyústiť do rôznych porúch, napríklad do poruchy príjmu potravy.

Váš výskum preukázal, že ľudia, ktorí v detstve zažili šikanovanie, často zažívali aj traumatizáciu v rámci rodiny. Môže to znamenať, že u detí, ktoré zažívajú napríklad zneužívanie či zanedbávanie zo strany rodičov, je vyššie riziko, že budú v škole obeťami šikanovania?

Traumatizácia v rámci rodiny môže byť prepojená aj s tým, v akom prostredí dieťa vyrastá. Odráža sa to okrem iného aj na tom, ako chodí dieťa do školy upravené, čo môže byť jedným z dôvodov, prečo sa stane terčom šikany.

Traumatizácia v rámci rodiny má nepochybne vplyv aj na osobnostný rozvoj dieťaťa a na to, ako sa bude prezentovať pred svojimi spolužiakmi – môže pôsobiť ustráchanejšie, mať pocit menejcennosti. Agresori to vedia veľmi rýchlo vycítiť a takto si tú obeť vytypujú v rámci kolektívu.

Rodinné prostredie však môže byť v prípade šikany aj ochranným faktorom. Ak sú vzťahy v rámci rodiny bezpečné a dôverné, môžu plniť ochrannú funkciu v prípade, že sa dieťa napriek tomu stane obeťou šikanovania. Prajné rodinné zázemie mu môže pomôcť skúsenosť so šikanovaním ľahšie prekonať.

Každý piaty človek, ktorý v detstve zažíval šikanovanie, dnes žije so svojím partnerom či partnerkou bez manželského zväzku. Môže mať trauma zo šikanovania vplyv aj na to, ako neskôr fungujeme v partnerských vzťahoch?

Ako ukazujú výskumy, ľudia, ktorí mali skúsenosť so šikanovaním z pozície obete, majú tendenciu nedôverovať iným. Aj preto môže byť pre nich náročnejšie uzatvárať manželské zväzky a vôbec veriť v to, že nejaký vzťah môže dlhodobo fungovať. Niektoré štúdie ukazujú aj korelácie medzi šikanovaním a spokojnosťou v romantických vzťahoch; upozorňujú tým na negatívny vplyv šikany na schopnosť dôverovať ľuďom a fungovať v blízkom vzťahu.

Výskumy takisto ukazujú, že obete šikany horšie zvládajú aj iné z úloh, ktoré sú typické pre ranú dospelosť a súvisia napríklad so vzdelávaním, so schopnosťou uplatniť sa v práci alebo dosiahnuť vedúcu pozíciu.

Potvrdzuje sa teda, že traumatizácia šikanovaním môže zhoršiť aj študijné výsledky?

Je to pochopiteľné, pretože strach ovplyvňuje kognitívne funkcie. Keď si predstavíte dieťa, ktoré chodí do školy so strachom a musí rozmýšľať, akou cestou má ísť do školy, aby nestretlo svojich trýzniteľov, a či cez prestávku bude môcť ísť na záchod, potom mu už asi ani nezostáva veľký priestor na to, aby sa v škole uvoľnilo a nasávalo nejaké vedomosti.

Keď je niekto šikanovaný na základnej škole, podľa výsledkov má aj vyššie riziko byť obeťou šikanovania aj na strednej škole a v dospelosti môže byť šikanovaný v práci. Ako si psychológovia vysvetľujú tento „bludný kruh“? Prečo si neporadia so šikanovaním ani v dospelosti?

V našej štúdii sme navrhli model, v ktorom sa navzájom v rôznych smeroch ovplyvňuje traumatizácia v detstve, šikana v škole, psychopatológia aj šikanovanie v dospelosti. Ak majú deti v rodine traumatickú skúsenosť (sú zanedbávané, týrané, zneužívané…), zanecháva to na nich stopy, ktoré z nich môžu robiť vhodný terč šikanovania v školskom prostredí. Zážitky šikanovania v detstve majú zasa spojitosť s výskytom psychopatológie v dospelosti. Toto platí aj v opačnom smere, to znamená, že aj prítomnosť klinickej diagnózy (ADHD, depresie, poruchy učenia, schizofrénia, autizmus, úzkosti a iné) v detstve a v adolescentnom veku môže ovplyvniť, či sa dieťa stane obeťou šikany.

Ďalšie smery nášho modelu naznačujú, že výskyt psychopatológie môže byť ovplyvnený traumatizáciou z detstva z rodinného prostredia. Ako vidíme, ide o komplexné súvislosti. Model ukazuje aj možnosť, keď sa napriek traumatizácii alebo šikanovaniu nerozvinie psychopatológia. K zastaveniu tohto bludného kruhu môže napomôcť aj korektívna skúsenosť človeka v bezpečnom partnerskom alebo kamarátskom vzťahu v dospelosti, prípadne v psychoterapii.

Ak sa dala u respondentov vystopovať súvislosť medzi šikanovaním a neskoršími psychickými problémami, o aké problémy išlo?

Keď je niekto šikanovaný, nemusí to automaticky znamenať, že sa uňho rozvinú nejaké psychické problémy. Niektorí naši kolegovia sa práve preto chystajú zamerať na oblasť reziliencie, teda odolnosti, a skúmať, prečo sa u niekoho psychické problémy rozvinú a iný sa dokáže vyrovnať so šikanovaním v podstate „bez problémov“.

Mnohé štúdie vrátane tej našej však potvrdzujú, že šikanovaní respondenti vykazujú v dospelosti vyšší výskyt psychopatológie. Môže ísť napríklad o úzkosti, depresie, nedôverčivé myslenie alebo vtieravé myšlienky a nutkavé konanie.

Niektorí ľudia pritom ešte aj dnes vnímajú šikanovanie ako „povinnú súčasť dospievania“, ktorá človeka zocelí. Čo si o tom myslíte?

Myslím si, že mladých ľudí posilňujú iné veci. Napríklad to, že im dávame do rúk zodpovednosť za veci, ktoré už zvládajú sami. Mali by robiť aj chyby, z ktorých sa vedia poučiť, a my by sme im mali poskytnúť priestor na to poučenie. Napríklad pri športe sa môžu naučiť aj prehrávať a nevzdávať sa. Ale tvrdiť, že prejavy šikany urobia človeka odolnejším v zmysle „čo ťa nezabije, to ťa posilní“? S tým určite nesúhlasím. A myslím si, že to naozaj neplatí. Neviem, ako by mohlo niekoho posilniť napríklad to, že ho iní žiaci zatvárajú do skrine alebo mu hádžu veci do smetného koša, vysmievajú sa mu.

Na začiatku sme hovorili, že najčastejšie sa so šikanovaním stretávali dnešní päťdesiatnici a šesťdesiatnici. Ako je potom možné, že práve ľudia zo staršej generácie dnes zvyknú hovoriť, že za ich čias šikanovanie neexistovalo? Alebo ide len o to, že vtedy sa menej používalo toto slovo?

V Británii zverejnili v roku 2014 výsledky prospektívnej štúdie, ktorú výskumníci realizovali už od roku 1958. Ukázalo sa pritom, že v 50. rokoch bol výskyt šikany na britských školách bežný – až 28 percent detí bolo vystavených občasnému šikanovaniu a 15 percent bolo šikanovaných pravidelne. Aj z toho môžeme usudzovať, že v minulosti bolo šikanovanie na školách častejšie než dnes.

Myslím si, že šikana tu bola odjakživa, akurát sme ešte nemali to pomenovanie, ktoré používame dnes.

Kedy sa vlastne začalo používať?

Prvýkrát sa dostalo do vedeckej obce v 70. rokoch minulého storočia vďaka švédskemu psychológovi Danovi Olweusovi, ktorý začal upozorňovať aj na vplyv šikanovania na psychický a mravný vývin detí.

Samotné slovo „šikanovanie“ pochádza z francúzštiny a znamená zlomyseľné obťažovanie, vysmievanie sa. V tom zmysle sa kedysi viac používalo v súvislosti s byrokratickou šikanou, čo vlastne zostalo aj dodnes. Iné krajiny používajú skôr anglický výraz bullying.

U nás sa témou šikany zaoberal psychológ Pavel Říčan v knihe Detská klinická psychológia z roku 1995. Podľa neho bolo šikanovanie u nás až do roku 1989 tabuizovanou témou. Ako prvý o ňom prehovoril psychiater Peter Příhoda.

V posledných rokoch sa už o tejto téme veľa diskutuje, zaoberajú sa ňou výskumníci, venujú sa jej aj médiá. To všetko prispieva k osvete a prevencii.

Dnes sa už o šikanovaní naozaj hovorí oveľa viac ako v minulosti, ale tento termín stále vyvoláva veľa nejasností. Páchatelia šikanovania sa niekedy obhajujú tým, že sa obete „ani len nedotkli“. Môže však mať aj psychické násilie negatívne dôsledky pre obeť?

Psychická šikana môže byť často dokonca rizikovejšia, pretože je skrytá. Nie je ju vidno a môže teda dlhšie trvať, kým sa na to príde. Aj preto môže mať výraznejšie následky na duševné zdravie.

Obeť navyše môže mať strach, že keď prehovorí, bude sa to zľahčovať, lebo „veď nešlo o fyzické násilie“.

Kto sú tí ľudia, ktorí zvyčajne pomôžu obeti?

Tomu sa venujeme v škole v rámci prevencie šikany. Je dôležité, aby deti mali zoznam ľudí, na ktorých sa môžu v takom prípade obrátiť. Mali by to byť ľudia, ktorým dôverujú – či už v rámci rodiny, alebo školy. Navyše by mali vedieť o linkách dôvery a istoty, kde im môžu pomôcť.

Učitelia a psychológovia, ktorí robia prevenciu šikany v školách, podporujú žiakov v tom, že keď vidia, ako sa niekomu ubližuje, mali by o tom povedať. Lenže na to potrebujú hlavne cítiť bezpečie. Vedieť, že sú tam ľudia, na ktorých sa môžu obrátiť. Je dobré mať v škole schránku dôvery, kde sa to dá oznámiť trebárs aj anonymne.

Dieťa, ktoré je svedkom šikany a mlčí, tým dáva nepriamo súhlas s takýmto správaním, svojím spôsobom ho podporuje. Viem si predstaviť, že niektoré deti môžu mať strach, hlavne keď sa pozrieme na dynamiku šikanovania, keď je v koncových fázach agresivita tolerovaná postupne celou triedou. Šikanovanie sa krok za krokom stáva normou a aj tí, ktorí by sa možno na začiatku ozvali, majú buď strach, alebo stratili nádej, že by sa ešte niečo mohlo zmeniť k lepšiemu. V týchto fázach je dôležitá spolupráca školy s externými odborníkmi.

Deti majú veľké zábrany aj pred tým, že by mali žalovať na spolužiakov.

Nemusia to hneď oznamovať učiteľom. Ak sú svedkami násilného správania nejakého spolužiaka prvýkrát, môžu povedať: „Videl som, čo si spravil, a ak sa to bude opakovať, pôjdem za učiteľkou a poviem jej to, lebo to nie je správne.“ Niekedy môže zabrať aj takéto prvotné upozornenie.

Treba však dbať na to, aby sa svedkovia nebáli hovoriť. Aby mali vytvorené podmienky na to, aby sa mohli ozvať.

To je zrejme aj úloha učiteľov. Mali by sa s deťmi o týchto témach viac rozprávať?

Vnímam to trochu ako paradox, lebo niekedy je to práveže tak, že čím viac sa o veciach rozpráva, tým viac sa to berie štýlom, že to nie je nič výnimočné. Potom môže byť šikanovanie skloňované v mnohých smeroch a používané aj vtedy, keď o šikanu v skutočnosti nejde.

Určite je dobré, keď má škola vypracovaný kvalitný plán prevencie na každý školský rok a keď každý v škole vie, čo je jeho úlohou. Máme k dispozícii rôzne príručky, ale mnohé sú už zastarané. Ja sama práve spolupracujem s Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie na vypracovávaní odborných štandardov, kde dodávam podklady z praxe – a jednou z tém je práve šikanovanie. Predpokladám, že výstupom bude nový metodický materiál, ktorý by sa mal dostať k odborným zamestnancom aj na školách, aby sme mali v rukách niečo jednotné.

Doteraz ste taký materiál nemali?

Je množstvo zdrojov, z ktorých sa dá čerpať. V roku 2018 bola vydaná nová smernica k prevencii a riešeniu šikanovania detí, ktorá je smerodajná. Každý zo školských psychológov si však plán prevencie a konkrétne aktivity môže flexibilne upraviť pre potreby danej školy. Konkrétny postup si môže každá škola taktiež prispôsobiť. Niekedy je ťažké vyznať sa v tom. Okrem toho sú aj programy prevencie, ktoré ponúkajú súkromné sféry. Hlavne pre začínajúcich psychológov môže byť ťažké rozlíšiť, čo je naozaj kvalitné a má zmysel ponúknuť to žiakom a čo môže, naopak, napáchať ešte viac škody.

Nie je problémom aj to, že len 14 percent základných škôl má školských psychológov?

Iste. Navyše, viacerí psychológovia, ktorí dnes pôsobia na základných školách, sa dostali do škôl prostredníctvom projektu ministerstva školstva V základnej škole úspešnejší. Bol zameraný na vytvorenie nových pracovných pozícií pre pedagogických asistentov, asistentov učiteľa pre žiakov so zdravotným znevýhodnením a na vytváranie inkluzívnych tímov. Na jednej strane je to fajn, ale čo bude, keď sa tento projekt skončí? Kde sa zoberú financie na to, aby psychológovia, ktorí sa takto dostali na školy, mohli pokračovať v práci, ktorú rozbehli? Aj pokiaľ ide o prevenciu, nejaký čas trvá, kým si psychológ vybuduje vzťahy a povedomie na škole.

Druhý problém je, že keď ide o veľké školy, ktoré majú aj viac ako 600 žiakov, tam by sa pokojne uživili aj dvaja psychológovia alebo minimálne dvaja odborní zamestnanci.

Riešili ste už aj vy na vašej škole prípad šikanovania?

Áno. Ale myslím si, že reálne tých prípadov môže byť viac ako len tie, čo sa nám podaria na škole odhaliť. Priestor na skríning šikanovania je obmedzený. My na to väčšinou používame dotazníky, a ak sa v nejakej triede ukáže podozrenie zo šikany, potom sa robí intervencia, posilňuje sa triedna klíma a podobne. Z môjho pohľadu je však optimálne, keď sa venuje dostatočný priestor prevencii už v predškolskom veku a na prvom stupni. Výborné sú na tento účel programy na rozvoj sociálnych zručností a emocionálnej inteligencie, ako napríklad Druhý krok, Kozmove dobrodružstvá, Zippyho kamaráti a iné.

Na škole máme aj triedy, kde je správanie žiakov náročnejšie, no väčší prípad rozvinutej šikany sme počas môjho pôsobenia na škole zatiaľ neriešili. Keď máme niečo nazvať šikanovaním, musí sa to diať opakovane a trvať istý čas.

Čo ak tam to šikanovanie je, ale vy o ňom neviete, lebo obeť sa bojí prehovoriť? Uvedomujete si ako psychologička toto riziko?

Každý psychológ, ktorý pôsobí na veľkej škole, s tým musí tak trochu rátať. Aj ja viem, že nemôžem spasiť celý svet, ale môžem urobiť, čo sa dá.

Keď si uvedomíte, že ste tam jeden človek na 600 žiakov, je jasné, že vám môže niečo uniknúť pomedzi prsty. No je dobré čo najviac komunikovať s učiteľmi a rodičmi a vyzývať ich, aby vás kontaktovali, ak sa v triede vyskytne problémová situácia.

Uvedomujem si aj, že mám obmedzený dosah napríklad na to, čo robia deti v online svete. Hoci som mladšia generácia, niekedy s našimi žiakmi nestíham držať krok a viem si predstaviť, aké to má staršia generácia učiteľov ťažké. Aj spôsoby šikany sú dnes vzhľadom na moderné technológie sofistikovanejšie. Ale to sa netýka len kyberšikany.

Čo tým myslíte?

Jaroslav Rakučák z ružomberského centra pre deti a rodinu Prerod, ktorý chodí pomáhať s riešením komplikovanejších prípadov šikany priamo do škôl, nám na prednáške rozprával o viacerých prípadoch z praxe. Hovoril napríklad o jednej triede, kde si žiaci presne vedeli vybrať jeden časový úsek, keď nebude nikto na dozore na chodbe a učiteľka si akurát odchádza po veci do kabinetu – a za tých pár minút dokázali svojim spolužiakom postvárať v triede neskutočné veci. V súčasnosti existuje množstvo nových aplikácií, ktoré sa dajú ľahko stiahnuť do mobilu a použiť napríklad na ovládanie technických zariadení na diaľku alebo monitorovanie priestoru. Predpokladám, že ani zďaleka nemám vedomosti o tom, čo všetko sa dá vymyslieť a zneužiť napríklad aj na účely šikanovania.

Čo sa s tým dá robiť?

Podľa mňa to chce celospoločenský prístup, to znamená podporovať toleranciu vo všetkých oblastiach, edukovať – nielen učiteľov a žiakov, ale aj rodičov. Menej kritizovať a odsudzovať, rozprávať sa o predsudkoch, podporovať deti v tom, aby mali skúsenosti s inakosťou, lebo cez osobné skúsenosti sa dá dosiahnuť najviac. Na pôde školy by mala byť nulová tolerancia násilia. Každý musí začať od seba.

Mne sa v rámci preventívnych programov s mladšími žiakmi veľmi osvedčili interaktívne hry. Napríklad keď sú niektoré deti mimo kruhu a spolužiaci majú za úlohu nevpustiť ich do kruhu. Zdanlivo smiešna aktivita, ale napriek tomu to niektoré deti tak silno vnútorne prežívajú, že sú schopné aj rozplakať sa. A pritom vedia, že sa len hráme.

Čo potom robíte?

Rozprávame sa o tom, čo cítia v takej situácii. Cieľom je, aby sa rozvíjala empatia, aby vedeli, aké to je pre druhého, keď sa dostane do situácie, keď ho skupina nechce pustiť medzi seba. Predpoklad je, že keď to zažijú na vlastnej koži, budú mať menšiu tendenciu správať sa tak neskôr voči svojim spolužiakom.