Denník N

Čo ma nezabije, to ma posilní? O šikanovaní to určite neplatí, hovorí psychologička

Psychologička Júlia Švecová. Foto - archív J. Š.
Psychologička Júlia Švecová. Foto – archív J. Š.

Psychologička Júlia Švecová bola súčasťou tímu, ktorý pod vedením psychiatra Jozefa Hašta skúmal, či šikanovanie v detstve súvisí s výskytom psychických problémov v dospelosti. „Mnohé štúdie vrátane tej našej potvrdzujú, že šikanovaní respondenti vykazujú v dospelosti vyšší výskyt psychopatológie. Môže ísť o úzkosti, depresie, nedôverčivé myslenie alebo vtieravé myšlienky a nutkavé konanie,“ hovorí v rozhovore.

V rozhovore sa dozviete:

  • ktorá generácia bola najviac vystavená šikanovaniu,
  • čo je dnes najčastejším dôvodom šikanovania,
  • aký vplyv môžu mať na šikanovanie v škole rodičia,
  • k akým psychickým problémom môže viesť trauma zo šikanovania,
  • aké dôsledky môže mať šikanovanie na vytváranie vzťahov.

Podľa výsledkov vášho výskumu šikanovanie v detstve zažil každý siedmy dospelý (13,5 percenta). Predpokladali ste s kolegami také vysoké číslo? Korešponduje s údajmi z iných krajín?

To číslo je naozaj pomerne vysoké, ale mňa osobne výsledok neprekvapil. Keby sme to porovnali s inými krajinami, napríklad v roku 2018 bola realizovaná nemecká reprezentatívna štúdia, kde skúsenosť so šikanovaním udávalo 10,8 percenta účastníkov, čiže o čosi menej ako v našom výskume.

Podobné výsledky ako náš výskum priniesla aj HBSC štúdia, ktorá mapovala výskyt šikanovania na Slovensku v rokoch 2013 – 2014 u žiakov vo veku 11, 13 a 15 rokov. Skúsenosť so šikanovaním zaznamenali u 14 percent chlapcov a u 11 percent dievčat. Táto štúdia sa robí každé štyri roky v rôznych krajinách Európy a Severnej Ameriky. Výsledky ukazujú, že v rokoch 2013 – 2014 výskumníci zaznamenali pokles šikanovania v porovnaní s predchádzajúcim výskumom spred štyroch rokov. Dôvodom môže byť osveta a programy na prevenciu šikanovania.

Zaujímavé bolo, že najviac skúseností so šikanovaním z pozície obete udávali žiaci z krajín, ako je Rusko, Lotyšsko alebo Litva, a najmenej to bolo v Grécku, vo Švédsku alebo v Arménsku.

Pri Švédsku to veľmi neprekvapuje – môže to súvisieť s tým, že v škandinávskych krajinách majú lepšie prepracované preventívne programy proti šikanovaniu. Práve v Nórsku, Dánsku a vo Švédsku zaznamenali výskumníci v rokoch 2013 – 2014 medzi adolescentmi najmenší výskyt agresorov šikanovania. Aktuálne však výsledky výskumov v oblasti šikanovania hovoria, že aj Švédsko sa dostáva z pozície krajiny, ktorá išla príkladom, medzi priemer.

Váš výskum však priniesol aj jedno prekvapujúce zistenie. Najviac zážitkov šikanovania v detstve a počas dospievania uvádzali respondenti vo veku 55 – 64 rokov (16,5 percenta), to znamená, že ide o ľudí, ktorí chodili na základnú školu v 60. a 70. rokoch. Ako si to vysvetľujete?

Tiež som nad tým premýšľala. Do tejto vekovej kategórie spadajú aj moji rodičia, môžem teda čerpať z ich príbehov a skúseností zo školských čias. Ako vieme, vtedy boli ešte bežne používané telesné tresty, ale aj znevažovanie žiakov učiteľmi, rôzne emocionálne nátlaky, zastrašovanie, porovnávanie medzi žiakmi – dokonca to bolo brané ako norma. To všetko mohlo mať vplyv aj na správanie detí, ktoré takéto prejavy tiež brali ako normálne, keď šikanovali svojich spolužiakov. Mohol tu fungovať aj známy syndróm presunu zodpovednosti z vyššej pozície smerom dole – keď sa na mne nejaký učiteľ vyvršuje, tak si tú krivdu, nespravodlivosť, frustráciu a hnev ventilujem na niekom, koho si vytypujem. Môže to byť napríklad spolužiak, ktorý sa niečím líši alebo ho vnímam ako slabšieho.

Uvažovala som aj nad tým, že aj učitelia mali vtedy inú pozíciu. Autoritu si často získavali práve vzbudzovaním strachu. Dnes môžeme pozorovať,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Človek

Rodičovstvo

Rozhovory

Školstvo

Rodina a vzťahy, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie