Jana Močková
„Že tento dom stále stojí a nikdy nebol prestavaný, je obrovské šťastie. Ak by sa nám ho podarilo zrekonštruovať tak, ako ho Jaromír Krejcar navrhol, bol by to obrovský úspech pre celú našu krajinu,“ hovorí architekt Martin Zaiček.
Je to už desať rokov, čo začali spolu s fotografkou a filmárkou Andreou Kalinovou upozorňovať na zhoršujúci sa stav liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach.
Fotografie schátraného, vybrakovaného interiéru často dopĺňali archívnymi zábermi z čias, keď bol Machnáč vyhľadávaným liečebným domom v celom Československu. Až doteraz sme ho však nikdy nevideli v pôvodnej farebnosti.
Väčšina fotografií bola čiernobiela a tie novšie z 80. rokov ponúkali verziu farieb staršiu o celých päťdesiat rokov, keďže Machnáč postavili v roku 1932.
Nové vizualizácie architektonického ateliéru ô tak po prvýkrát ukazujú, ako Machnáč pôvodne vyzeral a zároveň, ako by vyzerať opäť mohol. „Vo Fínsku obnovili sanatórium v Paimio od Alvara Aalta, v Holandsku zrekonštruoval Wessel de Jonge sanatórium Zonnestraal. Vidíme, že sa to dá. A teraz môžeme ukázať, že sme toho tiež schopní,“ hovorí Martin Zaiček.
Farby vybledli, no Krejcarov návrh nezostarol
„Tie farby, to už bola len taká čerešnička,“ hovorí Martin Varga z ateliéru ô. Spolu s Martinom Kvitkovským dostali úlohu vypracovať architektonické riešenie obnovy Machnáča.
Obaja sa zhodujú v tom, že hoci majú za sebou viacero väčších i menších projektov obnovy pamiatok, postaviť nanovo 3D model Machnáča bol zážitok. „Do riešení rekonštrukcií často pridávame novú vrstvu, no tu to bolo naopak. Vracali sme sa do minulosti a sami sme sa z tejto budovy veľa naučili. To sa nestáva často, bolo to mimoriadne podnetné,“ hovorí Varga.
Rozhodnutie, že rekonštrukcia by sa mala držať pôvodnej podoby, padlo v podstate už dávno. Martin Zaiček zo Spoločnosti Jaromíra Krejcara bol dlho presvedčený, že jediný správny spôsob, ako Machnáč zmysluplne obnoviť, je vrátiť ho do pôvodnej podoby.
„Kompromisy sa dajú robiť vždy, ale nám sa zdá, že pri obnove musíme byť rovnako radikálni a rovnako odvážni, ako bol architekt v 30. rokoch, keď túto budovu nakreslil a úspešne postavil,“ hovorí Zaiček.
Architekti Martin Varga a Martin Kvitkovský vychádzali zo všetkých dostupných materiálov – predovšetkým z čiastkového výskumu Petra Szalaya a Ivana Pilného z Historického ústavu SAV z roku 2012 zameraného na pôvodnú farebnosť, ale aj z textových materiálov a archívnych fotografií.
Možnými návrhmi rekonštrukcie Machnáča sa v minulosti zaoberalo aj viacero akademických prác, medzi nimi aj diplomovka Lenky Boreckej zo Slovenskej technickej univerzity, ktorá sa pred dvoma rokmi tiež priklonila k podobnému princípu obnovy.
S Machnáčom skôr či neskôr prídu do kontaktu azda všetci študenti architektúry, no možnosť „ohmatať“ si ho naživo je vraj úplne iná.
„Prekvapilo ma množstvo vecí, keďže v minulosti som Machnáč poznal najmä z exteriéru. Teraz sme mohli objavovať nepoznané priestory, ale aj množstvo detailov, na ktoré Krejcar myslel a ktorými doviedol túto budovu takmer k dokonalosti. Čím dlhšie sme sa jej venovali, tým lákavejšie bolo odhaľovať nové detaily,“ hovorí Martin Kvitkovský.
Dom, ktorý bol predurčený na spoločenský život
Z architektonickej štúdie dnes vidíme, že Machnáč bol pomerne farebný. Zábradlia balkónov boli červené, rámy dverí modré, okenné rámy čierne.
„Funkcionalizmus bol farebný, akurát, že my ho dnes poznáme najmä z čiernobielych fotiek, a preto je to pre nás také nevšedné,“ hovorí Martin Kvitkovský.
Najfarebnejšie v Machnáči boli izby s červenou podlahou, modrým rámom balkónových dverí a žltým radiátorom. V spoločenských priestoroch už bola paleta o trochu tlmenejšia. Väčším prekvapením než farby bol pre autorov riešenia obnovy najmä detailnejší pohľad do priestorového usporiadania budovy.
„Zrazu sme mohli vidieť rôzne zaujímavé priehľady, ktoré sme si bez 3D modelu neuvedomili,“ hovorí Kvitkovský. Práve spôsob, akým Krejcar budovu funkčne rozvrhol, považuje za jej najväčšiu kvalitu. „Machnáč je maximálne otvorený – priestorovo aj mentálne. Akonáhle vyjdete zo svojej izby, dokážete sledovať dianie takmer v celom dome – vidíte, čo sa deje na terasách či v spoločenských miestnostiach.“
Tie navrhol Jaromír Krejcar na rozdiel od izieb veľkoryso. Práve v tom však spočíval jeho koncept budovy, ktorá je určená pre spoločenský život. „Tráviť čas, sedieť alebo čítať sa dalo aj na veľkorysých chodbách, terasách, vo foyer či na schodisku – všetky tieto priestory boli vnímané ako spoločenské,“ dodáva.
S tým však súvisí aj „problém“, na ktorý sa v minulosti odvolávali možní investori rekonštrukcie. Izby nemajú vlastné sociálne zariadenie, iba umývadlo. Kúpeľne boli spoločné na chodbe. Ich vybudovanie by však znamenalo zmenu celkovej dispozície či spájanie izieb, čo by znížilo kapacitu lôžok.
Architektka Lenka Borecká v diplomovke ponúkla viacero možností, ako to vyriešiť, rozhodnutie architektov z ateliéru ô však ostalo pri zachovaní pôvodnej podoby izby iba s umývadlom.
„Možnosti, ktoré Lenka otestovala, sú všetky realizovateľné, schodné a boli by prijateľné.Pribudla by však otázka, či tým nezmeníme základný koncept domu, čo nechceme,“ hovorí Martin Kvitkovský.
Aktuálne vizualizácie sú podľa neho iba úplným začiatkom, no mohli by otvoriť aj širšiu debatu o tom, ako obnovovať pamiatky z druhej polovice 20. storočia. „Na Slovensku s tým zatiaľ nemáme veľa skúseností, Machnáč by mohol byť projektom, ktorý vyšliape cestu aj ďalším moderným stavbám.“
Dôležitý krok k vyvlastneniu
Aby sa to vôbec mohlo stať, musela by Spoločnosť Jaromíra Krejcara liečebný dom Machnáč získať.
Do roku 2008 patril Kúpeľom Trenčianske Teplice, odvtedy strieda vlastníkov na adresách schránkových firiem. V posledných rokoch vystupuje ako vlastník Keorlen Trade z Brna. Skutoční majitelia sú však pravdepodobne naďalej z okruhu Zoroslava Kollára a Márie Krajmerovej.
Od roku 1996 je Machnáč národnou kultúrnou pamiatkou. Napriek tomu je jeho stav z roka na rok horší. Strecha už zateká, čo znamená, že čas devastácie sa začína rapídne zrýchľovať.
Martin Zaiček a Andrea Kalinová roky upozorňovali na jeho architektonickú hodnotu v medzinárodnom kontexte a zhoršujúci sa stav. Tento rok založili spolu s Bohunkou Koklesovou, rektorkou Vysokej školy výtvarných umení, Spoločnosť Jaromíra Krejcara (SJK), pomenovanú po autorovi stavby.
Budovu Machnáča mali záujem aj odkúpiť. V lete sa im podarilo prostredníctvom právnikov spojiť s vlastníkom, ktorý naznačoval možnú dohodu, no k stretnutiu napokon na poslednú chvíľu nedošlo.
Naopak, ďalšie kroky nasvedčovali tomu, čo už členovia Spoločnosti Jaromíra Krejcara zažili niekoľkokrát – vlastník ponúkol Machnáč na predaj ministerstvu kultúry, ktoré má zo zákona predkupné právo na národnú kultúrnu pamiatku. Ide o formálny krok, ministerstvo kultúry doteraz žiadnu pamiatku nekúpilo.
Po splnení tejto formality môže vlastník budovu ďalej predať, či len formálne previesť na ďalšiu schránkovú firmu. S prevodom nehnuteľnosti by sa však zmazali aj všetky doterajšie „priestupky“ vlastníka preukazujúce, že sa o pamiatku nestará.
Ministerstvo kultúry sa preto spolu so Spoločnosťou Jaromíra Krejcara obrátilo na Okresný súd v Trenčíne, ktorý ich žiadosti začiatkom novembra vyhovel. Majiteľovi Machnáča, ktorý sa proti rozhodnutiu súdu odvolal, zakázal akýmkoľvek spôsobom nakladať s nehnuteľnosťou.
„Je to pre nás mimoriadne dôležitý krok. Ak by sa tak nestalo, znova by sme sa dostali do časovej slučky, ktorá by mohla opäť trvať niekoľko rokov,“ hovorí Martin Zaiček.
Po zlyhaní snáh o dohodu sa teraz pamiatku pokúsia vyvlastniť. Musia však vedieť preukázať, že vlastník dlhodobo neplní svoje povinnosti a nereaguje na výzvy pamiatkového úradu. Ak by sa opäť hoci len na papieri meno majiteľa zmenilo, stáli by opäť na samom začiatku.
Do Machnáča by sa vrátili aj kúpeľní hostia
„Vždy som cítil, že keď sa o to nepokúsime my, tak sa o to nepokúsi nikto,“ hovorí architekt Martin Zaiček. Posledných desať rokov je viac než zrejmé, že skutočný majiteľ o záchranu Machnáča nejaví záujem.
„Dnes sme asi aj radi, že sa o žiadnu prestavbu nepokúsil, lebo všetko nasvedčovalo tomu, že by ho ešte viac znehodnotil,“ hovorí Zaiček.
Priznáva, že po desiatich rokoch už boli spolu s Andreou Kalinovou, ktorá o Machnáči nakrútila aj film Po sezóne, na hranici svojich aktivistických možností.
„Tajne sme dúfali, že sa raz nájde nejaký filantrop, ktorý príde a povie, že nám pomôže, ale jediný, kto nám okrem našich kamarátov podal ruku, bola Bohunka Koklesová, ktorá nás z pozície rektorky vytiahla z obrovského vyčerpania a vyhorenia. Dalo nám to druhý dych,“ hovorí Martin Zaiček.
Možno aj to je dôvod, pre ktorý sa rozhodli predstaviť radikálne riešenie obnovy do pôvodného stavu a prestať si lámať hlavu napríklad chýbajúcimi kúpeľňami.
„To bol postup, ktorý sa na Machnáč díval prostredníctvom biznis plánu 5-hviezdičkového hotela. My sme ten pohľad otočili. Naša úloha nie je urobiť z Machnáča nový luxusný hotel, naša úloha je priniesť víziu a riešenie, ako zachovať architektúru v jej pôvodnom rámci a zároveň nájsť funkciu, ktorá bude v súlade s týmto uvažovaním,“ hovorí Martin Zaiček.
Machnáč by preto radi opäť videli ako liečebný dom.
Kúpeľných hostí by však dopĺňali aj umelci na krátkodobých či dlhodobých rezidenčných pobytoch a bádatelia architektúry. Sídliť by tu mohla aj nová inštitúcia – dokumentačné stredisko architektúry 20. storočia s knižnicou a archívom, ktoré by mohlo byť nápomocné napríklad vo vytvorení metodiky obnovy architektúry 20. storočia, ktorá nám stále chýba.
Na obsahovej náplni rezidenčného centra a využiteľnosti objektu spolupracuje Spoločnosť Jaromíra Krejcara so Zuzanou Jakalovou a Ivanou Rumanovou, ktoré sa pohybujú na scéne súčasného umenia. „Rekonštrukcia Machnáča by otvorila nové oblasti výskumu, preto sme do spolupráce oslovili aj umelecké a technicky orientované školy,“ hovorí Martin Zaiček.
Séria ich krokov už má aj reakciu.
Koncom septembra bolo zaregistrované občianske združenie Machnáč, ktoré chce podľa svojej webstránky v budove zriadiť domov dôchodcov. Dokonca už oslovujú partnerské organizácie spolupracujúce so Spoločnosťou Jaromíra Krejcara a podsúvajú im svoj plán, pričom časť použitých fotografií prevzali bez povolenia zo stránky SJK.
„Keď sme sa pozreli, kto za týmito aktivitami je, tak je viac než zrejmé, že cesty opäť vedú k tým istým ľuďom, ktorí roky nechali Machnáč chátrať. Bolo by to až smiešne, keby to nebolo tragické. Lenže časť z nich je teraz vo vyšetrovacej väzbe, a to nám dáva nádej, že niečo sa predsa len deje a nevrátime sa späť na začiatok,“ dodáva Zaiček.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
