Denník N

Ako nás vidí zelený muž?

Román Maxa Portera Lanny rozpráva predovšetkým o čistote. O čistote vzťahu človeka k svojmu okoliu. K prírode. K predkom. K vlastným deťom. Ale aj o tom, aké nezdravé a škodlivé sedimenty do týchto vzťahov prenikli vinou bezohľadnej ľudskej činnosti.

Okolo veľkých miest sú roztrúsené dedinky, okolo dediniek sa tiahnu lesy a v lesoch stoja stromy, ak ich ešte nikto nespílil a neodviezol kamsi preč. Takto zjednodušene by sme mohli nakresliť mapu celého sveta. Nič zložité, nič nepochopiteľné.

Podobne konvergentne by sme mohli postupovať aj pri opise dejín. Sú dejiny sveta, dejiny miest i dejiny dediniek. Aj každý strom má svoje dejiny. A každý les má svojho ducha, zeleného muža, ktorý je možno dobrý a možno zlý. Ktovie. Možno záleží na uhle pohľadu. Zelený muž má v sebe niečo nespútané, odviazané, niečo, čo odporuje akejkoľvek forme či škatuľke. Je stelesnením prírody. Hrozivý i príjemný, hravý i vážny zároveň. Môže nám pomôcť. A rovnako ublížiť.

Krásny a krehký román Lanny je druhou knihou britského spisovateľa Maxa Portera. Obe na slovenský trh prinieslo vydavateľstvo Inaque – v roku 2017 to bol jeho debut Smútok je tvor s krídlami; román Lanny, za ktorý bol autor nominovaný na Booker Prize, vychádza túto jeseň vo vydarenom preklade Lucie Halovej.

Potulky zeleného muža

Peknú kapitolu o takzvanom zelenom mužovi a tradíciách jeho zobrazovania má vo svojej knihe Krajiny vnitřní i vnější český geológ Václav Cílek. Píše v nej: „Mezi ikonografy bývá zelený muž považován za bytost ne-lidského rodu, za ducha lesa stojícího blízko jak keltským bohům, tak např. Robinu Hoodovi i brdskému Fabiánovi. V dobách, kde ještě Les býval silný, jsou i vyobrazení zeleného muže mocná a individuální, ale později – již od vrcholné gotiky – se mění v dekorativní prvek.“ Cílek píše o tvárach zelených mužov, ktoré sú vyobrazené vo svetských i sakrálnych stavbách. Divé tváre obrastené zeleňou, kamenné oči, z ktorých napriek stáročiam sršia iskry energie. Čo však so zeleným mužom v modernej dobe rozbehnutého tretieho tisícročia?

Jeden sa, napríklad, už celé stáročia pohybuje aj po okolí dedinky, v ktorej sa odohráva dej románu Maxa Portera Lanny. Volajú ho Mŕtvy tatko Zubovník a nie je to žiadny prírodný ornament pod kupolou chrámu – je to skutočný duch, ktorý sa dostane do všetkých krkahájov, do kanálov i do hrobov, počuje a vidí všetko, čo sa v jeho dedine odohráva.

Obyvatelia dediny naňho, samozrejme, veria. Je to predsa tradícia. Čosi ako naša Morena. Ale nič viac. Nič, čo by mohlo reálne zasiahnuť do ich životov. Iba že by…

Mŕtvy tatko Zubovník nastraží uši a počúva útržky viet, ktoré sa ozývajú z dediny. Prázdne vety. Zlostné vety. Šum. Franforce slov. Akoby si prezeral newsfeed dákeho čudného Facebooku. Bľabot o ničom. Je to jeho strava. No pritom každým slovom, každou vetou v ňom rastie hnev na túto dedinu. Jeden hlas je však iný. Jeden z nich mu spôsobuje neskutočnú radosť. Upokojuje ho. Dokázal by ho počúvať aj celé hodiny. Ten hlas patrí malému Lannymu.

Lannyho potulky

Lannyho rodičia sa rozhodli presťahovať na dedinu. Mnohí to tak robia. Odídu z mesta a očakávajú instantný pokoj. Nie je to však také jednoduché. Prichádzajú do sveta, ktorý má svoje pravidlá. A to môže bolieť.

Lannyho matka Jolie je úspešná herečka, ktorá práve dopisuje svoj debutový detektívny román. Otec Robert je biznismen a pracuje v neďalekom Londýne. Denne musí pendlovať medzi týmito dvoma tak rozličnými svetmi. Na dedine vlastne len prespáva. V Londýne vlastne len pracuje. A kedy (a kde?) teda žije?

Lanny nie je obyčajný chlapec. Rozumie prírode. A každá drobnosť – pierko, skalka, konárik, ulita, kostička – má preňho obrovský význam.

„Čo je trpezlivejšie? Nápad alebo nádej?“ spýta sa raz svojho otca a veľmi ho tým rozčúli. Otec je pragmatik. Nemá čas na takéto hlúposti. A navyše, čudné otázky od syna by mohli naznačovať, že aj syn je čudný – a to si nemôže dovoliť.

Vynikajúci priestor na sebarealizáciu malému Lannymu vymyslí matka. V dedine totiž žije uznávaný výtvarník Pete, s ktorým sa spriatelí a jedného dňa ho poprosí, či by sa nemohol jej synovi venovať ako učiteľ výtvarnej výchovy. Vzpiera sa. No napokon privolí. A sám je napokon prekvapený, čo mu toto chlapča prinesie do života.

Pete Lannymu poskytne všeličo. Oslobodí jeho ruku, naučí ho cítiť farby, vysvetlí mu základnú anatómiu. Najmä však rozdúcha chlapcovu bohatú obrazotvornosť a podporí jeho už aj tak vrelý vzťah ku všetkému živému.

Čím sa Lanny tak veľmi líši od iných detí či dospelých? Predovšetkým tým, že je citlivý a prirodzený. Je sám sebou, je s tým stotožnený. A nevie, prečo by to malo byť inak.

Iní a ešte inakší

Lanny je iný. Občas akoby sa rozprával s nejakými neviditeľnými bytosťami. A iný je aj Pete. Možno práve preto medzi nimi vznikne silné priateľstvo. Navzdory veľkému vekovému rozdielu.

Akákoľvek inakosť je vždy prekážkou. Aj preto si Pete v dedine vyslúžil prívlastok „bláznivý“ a normálni slušní ľudia sa ho radšej stránia, pretože sa o ňom šepká, že je homosexuál. Aj ten chlapec je akosi mimo. Vykričal mu to predsa aj vlastný otec, prečo by si teda ostatní mali myslieť niečo iné?

Predstavme si dva domy na jednej ulici. V jednom býva Lanny so svojimi rodičmi. Prisťahovali sa vlastne len prednedávnom. V druhom býva stará pani Lartonová. Odjakživa. Od vekov. A medzi týmito domami panuje napätie. Pretože: o starej si myslia, že žije v stredoveku, že zo svojich zásad neustúpi ani o piaď. Pritom má len svoje predstavy o živote, chce ďalej žiť ako doteraz a stretávať stále tie isté známe tváre. Hovorí: „Bojím sa o túto krajinu. Kiežby ju to tu prestalo baviť a mohol sa sem nasťahovať niekto slušný.“ A naopak: mladá a jej rodina si vraj nevážia nič z toho, čo im táto stará dedinka dáva, je to pre nich len nocľaháreň, panelák položený na bok. Pritom bez takých ako oni by to tu o pár rokov vymrelo. Ale nedá im pokoj! Nedá! Hovorí: „Si to najhoršie v celom Anglicku. A v dedinách. Skap už konečne, aby sa sem mohol prisťahovať niekto milý.“

A takto dáko to chodí. Vzťah dvoch susied môžeme pokojne aplikovať na celý svet. Lebo vekový rozdiel je prekážkou. Náboženstvo je prekážkou. Farba pleti. Národnosť. Jazyk. Toľko prekážok! A kým sa to nezmení, stále to tu bude na prd, stále sa budú v sudoch páliť polystyrény a plastové fľaše, hoci separovaný odpad pravidelne vyvážajú, stále budú rúška na brade či pod nosom a celá planéta dokaličená. Tak je to, keď na všetkých frontoch víťazí agresivita a bezohľadnosť.

Iba že by. Iba že by to bolo inak. Napríklad ako medzi Lannym a Petom.

Dedina ako živý organizmus

Max Porter pristúpil k prvej časti románu Lanny ako k tradičnému dokumentárnemu filmu. Čítame vlastne „hovoriace hlavy“; výpovede Peta, Roberta a Jolie. Ich monológy dotýkajúce sa predovšetkým Lannyho sa prelínajú s potulkami Mŕtveho tatka Zubovníka po blízkom okolí. Dni plynú, nemenné, chlapec sa motá po dedine, stretáva sa s Petom, chodí domov, spieva si popod nos, to deti robia. No potom sa náhle stratí a celá dedina je hore nohami. Priľahlé ulice obsadia novinári, policajti a nespočetní zvedavci. Všetky dovtedajšie anomálie sú zabudnuté, pretože kolektívny hrdina má nového spoločného nepriateľa. A tým je Pete, ten starý teploš a určite aj pedofil, on musel chlapcovi ublížiť! Výsledkom sú tehly v oknách, rozmlátené sklo, ateliér prevrátený naruby a steny posprejované urážkami. Pred takým súdom človek neunikne.

A pritom je to možno úplne inak. Všetci už zabudli na to, že Mŕtvy tatko Zubovník nás vidí, že má skutočnú moc, ktorá ani po stovkách rokov nevyprchala. Prehrabáva sa v našich smetiach a berie na seba ich podobu. Keď sa vyhrabe zo zeme, môžeme na ňom vidieť celý geologický rez. Tvor plný smetí!

Max Porter napísal subtílny príbeh o malom chlapcovi, ktorý za každých okolností zostal citlivý. A zároveň je to aj príbeh o tom, ako sa citlivosť vytráca, ako celkom pomaličky a nenapraviteľne otravujeme prostredie okolo seba. Vodu jedmi. Pôdu smeťami. Vzťahy nenávisťou. Až jedného dňa, a ten deň je s najväčšou pravdepodobnosťou už dnes, zistíme, že sa tu naozaj nedá žiť.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie