Denník N

Revolucionár z Lučenca: Slobodná Európa každý týždeň vysielala informačný blok z nášho mesta

Revolúcia v Lučenci. Foto - Michal Hanko
Revolúcia v Lučenci. Foto – Michal Hanko

Mama ho prosila, aby sa ako cudzinec nezapájal do revolúcie, lebo hrozí vyhostenie celej rodiny. On vraví, že to musel urobiť. Svoj príbeh rozpráva jedna z tvárí revolúcie v Lučenci Krasimir Damjanov.

Pochádzate z Bulharska, váš otec prišiel do Ostravy ako stavebný robotník v rámci československo-bulharskej výmeny pracovníkov. V roku 1962 ste za ním prišli aj s mamou a už ste tu ostali.

Rodičia boli obyčajní ľudia z roľníckeho prostredia. Otec pochádzal z katolíckej, mama zase z pravoslávnej rodiny. Otcovi predkovia prišli do Bulharska z Rumunska, mamini z dnešného Severného Macedónska.

Otec v roku 1956 skončil prácu na prvom Moste družby cez Dunaj, kde strávil tri roky. Následne doma nebolo do čoho „pichnúť“, roboty v Bulharsku bolo málo a platy veľmi nízke. Keď sa dozvedel, že sa podpísala medzivládna dohoda, na základe ktorej môžu ísť robotníci pracovať do Československa, neváhal. Odcestoval v roku 1957 ako jeden z prvých.

Rolu mohlo zohrať aj to, že otcova staršia sestra ako 14-ročná utiekla z domu a žila na Dunaji s istým lodníkom. Zrejme aj pod vplyvom informácií od nej sa v rokoch 1946 až 1947 do Československa dostal dokonca už ich otec, teda môj dedo.

Čo tu robil?

V Bulharsku vtedy bolo strašné sucho a bieda, na západe Čiech zase po vojne po vysťahovaní Nemcov chýbala pracovná sila. Dedo tam teda pracoval dva roky a domov si priniesol napríklad topánky od Baťu, ktoré sme zlikvidovali až my, decká, v 70. rokoch, keď sme si z nich povyrezávali kožky do prakov.

Dedo by v Československu vydržal aj dlhšie, dokonca tam chcel ostať, lebo sa mu tam veľmi páčilo, ale konzervatívna stará mama to odmietla. Môj otec to teda pri rozhodovaní nemal až také ťažké – šiel do krajiny, o ktorej naisto vedel, že sa v nej žije lepšie.

Predpokladám teda, že vaši rodičia boli socialistickému režimu vďační, že u nás dostali šancu.

Áno. Nevnímali ho negatívne, skôr tak, že naša krajina im dala prácu a zabezpečila oveľa lepší život, než mali v Bulharsku. Ten kontrast bolo vidieť každé prázdniny, keď sme vycestovali domov. Porovnávať tie dve krajiny vtedy bolo ako porovnávať „nebe a dudy“.

Naši teda nemali najmenší dôvod protestovať proti komunistom. Cítili sa podobne, ako keď sa dnes Slovák vysťahuje za prácou do Nemecka či Anglicka. Samozrejme, rodičia neboli politicky aktívni, ako cudzinci ani nemohli byť. Robili si svoje, režim ich neotravoval, a tak si ho nevšímali.

Československo vám tu rovno dalo trvalý pobyt?

Nie. Až do roku 1977 sme nemali žiadnu istotu, že sa nebudeme musieť vrátiť do Bulharska. Režim nám predlžoval pobyt vždy len o jeden rok. Dialo sa tak na konci kalendárneho roka, keď bolo jasné, že medzivládna dohoda o výmene pracovníkov bude platiť aj naďalej.

Náš status bol teda jasný – sme tu dočasne a nevieme, kedy príde chvíľa odchodu. Aj táto dlhotrvajúca obava z vyhostenia, samozrejme, mala vplyv na to, ako sa naša rodina správala k režimu. Neprovokovala ho, aby nedala žiadnu zámienku na vysťahovanie. Nik z nás sa nechcel vrátiť do horších pomerov.

Na gymnáziu aj na vysokej škole ste však prišli do kontaktu so zakázanou literatúrou.

Aj vďaka tomu som vnímal, že kdesi vonku, na Západe, sa žije ešte lepšie, že je tam demokracia, nemajú tam cenzúru a podobne. Keď som bol piatak, prišiel rok 1968, spoločenský odmäk a zjavila sa tu západná hudba. Nerozumeli sme, prečo o pár rokov neskôr nemôžeme tie platne normálne kupovať, ale nám ich musí potajomky priviezť nejaká teta či strýko. To isté sme vnímali aj pri literatúre. Nechápal som, prečo mnohé kvalitné diela nesmú vyjsť, prečo ich vlastne nesmieme čítať.

Inšpirujúcim sa pre mňa stal filmový klub v Ostrave, ktorý fungoval popri tamojšom Kine náročného diváka. Paradoxom bolo, že ten klub sa nachádzal v Dome kultúry Klementa Gottwalda. V každom prípade bol dosť aktívny, premietalo sa každý utorok aj štvrtok, vždy viac predstavení za deň.

Koncom roka sa organizátori vždy snažili dotiahnuť aj špeciálne filmy, ktoré režim uvoľnil z trezorov, lebo predtým boli zakázané. Niektoré boli až zázračné a mimoriadne inšpirujúce. V bežných kinách nebola šanca ich vidieť. Tam niekde datujem základ svojej túžby po slobode. Aktívnym bojovníkom proti režimu som sa však rozhodne nestal.

Krasimir Damjanov. Foto – Jozef Beňovský

V roku 1978 ste sa na vysokej škole zoznámili s manželkou, ktorá pochádzala od Poltára. A skončili ste na Slovensku. Najskôr ste robili závozníka, potom ste dostali miesto v Novohradskom múzeu v Lučenci. Kde ste bývali?

Chvíľu pri Poltári u svokrovcov, potom sme v Poltári dostali byt. Keďže sme obaja pracovali v Lučenci, brali sme to ako dočasné riešenie. O to viac, že dcéra chodila do jaslí a škôlky v Poltári, kde sme ju ledva stíhali vyzdvihnúť ako poslednú zo všetkých. Niekoľko rokov sme sa preto pokúšali získať byt v Lučenci.

Neúspešne.

Koncom roka 1988 alebo začiatkom roka 1989 sa to konečne podarilo. Dostali sme starý byt vo vojenských vilkách, ktoré boli postavené v 20. rokoch. Tak aj vyzerali. Chystali sme sa ten byt rekonštruovať, ale v lete 1989 sme dostali informáciu, že v rámci bytovej výstavby pre okresný národný výbor je k dispozícii jeden voľný byt na sídlisku. Ako takzvaný stabilizačný byt ho pridelili práve múzeu, v ktorom som pracoval. Od tej chvíle až dodnes som Lučenčan.

Keď prišla revolúcia v novembri 1989, mama vás prosila, aby ste sa do ničoho nezapájali. Mala strach z vyhostenia rodiny. Vy ste sa však zapojili.

Musel som, tak som to cítil. Už pred letom 1989 som sa dozvedel o iniciatíve Několik vět od hnutia Charta 77, ktorej kópiu niekto poslal do múzea. Bral som to tak, že asi sa niečo deje. Signálov o tom, že režim stráca silu, postupne pribúdalo.

Napríklad?

Jedným z tých signálov bol známy júnový hudobný festival Děčínska kotva. V jeden večer tam na pódiu vystúpili textár Michal Horáček so spevákom Michaelom Kocábom. Moderoval to tuším pán Pokorný.

Pokorný s Horáčkom rozprávali najskôr v náznakoch, ale Kocáb si naplno otvoril ústa a povedal čosi v tom duchu, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Televízia to vysielala v priamom prenose. Skoro som odpadol pred obrazovkou. Bolo mi jasné, že ak si také čosi niekto dovolí v televízii, niečo sa asi fakt deje.

Potvrdzovali to aj články v ruských médiách, ktoré

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie