Denník N

Martin M. Šimečka: Vďaka športovaniu je starnutie fascinujúca skúsenosť

Foto N – Peter Kováč
Foto N – Peter Kováč

Komunizmu som vďačný, že sa zo mňa nestal športovec. Ako fanatický bežec by som športu ľahko prepadol, hovorí.

Martin M. Šimečka sa okrem žurnalistiky venuje už vyše štyridsať rokov aj aktívnemu behu, plávaniu, jazde na koni a tenisu.

„Jeho intelektuálne jadro vždy túžilo, aby bol vzdelanejší, jeho športové jadro zasa, aby bol trénovanejší a odolnejší,“ píše o ňom spisovateľ László Szigeti.

V novej knihe Telesná výchova, ktorú Šimečka napísal v maringotke odstrihnutý od vonkajšieho sveta, premýšľa o pohybe, tele a mysli, o princípe neistoty a starnutí. Tento rozhovor je súčasťou nového podcastu Denníka N – Športová veda.

V rozhovore hovorí:

  • prečo sa počas komunizmu nešportovalo;
  • že pohyb pre neho nikdy nebol rutinou;
  • ako sa telá stali súčasťou našej identity;
  • prečo bez samoty nevieme, kto v skutočnosti sme.

Športové podcasty nájdete na: AppleGoogleSpotifyPodbean – RSSYouTube

Vaša kniha vznikla počas samotárskeho pobytu v maringotke pod Muránskou planinou, kde ste strávili niekoľko mesiacov. Prečo práve tam?

Chodím tam už roky. Pod Muránskou planinou som napísal aj svoju predošlú knihu Medzi Slovákmi. Som si istý, že Telesnú výchovu by som nevedel napísať doma, vyrušovalo by ma príliš veľa vecí okolo. Ľudia vám v takom prostredí prestanú písať a volať, v priebehu dvoch týždňov naozaj zmiznete zo sveta.

Trávite takto každý rok?

To závisí od toho, koľko mám času. Viackrát som sa v maringotke ocitol na tri mesiace, inokedy iba na pár týždňov… Ak mám byť úprimný, čím som starší, tým viac času chcem pod Muránskou planinou tráviť.

V čom je život v maringotke taký odlišný? Nepredpokladám, že ste úplne odstrihnutý od vonkajšieho sveta.

Úplne nie, mám k dispozícii internet. Navyše asi tridsať minút cesty odo mňa žije môj dobrý priateľ, ktorého občas navštívim. Keď sa už rozprávam sám so sebou, viem, že je to vážne a musím zbehnúť do dediny a pozhovárať sa s ľuďmi. Ak chcem, viem byť úplne sám, je to na mojej vôli. Taký pocit dokonalej samoty, ktorá je zároveň veľmi príjemná, doma nemáte.

Zvláštne je, že kým pandémia niekoho uvrhla do nechcenej samoty, vy si samotu vyberáte dobrovoľne. 

Počas pandémie to pre mňa nebol taký problém, keďže som na to zvyknutý. Čím je človek starší, tým radšej je sám. Aspoň ja to tak vnímam. Nie je to však preto, že by som nemal rád ľudí, veď žijem v domácnosti so svojou ženou a stretávam sa s deťmi. Je to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Behanie

Podcast Denníka N

Radíme športovcom

Rozhovory

Športová veda

Športové podcasty Denníka N

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie