Martin M. Šimečka: Vďaka športovaniu je starnutie fascinujúca skúsenosť

Martin M. Šimečka sa okrem žurnalistiky venuje už vyše štyridsať rokov aj aktívnemu behu, plávaniu, jazde na koni a tenisu.

„Jeho intelektuálne jadro vždy túžilo, aby bol vzdelanejší, jeho športové jadro zasa, aby bol trénovanejší a odolnejší,“ píše o ňom spisovateľ László Szigeti.

V novej knihe Telesná výchova, ktorú Šimečka napísal v maringotke odstrihnutý od vonkajšieho sveta, premýšľa o pohybe, tele a mysli, o princípe neistoty a starnutí. Tento rozhovor je súčasťou nového podcastu Denníka N – Športová veda.

V rozhovore hovorí:

• prečo sa počas komunizmu nešportovalo;
• že pohyb pre neho nikdy nebol rutinou;
• ako sa telá stali súčasťou našej identity;
• prečo bez samoty nevieme, kto v skutočnosti sme.

Vaša kniha vznikla počas samotárskeho pobytu v maringotke pod Muránskou planinou, kde ste strávili niekoľko mesiacov. Prečo práve tam?

Chodím tam už roky. Pod Muránskou planinou som napísal aj svoju predošlú knihu Medzi Slovákmi. Som si istý, že Telesnú výchovu by som nevedel napísať doma, vyrušovalo by ma príliš veľa vecí okolo. Ľudia vám v takom prostredí prestanú písať a volať, v priebehu dvoch týždňov naozaj zmiznete zo sveta.

Trávite takto každý rok?

To závisí od toho, koľko mám času. Viackrát som sa v maringotke ocitol na tri mesiace, inokedy iba na pár týždňov… Ak mám byť úprimný, čím som starší, tým viac času chcem pod Muránskou planinou tráviť.

V čom je život v maringotke taký odlišný? Nepredpokladám, že ste úplne odstrihnutý od vonkajšieho sveta.

Úplne nie, mám k dispozícii internet. Navyše asi tridsať minút cesty odo mňa žije môj dobrý priateľ, ktorého občas navštívim. Keď sa už rozprávam sám so sebou, viem, že je to vážne a musím zbehnúť do dediny a pozhovárať sa s ľuďmi. Ak chcem, viem byť úplne sám, je to na mojej vôli. Taký pocit dokonalej samoty, ktorá je zároveň veľmi príjemná, doma nemáte.

Zvláštne je, že kým pandémia niekoho uvrhla do nechcenej samoty, vy si samotu vyberáte dobrovoľne. 

Počas pandémie to pre mňa nebol taký problém, keďže som na to zvyknutý. Čím je človek starší, tým radšej je sám. Aspoň ja to tak vnímam. Nie je to však preto, že by som nemal rád ľudí, veď žijem v domácnosti so svojou ženou a stretávam sa s deťmi. Je to súčasť mojej práce, keďže nerobím reportáže a nechodím do terénu, píšem to, čo mám v hlave, a zároveň veľa čítam. Hovoríme o samotárskych činnostiach.

To znie dosť samotársky.

Asi je to vekom. Kedysi som bol od spoločnosti závislý viac ako dnes. Po šesťdesiatke zisťujete, že si viete niekedy vystačiť sám so sebou. Život je bohatý, ste plný spomienok z mladosti a máte o čom premýšľať.

Chýba nám dnes schopnosť byť sám so sebou?

To je objektívny problém. Čítal som o výskume, pri ktorom ľuďom ponúkli dve možnosti – či budú radšej pätnásť minút úplne sami alebo dostanú elektrický šok. Samozrejme, nie smrteľný. Väčšina si vybrala elektrický šok, nedokázali byť chvíľu sami so sebou.

Považujem to za tragédiu. Schopnosť byť sám závratným spôsobom mizne z našich životov a to je pre nás dosť veľké nešťastie. Sme sociálne tvory, no bez samoty nevieme, kto v skutočnosti sme. Na vine sú, okrem iného, sociálne siete. Človek má síce príležitosť byť sám, no nedokáže ju využiť.

Zostaňme ešte pri samote. Čo ste robili sám celý deň?

Mal som pravidelný rytmus, pri písaní knihy potrebujem istú disciplínu. Slnko pod Muránskou planinou vychádza spoza hory približne o deviatej, na to som si vždy počkal. V prírode na čerstvom vzduchu dokážete prespať desať hodín.

Do hodinky som už sedel a písal. Obedy mali stereotypný charakter, väčšinou to boli rameny (ázijský rezancový pokrm; pozn. red.), ktoré vás nenasýtia natoľko, aby ste prestali premýšľať, a zároveň vydržíte do večera. Písal som približne do šestnástej a potom to už bolo rôzne: šport či prechádzky v lese. Večer som si dal pri ohni večeru, víno a premýšľal, o čom budem písať zajtra.

Počas komunistického režimu ste šport chápali ako prípravu tela na prípadný pobyt vo väzení. Čo je motiváciou dnes?

Už vtedy som vnímal pohyb ako zvláštnu dimenziu bytia. I keď sa časom vytratila potreba spomenutej odolnosti, vzťah k nemu ostal. Pijem a fajčím, musím telo nejako regenerovať. Predovšetkým plávanie a beh mi pomáhajú vyčistiť všetky jedy.

Ale druhou príčinou je neustále objavovanie. Pohyb pre mňa nikdy nebol rutinou. Vždy ho prežívam nanovo a radosť z neho je asi kľúčová. Neviem si predstaviť, že by som sa nehýbal.

V roku 1983 Václav Havel, tuhý fajčiar, vo väzení takmer zomrel na zápal pľúc. Jeho stav vás varoval?

Vnímal som, že generácia vo veku môjho otca nežila ideálnym spôsobom. Životný štýl a zdravie vtedajších šesťdesiatnikov boli výrazne horšie, aspoň z mojej skúsenosti. Václav Havel bol krehký človek, veľa fajčil a pri väzenských podmienkach nebolo prekvapením, že ochorel. Ja si ozaj nepamätám, že by vtedy niekto športoval.

Hovoríme o období, keď šport nebol v móde. Aj vám v mladosti dohovárali, aby ste pribrali, lebo vraj vyzeráte nezdravo. Odkiaľ pochádza táto divná dogma?

Netýkalo sa to iba komunizmu, hoci na Západe sa džoging (forma klusu alebo behu v miernom tempe; pozn. red.) osvedčil už v 70. a  80. rokoch, avšak ani zďaleka nemôžeme hovoriť o rozmere, aký dosahuje šport dnes. Je to dôsledok ešte z čias industriálnej revolúcie, keď bola ťažká fyzická práca na ústupe, ľudia si ju spájali s utrpením.

A keď sa jej zbavili, radi upadli do nehybnosti. Solídny človek predsa nebol taký hlúpy, aby športoval. Bol to kultúrny kód zakorenený v spoločnosti. Preto na mňa ľudia hľadeli s údivom, keď som popri nich prebehol. Dnes je pre určitú skupinu ľudí šport otázkou sociálneho statusu, je automatickou súčasťou života.

V knihe uvádzate, že ste režimu vďačný, že sa z vás nestal profesionálny športovec. 

Režim mi umožnil športovať, ale nemal som k dispozícii pas. Nemohol som nikam cestovať. Keď moji kolegovia zo športového oddielu súťažili vo Viedni a ja som ostal doma, považoval som to za absurdné. Nemalo to zmysel. Ale dnes som za to vďačný, ako fanatický bežec by som športu ľahko prepadol. Človek potom začne premýšľať o iných veciach a ja som mal možnosť po vojne objaviť intelektuálny svet. Šport sa stal v mojom živote súkromnou záležitosťou.

Čo v prípade, ak budete musieť prestať?

Tú otázku si kladiem už dlho a pevne verím, že ma život nepotrestá. Asi by som sa s tým vyrovnal, ale podobné pocity mám, keď sa zraním a istý čas nemôžem športovať. Je to nepríjemné, trápi ma pocit vnútornej nečistoty a brzdí ma to v myslení. Môj mozog skrátka pracuje lepšie, keď mám pravidelný pohyb.

Ak som však správne pochopil myšlienky z knihy, šport z vás nerobí šťastnejšieho človeka.

To nie. Bol by som zrejme nešťastnejší a mal pocit nepohodlia, ale nešportujem, aby som bol šťastný.

Vždy ma zaujímalo, či šport nie je hrou s naším vlastným egom. Idem si zabehať a namiesto pravidelných desiatich kilometrov zabehnem štrnásť, pretože sa chcem prekonať. Niečo si dokázať.

Rozhodne to platí minimálne pre všetky kolektívne športy, ale aj tenis. Nepopieram – ak porazím súpera v tenise, zopár minút je mi dobre. (smiech) Ale nerobím z toho vedu, keď prehrám.

Šport je civilizovanou imitáciou vojny, kde súperenie má svoje pravidlá a kde si vybíjame potrebu víťaziť. Ego tu určite zohráva svoju rolu. A máte asi pravdu v tom, že ak zabehnem viac ako obvykle, uspokojí ma to. Povedal by som však, že ide skôr o narcizmus.

Pýtam sa na to, pretože v nás ego rezonuje aj v extrémenejších prípadoch: chceme sa prekonávať aj napriek tomu, že máme zranenie z predošlého tréningu alebo sa necítime dobre.

Je to hlúposť. Samozrejme, keď som bol profesionálny atlét, šiel som behať, i keď som mal deň predtým zvýšenú teplotu. Dnes to však neurobím a v mojom veku by to bolo dosť nerozumné. Ak cítim, že som na pokraji zranenia, prípadne sa necítim ideálne, dám si pár dní voľna.

Premýšľate nad tým, čo jete? Ako pomôcť telu zvýšiť výkonnosť?

Vôbec nie. Nikdy som to nerobil. Pamätám si, že keď sme sa chystali v rodine na polmaratón, dal som si na večeru klobásu alebo stejk a ostatní jedli niečo zdravšie, aby telo lepšie pripravili. Rozumiem tomu, veď ani ja nejem veľa nezdravých jedál. Avšak mám pocit, že tým zbytočne na svoje telo upriamujem pozornosť. Niekedy je to skôr o hlave.

Môj otec, bývalý profesionálny futbalista, je približne vo vašom veku a nikdy nespomínal, že by držal diétu. 

To prišlo až neskôr. K zmene dopomohli aj nové trendy. Navyše ľudské telo je veľmi individuálne.

Internet je plný kadejakých diét, rád, ale aj mýtov. Vás to nikdy neoslovilo? 

Občas si niečo prečítam z teoretického záujmu. Viem, že sú o pohybe celé štúdie a výskumy, no nikdy som sa nepokúšal o žiadny typ diéty.

„Telom vyjadrujeme svoju identitu a považujeme ho za súčasť mysle. Stalo sa nám plátnom, na ktoré maľujeme.“ To je citát z vašej knihy. Ako ste to mysleli?

Tento trend sa prejavil na Západe niekedy v 70. rokoch. Ľudia chodili do posilňovní, chceli si tvarovať telo, aby boli pekní. Napríklad niektorí chlapi využívajú svoje svaly, aby ukázali, akí sú nebezpeční. V každom prípade, bežní ľudia zo strednej vrstvy dnes chcú vyzerať dobre, lebo sa to v súčasnosti tak trochu patrí.

Telá sa stali súčasťou našej identity. Je to móda, ktorá sa mi nepáči, keďže tlak na ňu je predovšetkým z pohľadu žien veľmi silný. Počas mojej mladosti niečo také prakticky neexistovalo. Pritom hodnota ľudskej osobnosti nijako nespočíva v tom, ako človek vyzerá.

Nepremýšľali ste nad tým, čo by ste chceli alebo, naopak, nechceli zmeniť na svojom tele?

Ako malý chlapec som bol dosť chudý, trápilo ma to, takže plávanie bolo cestou, ako zosilnieť. To je prirodzené, preto dnes chlapci navštevujú telocvične a fitnescentrá. Možno to bude znieť hlúpo, ale zhruba v dvadsiatich rokoch na mojom tele nebola žiadna zásadná chyba. Áno, bol som na to pyšný, za čo sa dnes hanbím.

Zaujímavý prístup máte k starnutiu, ktoré opisujete ako jednu z najzaujímavejších skúseností v živote, a za to vďačíte práve športu. 

Keď človek starne bez toho, aby sa hýbal, nevšimne si veľké zmeny. Vypadajú vám síce vlasy a pribudnú vrásky, no nevnímate starnutie ako vnútorný proces. Ak žijete pohodlne, jazdíte autom či vybehnete na prechádzku, nemáte možnosť pocítiť, že telo starne, a potom je už väčšinou neskoro.

Celý život športujem, viem porovnať výkony svojho tela, preto som po tridsaťpäťke začal vnímať, že spomaľujem. V takej situácii sa musíte zmieriť s tým, že telo starne napriek tomu, že mu dávate to isté, čo predtým. To je fascinujúca skúsenosť, dokážete ju prežívať iba pri výkone. Je to pre mňa neustály zážitok, na rozdiel od ľudí, ktorých starnutie zaskočí.

Prestáva už v človek v takom veku testovať hranice svojej výkonnosti?

Ja určite. Bavilo ma to dovtedy, kým som sa ešte dokázal posúvať a zlepšovať. Potom som to celé zabalil. Dnes nešportujem na doraz, vôbec. Obdivujem veteránov, ktorí svoje telá neustále testujú, ale mňa to už skrátka nebaví.

Telesná výchova – kúpite u nás na obchod.dennikn.sk.