Denník N

Veronika Šikulová: Občas samu seba zradím a zrazím z koňa

Veronika Šikulová (1967). Narodila sa v Modre. Je najstarším dieťaťom spisovateľa Vincenta Šikulu. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK. Ako redaktorka pôsobila v periodikách Literárny týždenník, Nový Čas a Meridián. Pracovala tiež v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre a teraz je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala knižkou Odtiene, za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Nasledovali knihy Z obloka, Mesačná dúha, To mlieko má horúčku, Domček jedným ťahom, Miesta v sieti, Diera do svetra, Medzerový plod, Freska v dome. Je zastúpená v poviedkových zbierkach Päť x päť, Sex po slovensky. Foto – archív V. Š.
Veronika Šikulová (1967). Narodila sa v Modre. Je najstarším dieťaťom spisovateľa Vincenta Šikulu. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK. Ako redaktorka pôsobila v periodikách Literárny týždenník, Nový Čas a Meridián. Pracovala tiež v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre a teraz je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala knižkou Odtiene, za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Nasledovali knihy Z obloka, Mesačná dúha, To mlieko má horúčku, Domček jedným ťahom, Miesta v sieti, Diera do svetra, Medzerový plod, Freska v dome. Je zastúpená v poviedkových zbierkach Päť x päť, Sex po slovensky. Foto – archív V. Š.

Možno preto, že som mala otca spisovateľa, nikdy nehľadám v knižke autora. Čítam napísaný text a nezaoberám sa tým, či je ten text autobiografický alebo nie – je mi to jedno, vraví Veronika Šikulová.

Medzerový plod je možno moja najautobiografickejšia knižka, napriek tomu jej hrdinkou nie som ja, ale moja „hrdinka“, hovorí VERONIKA ŠIKULOVÁ o knihe z vydavateľstva Slovart, ktorá jej zabezpečila miesto v desiatke finalistov Anasoft litery.

Plynutie času delí vašu knihu na dva nezlučiteľné svety – idylické vtedy a trpké dnes. Ako došlo k tomuto zlomu?

Tie svety, o ktorých píšem, nepovažujem za nezlučiteľné. Prelínajú sa. Minulosť môže vyznievať idylicky, trebárs v kontraste so súčasnosťou, o ktorej som písala. Keď sa človek ocitne v koncoch, chodieva do minulosti nakupovať veselšie chvíľky. Knižka nie je len o mame a jej odchádzaní – je o rodine, o živote, povedzme, že aj o písaní, o starnutí, manželstve, o tom, ako sa človek niekedy cíti na svete cudzí a sám. Vždy chcem napísať aj veselú knižku. Keď píšem, beriem všetko – aj minulosť, aj prítomnosť, veselé aj smutné, idylické či trpké. Spisovateľ musí vedieť zažiť aj opísať všetko, a najlepšie je, keď sa nevyhýba životu – ten sa mu potom dostane aj do slov. Nemám pocit, že by došlo k nejakému zlomu.

Vaša Modra pôsobí ako senzualistický raj prepletajúcich sa vôní a chutí, každé ročné obdobie má svoju. Do akej miery ide o fikciu?

Modra nie je rajom, ale ja rada veci ovoniavam, ochutnávam, počúvam, pozerám sa na ne. Mám rada dážď, sneh, oberačky, sťahovanie vtákov, pestujem ruže, sadím stromy, kŕmim mačky na cintoríne, ratujem tulákov, rada sa vozím autobusmi a keď niekam prídem, okamžite ako navarím polievku, mám pocit, že som to tam dobyla, adoptovala si, že je to tam moje. Mám rada ľudí aj svet, rada o ňom hovorím a rada o ňom aj píšem. Ľudský život sa vraj má vyrozprávať. Ja som sa narodila v Modre, to preto sa mi stále pletie pod nohy aj do slov.

Čo by sme v Modre našli dnes?

obalkaDnes je v Modre rozkopané námestie, moju záhradu sužujú strašné horúčavy, ruže nekvitnú a floxy takmer uvädli, vyschli mi stromy a na autobus treba bežať ku kinu, lebo máme obchádzku. Ľudia v Modre žijú ako všade inde na Slovensku. Ja som sa tu však narodila, poznám tu poštárky, doktorky, hrobára, predavačky, zmrzlinárov, mám to tu prechodené a utľapkané nohami. V kostolnej lavici mám svoje miesto a zavše si tam sama chýbam, rozoznám zvuk modranských kostolných zvonov od iných na svete, okamžite ako sa z Modry vzdialim, býva mi za domom aj mestom smutno. V rytme aj atmosfére mesta vnímam odtiene. Keď kvitne vinič, kyselkavo voňajú vinohrady, keď sa oberá, lietajú vínne mušky a z pivníc vonia burčiak a rampáš. Viem, ako vonia hlina hodená na hrnčiarsky kruh, viem, aká je v Modre zem (sama mám záhradu), viem, prečo sa v Modre darí viniču. Možno sú moji Modrania temperamentnejší, lebo dorábajú víno a musia tú svoju „modranskú malinovku“ z času na čas okoštovať.

Obdobiu choroby vašej matky predchádza sieť príbehov, počas nej už ide skôr o zachytávanie situácií. Súvisí fragmentácia vnímania s vyrovnávaním sa s traumou?

Spočiatku som nevedela, čo všetko sa mi do textu dostane. Mala som kopec poznámok, tie sa však netýkali toho, čo som prežívala. Rok sme sa so sestrou starali o mamu – buď doma, alebo sme dennodenne chodievali na onkológiu. Mama zomrela v auguste, v septembri som zostala doma a písala. Na niektoré veci sa ťažko myslí a ešte ťažšie sa o nich hovorí či píše. Menej je niekedy viac, a v tomto prípade určite. Knižku som písala ako prozaický text, nevnímala som písanie ako opis nejakej traumy.

Napriek priznanej autobiografickosti ste miesto „ich-formy“ zvolili „er-formu“ a hlavnú postavu pomenovali hrdinka. Čo vás viedlo k takémuto scudzeniu?

Keď píšem, nezaoberám sa tým, nakoľko môj text bude autobiografický a do akej miery bude fikciou. Použijem všetko, čo „mám poruke“. Medzerový plod je možno moja najautobiografickejšia knižka, napriek tomu jej hrdinkou nie som ja, ale moja „hrdinka“. Možno preto, že som mala otca spisovateľa, nikdy nehľadám v knižke autora. Čítam napísaný text a nezaoberám sa tým, či je ten text autobiografický alebo nie – je mi to jedno. Rovnako mi to je jedno pri písaní. Rada si vymýšľam a veľa hovorím aj o sebe. Dôležité je, ako to robím – to ostatné je jedno. Dušan Dušek je pre mňa rovnako autor, čo napísal Pištáčika, Pištáčikov tatko, Marcel aj Pištáčik. Hrdinka som aj ja, ale občas samu seba zradím a zrazím z koňa.

Okrem autobiografickosti je výrazným rysom vašej tvorby aj sympatické lokálpatriotstvo. Ide o vašu prirodzenosť, alebo sa snažíte zachytávať špecifický kolorit krajiny, než sa na nepoznanie zmení?

Nedávno som sa vrátila z Grenoblu. S prestávkami tam s manželom chodievame každý rok. On pracovne a ja som pani domáca. Podobne som viackrát bývala v rôznych bytoch v Chemnitzi, Pittsburghu, Ithake, Krakove alebo v Drážďanoch. Nechodím so zatvorenými očami a vidím, ako sa svet mení. Zavše aj k lepšiemu. Neviem, o čom inom by som mala písať. Som lokálpatriotka, ale zároveň – kde si dám dolu čiapku, som doma!

V jednom roku ste sa rozhodli vydať dve navonok podobné knihy. Prečo si natoľko príbuzné príbehy zaslúžili samostatnosť?

Pre mňa sú to dve rozdielne knižky. Freska v dome je čosi ako „oral history“, Medzerový plod je próza…

Domácnosť našej hrdinky je čudná. Aj jej muž je čudný, píšete. Vo vašej knihe pôsobí čudne celá prítomnosť. Ako dnešok vnímate?

Každý je čudný po svojom. Pre druhých sme s mužom možno čudáci a ja sa celkom po svojom, vďakabohu, viem ešte začudovať svetu a rada o ňom hovorím aj píšem. Na svete je v podstate dobre, len si to nesmieme príliš škrabať.

Medzerový plod (ukážka z knihy)

Jej muž je fyzik. Má rád svet, ju aj deti. Vlastne ešte nestretla nikoho, kto priľnul ku svetu takým skúmavým vzťahom ako on. Číta, píše, fotografuje všelijaké chumáče kríkov, zátočiny, úšusty a úžľabiny, vlastne by mohol fotografovať stále jednu a tú istú vec. Svetlo alebo osvetlenie sa mení, mení sa fotograf, mení sa jeho záujem o daný predmet.

Zavše pri rozhovore s ním má pocit, že v skutočnosti nechce povedať nič, ani apelovať na nejaké city poslucháča.

Z toho, čo robí, vylučuje súkromie.

Nikdy nehovorí o nijakých hrôzach, o ktorých počul, o tom, že mu zomrela mama, v tom, čo si myslí či hovorí, nenájdeme ani stopu po nejakej jeho osobnej tragédii, ktorú má za sebou každý.

Všetko podriaďuje práci a skúmaniu sveta.

Niekedy si o ňom myslí, že aj idey, aj seba samého.

Nekompromisne a tvrdohlavo.

Nepredstaviteľne si very.

Nechce sa nikomu páčiť.

To, čomu sa venuje, aj keď fotí, je alebo rozpráva, nie je ani uspôsobené na páčenie sa. Možno chce byť len pochopený.

Tomu, čo si myslel, jazyku, ktorým sa jej prihováral, nikdy nerozumela.

Je zvláštny.

Ak mu nerozumela, nie preto, že nestačila vnímať to, čo vravel, ale preto, že nevedela, čo jej tým chcel povedať.

Neskôr pochopila, že to, čo hovoril, nestálo o žiadnu interpretáciu, že za tým neboli žiadne bočné úmysly či mysliteľské úskoky, nič nechcel interpretovať ani dopovedať, prostý zmysel jeho slov bolo vyjadriť niečo ako krásu myšlienky.

Jej nedorozumenie s manželom je konfliktom ilúzie s realitou, konfliktom toho minulého, ktoré každý z nás nesie v sebe, s tým, o čom nevieme, čo tušíme a čoho sa možno obávame.

Napríklad jeho fotografie… Akoby svet nezobrazovali, ale vyjadrovali. Vymýšľať si vie hocikto, on sa však z vymysleného pokúša vytvoriť čosi jej nezrozumiteľné.

Je ako blázon, fotografuje často škaredé veci, prináša ich aj domov, z podkrovia robí akési hniezdo z toho, čo sa vyhodilo, čo nik nechce.

(s. 75 – 76)

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie