Rytmus: Slovensko je rasistický štát, utečencovi by som pomohol

Keby sa niekto spýtal, o čom je film Sídliskový sen, čo by ste odpovedali?

Motivačno-hudobno-sociálny dokument.

Čí nápad bol natočiť film – váš, alebo režiséra Mira Drobného?

Mira Drobného. Bolo to po niekoľkých spoluprácach, ktoré sme nevinne začali. Bola otázka času, kedy povie, aby sme urobili niečo väčšie. Navrhol mi, aby sme urobili časozberný dokument. Nevedel som vtedy, čo to presne je, tak mi nejaké poslal. Fascinovalo ma to, povedal som, ok, poďme na to. Povedali sme si, že to budeme robiť 10, 20, 30 rokov, čím dlhšie, tým to bude mať väčšiu váhu. Točili sme osem rokov a jedného dňa povedal, že to už má.

Už tam teda nič nechýba?

Nechýba, on si spravil nejakú príbehovú líniu. Ja som sa len prizeral, a keď som sa ho raz za čas spýtal, čo má natočené, tak to zatajoval. Až po natáčaní v Indii mi povedal, že už to má.

Nechýba vo filme niečo, čo ste chceli zámerne vynechať?

Vôbec, práveže som chcel pridať, ale urobili sa nejaké kompromisy.

Odžije si človek vo svojich 38 rokoch toľko, aby to vydalo na film?

Je to iba etapa života a nie snaha mapovať celý život. Hlavne ja si môžem točiť, čo chcem, a materiál môžem šíriť, kde chcem. Nikomu nedržím pištoľ pri hlave, aby ma sledoval. Ten film nie je o mojej kariére, je o jednej zásadnej etape môjho života. Nikde nie je napísané, že točiť môže iba 70-ročný človek. Som interpret, ktorý robí projekty pre ľudí a dlhodobo zásobuje fanúšikov veľkými projektmi. Viem, že som vo svojom odbore úspešný, a chcem sa zavďačiť ľuďom, ktorí ma sledujú dlhé roky. Videá a dokumenty som točil vždy, takže bola to otázka času, keď som si povedal, že toto by sme mohli dať do kina, pretože na Youtube ma to už nebaví.

Nie je to jednoducho tak trochu aj marketing – prísť s niečím, čo iní interpreti nemajú, odlíšiť sa?

Nazvite si to, ako chcete, ale je o mne známe, že s marketingom alebo bez za sebou zanechávam poctivú robotu. Dosiahol som veľa vecí, ktoré mnohí interpreti nemajú, a už ma to ani nejako nebaví. Stačí mi, ak robím, čo cítim, a som sám sebou. Marketing používame všetci, takže sa nesnažme v ľuďoch vzbudiť, že je to niečo zlé. Do hudby som dal celý svoj život, chcem po sebe zanechať čo najviac najzaujímavejších projektov. Beriem to ako poslanie, rozprávať o veciach, ktoré tu sú, s vedomím, že veľa ľudí nemá na to také gule povedať to ako ja. Svojich fanúšikov počúvam a viem, že od roku 2000 dodnes odrástlo na mne veľa generácií. Som rád, že to pre nich robím. Robí ma to šťastným.

Vo filme sa vraciate k svojmu rómskemu pôvodu. Váš otec bol Róm, no vy ste sa to dozvedeli až neskôr. Videli ste ako dieťa, že vaši súrodenci takpovediac vyzerajú inak?

Videl, ale dieťa nie je odborník na rasy a nerieši, že ten je cigán, ten biely a hentaký. Bol som decko, ktoré žilo v rodine, kde mi nikto nedal náznak, že mám biologického otca, ktorý je Róm a žije niekde inde. Moja mama si možno myslela, že to na mne nebude vidieť. Veľa Slovákov je tmavých, ale nie sú cigáni. Keď mi niekto povedal, že som cigán, tak som si to nedával do súvisu. Všetko bolo otázkou času, keď som začal cítiť na sebe zmeny, pretože sa začali prejavovať rómske gény. Asi v trinástich rokoch som prestal byť dieťa. Začal som pochybovať a začal si to dávať do súvisu, prečo som bol na svadbe svojho otčima, prečo mi zrazu niekto povedal cigán, prečo zrazu cítim muziku tak, ako cítim, prečo mi niektoré športy idú rýchlejšie a podobne. Hovoril som si, že áno, ok, až kým som sa to nedozvedel od prvej frajerky, ktorá mi povedala, že počula, že môj otec je cigán a žije v Innsbrucku, a že otčim nie je môj otec.

Prečítajte si

Dokument o Rytmusovi je o čosi úprimnejší než kariéra rapera (+ video)

Čo si mladý chalan z menšieho mesta pomyslí, keď sa dozvie, že je polovičný Róm?

Keďže žije v prostredí, kde sú xenofóbne a rasistické názory, tak to bolo veľké sklamanie. Aj mama ma sklamala, vyčítal som jej, že nadávajú na cigánov, a pritom má decko s cigánom. Čo som si mal o tom myslieť? Pamätám si, že to bola dosť vypätá emočná situácia. V tom období som bol dosť nevyrovnaný, pretože som sa nemal s kým identifikovať. Nemal som vo svojom prostredí žiadneho cigána, hudobníka, v ktorom by som sa mohol vidieť, a povedať si, že som taký istý ako on. Niekedy v tom období sa ozval môj biologický otec a išiel som za ním. Konečne som videl niekoho, kto má plnohodnotný život, živí sa hudbou a robí na sebe. Zrazu som pochopil, že toto je tá sorta Rómov, v ktorej sa vidím. Vtedy som trochu nadobudol hrdosť, ale aj tak som zaspával s tým, že som nebol úplne vyrovnaný. Keďže žijem v rasistickom štáte alebo medzi rasistickými ľuďmi, tak som im radšej ani nepovedal, že som cigán, ale že som Talian alebo Španiel. Boli situácie, keď niekto predo mnou nadával na cigánov, pretože netušil, že som cigán, a ja som si radšej vymyslel identitu. Takto málo stačilo, aby som nepociťoval predsudky.

Ako ste sa dovtedy pozerali na Rómov, a čo sa zmenilo?

Nijako, nebol som rasista. Ten, kto bol pozitívny, tak pozitívny som bol aj ja. Ten, kto ma chcel okradnúť alebo mi urobiť niečo zlé, dostal príučku. Rozhodne som sa na základe negatívnych skúseností nepozeral na všetkých Rómov rovnako.

Prečo ste sa potom za to hanbili?

Lebo som žil medzi xenofóbnymi názormi, ktoré dávali všetkých cigánov do jedného mecha. Vykresľovali mi ich, že všetci sú neprispôsobiví, nehygienickí, dementní a neviem ešte akí. Nerasista by sa o nich takto nevyjadroval. A keďže som tomu do určitého veku uveril, tak som sa hanbil.

Ako dnes vnímate to, keď sa ľudia na všetkých Rómov pozerajú rovnako? Nepracujú, robia bordel, sú neprispôsobiví.

Obmedzenosť a rasová nenávisť. Prečo nie sú obmedzení aj na bielych politikov, ktorí im rozkradli štátnu kasu o miliardy a v pokoji sa vyvážajú na drahých autách? Prečo im nevadia bieli DPHáčkari, ktorí narobili miliónové úniky? Mafiáni, výpalníci, ktorí dlhé roky vydierali podnikateľov? Díleri, ktorí predávajú fet ich deťom? Dám príklad. Predstavte si, že mám vplyvné rómske médium a 90 % článkov bude 20 rokov vykresľovať bielych v negatívnom svetle. Aká bude mienka a aký bude efekt? Je mi to ako Rómovi ľúto. Na jednej strane to chápem, cigáni nežijú v štáte, ktorý je ich, ale prečo ten rasizmus na všetkých. Pochodil som Európu, svet, a všade inde je to normálnejšie a slobodnejšie. Tu nie sú ľudia zvyknutí napríklad na turecké, rumunské alebo černošské štvrte ako v iných európskych mestách. Ťažko to vysvetliť niekomu, kto nie je väčšinu svojho života rasovo utláčaný. Keby ste teraz 24 hodín boli tmavý a bolo by na vás vidno, že ste cigán, tak verím, že za ten čas pocítite, aké je to horšie hľadať si prácu, a aké je to horšie rozprávať sa uvoľnene s bielymi ľuďmi. Nad tým sa nikto nezamýšľal.

Povedal vám niekto niekedy v živote, že ste „len“ Róm?

Každú chvíľu. Stačí si pozrieť diskusie. Minimálne v 50 percentách je to rozoberané a sú narážky na „rómstvo“. Netvárme sa, že u nás nie je rasizmus. Je tu taký rasizmus, že niektorým ani nedochádza, že je to zlé. Drvivá väčšina článkov ukazuje cigánov iba z geta, ako sa kúpu v potoku, akí sú nehygienickí a nevzdelaní. Ak si mám spomenúť za posledných 10 rokov na nejaký pozitívny článok, tak je ich žalostne málo.

Stretli ste sa s rasizmom aj v šoubiznise?

Otvorene nie, skôr anonymne. Niekedy niekto povie vy++baný cigán, ale nedáva tomu takú váhu, pretože je to preňho len fráza. Ešte raz však poviem, priemerný cigán a úspešný cigán je rozdiel. Málokto mi dnes do očí bude nadávať do cigánov, pretože mám nejaké, nazvime to postavenie.

Pred časom ste spolu s Darou Rolins nafotili módne fotky pre magazín Elle v rómskej osade. Bulvár vám vtedy vyčítal, že ste sa vybrali v drahých šperkoch a kožuchoch medzi najchudobnejších ľudí.

J++em celý bulvár. Čo je na tom, ja som pre nich hrdina a kráľ, mimochodom, prišiel som tam v teplákoch.

Ako ste vlastne život v osade vnímali?

Do osady som neprišiel machrovať, ale fotiť podľa dohodnutého scenára. Ľudia ma pohostili a boli šťastní v mojej prítomnosti. Ani jeden Róm mi nedal najavo, že mám na sebe drahé veci alebo že sa snažím nejako vyvyšovať. Bulvárnym novinárom som tým samozrejme nabehol na lopatu. Je to iba vyfabulovaná intriga. Nikto nebol dotknutý ani zdeprimovaný. Zrazu som nebol pre médiá cigán, ale gadžo, ktorý prišiel ponižovať cigánov. Farizejstvo hrubého zrna. Zrazu niektorí obmedzenci nechceli vidieť, že som pre nich hrdina, ktorý sa za nich nehanbí. Zrazu nikto nechcel vidieť, že som pre nich nádej na lepší život.  Navždy budem ich človek, ktorý otvorene bude hovoriť o cigánskom probléme, a budem pre nich vzor, ktorý dokázal sny zmeniť na realitu. Takto som to tam vnímal ja a bol to nádherný zážitok.

Vo filme Sídliskový sen sa vyberáte hľadať svoje korene do indických slumov. Prečo?

Dal som si zobrať DNA a zistilo sa, že moja haploskupina a génový pôvod sa vyskytuje v Indii. To je všetko, čo k tomu poviem, pretože ostatné je vo filme.

Videli ste nejakú podobu medzi nimi a osadami na Slovensku?

Videl, je to na chlp rovnaké. Je to iné iba v tom, že tam sú medzi svojimi. Keď pôjde cigán z osady do centra mesta, nezapadne. Preto vzniká aj rasizmus, tam môžu ísť, kam chcú, pretože všetci vyzerajú rovnako. Mesto je, samozrejme, aj tam rozdelené na viac sociálnych vrstiev, v centre bývajú bohatí, potom sú chudobnejší, ktorí chodia za prácou do centra. Taký istý systém ako aj u nás. Akurát sú viac duchovnejší, viac sú spojení s prírodou, nikto z nich sa nenaháňa za splátkami a nikto z nich nemá túžbu mať najnovší bavorák. Cítil som tam viac pozitívne naladených ľudí ako napríklad v Európe.

Dnes sa na Slovensku veľa diskutuje o prijatí utečencov, ktorí utiekli zo svojej krajiny pred vojnou. Sledujete túto debatu?

Nesledujem. Videl som akurát tie agresívne fotky z nejakej demonštrácie. Krásny obraz Slovenska.

Malo by Slovensko prijať časť utečencov?

Neviem, ale pre mňa je logické, keby som stretol utečenca na ulici a povie mi, že utiekol, lebo v jeho štáte sa režú hlavy, vyzabíjali mu celú rodinu a potrebuje prespať. Srdce by mi nepovolilo, aby som mu nepomohol. Určite by som mu nepovedal: vypadni odtiaľto a nechcem ťa tu vidieť, pretože toto je náš štát. Keď uvidím v jeho očiach nádej na krajší život, tak už iba pre dobrý pocit urobím ten krok. Nehovorím, že môžem pomôcť všetkým, nezažil som takú situáciu, ale nepáči sa mi tá agresia okolo toho. Znova sa musím vrátiť k tomu, že celú túto xenofóbnu náladu spravili len médiá. Keby som mal médium a dám červený nápis „Pozor, utečenci“ a vyfotím tam nejakého černocha, tak čo to spraví s ľuďmi? Budú sa báť. Keby začali písať: poďme im nejako pomôcť, tak možno by bola iná nálada. Slovensko podľa mňa pre utečencov nie je zaujímavé.

Nie všetky médiá to prezentovali takto.

Priznávam, podrobne to nesledujem, ale po tom, čo som videl, som si povedal, že máte krásnu tému, aby ste tú xenofóbiu ešte viac utvrdili v ľuďoch.

Nie je to dobrá téma na skladbu?

Možno je, možno nie je. Ja robím skladby podľa pocitu.

Ako sa podľa vás k tejto téme postavili slovenskí politici?

Sledujem viac hudbu, takže netuším.

Chodíte voliť?

Nie, nemám koho. S nikým nie som spokojný. Keď som aj zbadal niekoho na bilbordoch, tak som mu to neveril. Nežijem politikou, žijem hudbou. Pokiaľ budem môcť robiť hudbu a slobodne si nahrávať, čo chcem, tak to bude ok. Keď mi to niekto zakáže, tak odídem z tohto štátu niekam, kde sa to bude dať. Zatiaľ som spokojný, som sám sebe pán, nemám nad sebou šéfa, môžem si cestovať, kam chcem. To je všetko, čo potrebujem.

Je niekto zo slovenských politikov, ktorý je vám sympatický a pre tento štát niečo urobil?

Určite sa urobili zmeny od komunizmu, diaľnice si pamätám, že mali byť hotové v roku 2010. Hovoril som si okolo roku 2004, že koľko ešte budem čakať. Dnes je rok 2015, a diaľnica nie je. Nechal by som ich dennodenne jazdiť autom smer Bratislava-Košice, nech pocítia, že to nie je zábava.

Išli by ste vystupovať na politickú akciu?

Čisto hypoteticky možno. Bral by som to ako koncert, pokiaľ by som tam nemusel vykrikovať, aby ľudia niekoho volili, alebo aby tam predo mnou vykrikoval nejaký politik, že on je ten pravý. Vo svete je normálne, že napríklad vplyvný človek ako Jay Z podporuje toho, s kým je stotožnený.

Koncert v rámci kampane nejakej strany je chápaný ako jej podpora.

Keby to bol kamarát politik a chcel by, aby som mu pomohol ho spropagovať, a stotožňoval by som sa s jeho názormi, tak prečo by som mu nepomohol? Nikto mi predsa nemôže zakazovať, koho chcem podporiť. Môžem podporovať a propagovať, koho chcem, a na to príde.

Mali ste vystupovať aj na ruskej akcii Noc víťazstva, tú ste nevnímali ako propagandistickú?

Vôbec, bol som rád, že tam vystúpi ruský raper, ktorého mám rád, a že sa s ním osobne stretnem. Chcel som tam vystúpiť kvôli nemu a pre peniaze.

Pozadie toho ste neštudovali?

Neštudujem to, načo, čo by mi to malo spraviť? Bola to politická akcia?

Bola to propagandistická akcia Ruska a organizoval ju aj bývalý príslušník SIS, ktorý bol zapletený v kauze.

Rusov mám rád, aj ich rap. Rád by som sa s nimi spojil a spolupracoval.  Vás zaujíma, kto to robí, mňa zaujíma, aby som spravil dobrý koncert.

Stretli ste sa na Slovensku s korupciou?

Nemám prečo, robím si iba hudbu. Jedine vtedy, keď som sa dopočul alebo čítal, že si niekto ulial strašné peniaze. Ale aj to môže byť názor novinára, a môže to byť inak.

Rap ako hudba zvykne reflektovať sociálne témy a problémy bežných ľudí. Čo je podľa vás najväčší problém súčasného Slovenska?

Slabé výplaty. Niekto na Slovensku, kto robí napríklad 12 hodín, dá takú istú energiu do práce ako niekto v Nemecku, ale nie je tak ohodnotený. To je najväčší problém. Ja rozoberám väčšinou medziľudské vzťahy, postoje k životu, zlé uchopenie situácie a, naopak zase, všetko pozitívne. Taký balans.

Sledujete kauzy v správach?

Nie.

Čo ste si pomysleli o tom, ako dopadli drobní živnostníci v kauze Váhostav?

Ide to mimo mňa. Ja som vtedy asi robil album alebo som sa zaujímal iba o pekné veci. Mňa sa to nijako nedotýka. Môj život je cestovanie, hudba, frajerka, a príjemné veci. Čo s tým spravím? Nebudem dávať energiu do niečoho, čo nemám šancu ovplyvniť.

Boli ste s Egom, s ktorým ste založili Kontrafakt, v čase kauzy predraženého piešťanského cétečka?

Bol, nebudem sa k tomu vyjadrovať. Už to bolo a je to za nami. Nebudem hlavne hovoriť zaňho. Ego nikoho neokradol. Strhla sa na neho lavína, že niekoho okradol. Uzavriem to tak, že Ego je najčestnejší človek, ktorého poznám. Viac sa k tomu nebudem vyjadrovať.

Ego počas tejto kauzy nakrútil známe video aj so známym vulgárnym odkazom. Nebolo podľa vás cez čiaru?

Nebudem sa k tomu vyjadrovať.

Aj vy ste sa v minulosti podobne vyjadrovali k niektorým kritikom, redaktorovi SME Tomášovi Prokopčákovi a hiphopovému portálu ste dokonca venovali časť skladby. Patria vulgarizmy a podobné odkazy k rapu ako subkultúre?

Patria. Myslím, že toho bolo viac. Mal som obdobie, keď som mal pocit, že sa musím vyjadriť k ľuďom, ktorí si na mňa zasadli a nadobudli pocit, že ma zničia. Sú to iba slová, ktoré používajú všetci bez rozdielu intelektu. Niekto povie miesto ko++t somár a niekto miesto do pi+e povie „doparoma“. Slovám sa v rape medze nekladú.

Je to otázka vývoja alebo aj dnes by ste niekomu želali, aby mu zomrela matka?

Dnes už asi nie, ale u rapera to nikdy nemôžete odhadnúť. Všetko záleží na tom, ako dlho ma bude niekto znervózňovať a pýtať si o to.

Máte nejakú hranicu, koho by ste v rámci rapu určite nikdy neurážali?

Všetko závisí od pocitu. Dnes sa to točí okolo iného, ale nikdy nemôžem vedieť. Nikto nikdy nedostal slovný náklad bez príčiny. Akcia vyvolala reakciu.  Väčšinou všetci tí, ktorých som spomenul, boli agresívni a otravní. Ja som iba zdvihol prst, aby som ukázal, že keď aj ty si bez rešpektu, tak aj ja som bez rešpektu, a pozri sa, aké je to ísť bez rešpektu do rapera, ktorý si v tom období servítku pred ústa nedával. Slovami som mu ukázal nerešpekt, tak ako on mne. Vždy to pomohlo, pretože bol potom pokoj.

Dnes je to teda o čom?

Je to podľa pocitu. Myslím, že som toho dokázal toľko, že aj keby niekto do mňa momentálne išiel agresívne, tak nemusím nikomu odpovedať. Dnes za mňa hovorí úspech, ktorý dlhé roky neprajníci spochybňovali. Dnes už nepomáhajú ani recenzie, ani negatívne články, nič. Každý vie, že hovorím dlhodobo o zaujatosti, a že sa ma sústavne kedysi snažili vykresliť v negatívnom svetle.

Nepotrebujú ľudia v šoubiznise bulvár?

Ten, kto ponúka iba fotky, tak potrebuje. Ja robím rap a dávno pred tým, než sa začal o mňa zaujímať bulvár, som bol najpredávanejší interpret na Slovensku. Dávno som mal najsledovanejšie klipy, vybookované koncerty, takže bolo by dobré, aby to ostalo tak, ako to je. Nepotrebujem ich k tvoreniu albumov, nie som ich vymyslená postavička. Fanúšik bulváru nie je môj fanúšik.

Aké sú vzťahy medzi interpretmi v slovenskom hip-hope? Sú mnohé tie konflikty, ktoré sa objavia v skladbách na Youtube, reálne, alebo je to len súčasť žánru?

Všetko je reálne. Keď sa chce povedať názor, tak sa povie, záleží, kto si to dovolí povedať. Keď si to dovolí niekto, kto je v hre rok, a niekto, kto 20 rokov, a dosiahol výsledky, tak tam sa ukazuje váha názoru. Rovnako je to aj v ostatných odvetviach.

Nemali ste problémy na súdoch, keď ste niekoho urážali?

Nemal. Nikoho v skladbách nekonkretizujem a za nadávky sa málokedy súdi. Čo môže vysúdiť, ospravedlnenie? Každú chvíľu mám niečo, ale všetko je to postavené na hlinených nohách.

Raper Supa o slovenskom hip-hope povedal, že sa ním dokáže uživiť tak desať interpretov, a vy ste najväčší profesionál z nich. Čo človek musí urobiť pre to, aby ho hip-hop v našich podmienkach živil?

Nebyť feťák, mať triezvu hlavu, dobrú víziu, vôľu, disciplínu, sebakritiku a talent od Boha. Pilovať ho každý deň, napríklad desať, dvadsať rokov. Je to potom cítiť z hudby. Vedieť vyhodnotiť každú situáciu, keď je nejaký neúspech. Väčšina ľudí to začne hádzať na druhých, pretože interpreti majú veľké egá. Ja som ho dal dole a priznal som si, že som chybu urobil ja. Bola to moja veľká výhoda, že som vždy vedel vyhodnotiť krízové situácie.

Na čom sa dnes dá zarobiť v hudbe? Na koncertoch, merchandisingu, alebo ešte aj predaji nosičov?

Predajnosť a merchandising. Určite Youtube dokáže zarobiť pekné peniaze, no a potom keď interpret neustále na sebe robí, tak má prirodzene väčšie meno, na základe ktorého sa s ním chcú spájať veľké firmy. Spropagovanie produktu, objavenie produktu v klipe, veľké projekty, sponzoring. Najviac asi však na albumoch a merchandisingu. Ten mi postavil dom.

Môžete povedať, koľko za koncert zarobíte?

Niekde hrám zadarmo, niekde za tisíc, dvetisíc, desaťtisíc.

Mnohí o vás hovoria ako o komerčnom raperovi. Čo je podľa vás komerčný rap a čo underground?

Majú pravdu. Komerčný znamená, že asi každý produkt, ktorý dáte von, je komerčne úspešný, či už videnia alebo predaj. Bol som aj underground, pamätám sa na to. Hovoril som to preto, lebo som nemal úspech. Zo všetkých tých undergroundových raperov, ktorí nadávajú na komerciu, som bol underground ešte dlhšie ako oni. Nezažili ísť vlakom na koncert, nezažili vystupovať zadarmo. Ja som to robil dlhú dobu, do roku 2004. Od roku 1992 som vystupoval a robil všetko zadarmo. Zažil som reálny underground, dnešní undergroundisti sa hrajú a schovávajú sa za to slovíčko. Pritom predávajú merchandising, majú vlastné vydavateľstvá, Facebooky, Youtuby alebo Instagramy. Žiaľ, nedarí sa im.

Ktoré obdobie bolo lepšie?

Určite to úspešné. Sme tu na to, aby sme stúpali, a nie klesali alebo stagnovali. Páči sa mi, keď človek na sebe pracuje, rastie, a darí sa mu. Žijeme v meste, kde sa musia splácať veci a chceme mať kvalitnejší život. Niekto si chce kúpiť chatu v horách alebo dom pri mori. Sú to pekné veci a po tej všetkej práci a nevyspatých nociach si chcem užívať život.

K imidžu raperov patrí aj prezentovanie luxusu. Vnímali ste to ako potrebu, aby ste sa z toho dôvodu zadlžili?

Ako u koho. Nikdy som nemal dlžoby, vždy som si kupoval to, na čo som mal. Som „real, nie fake“. Nikdy som sa nehral na niečo, čo nie som. Všetko je dlhodobo vydreté.

Predstavujú pre interpreta ako vy slušný príjem aj tantiémy z rádií?

Mám iba minimálne tantiémy, rádiá ma nehrajú, je to slabý zárobok. Merchandising a vlastné vydavateľstvo ma postavili na nohy.

Čo si myslíte o zákone o povinných kvótach na slovenskú hudbu, ktorý u vlády presadil Maťo Ďurinda a ďalší muzikanti?

Nedotýka sa ma to, lebo ma nehrajú. Keď mi niekto z nich zavolal, aby rádiá hrali slovenskú hudbu, tak som povedal, že ma to nezaujíma, lebo mňa žiadne rádio nehralo, a nikdy som to ani neprežíval. Nie som závislý od nikoho.

Počúvate slovenské rádiá? Páči sa vám hudba, ktorá v nich hrá?

Priznám sa, že nepočúvam.

Akú rolu pre vás hrajú peniaze?

Sloboda, kvalitnejší život, menej frustrácie z neschopnosti. Môžem si ukázať hocikam prstom na mape a ísť tam. Jednoducho sa vám menej stáva, že počujete slovíčko nedá sa. Pretože všetko sa dá zaplatiť.  Keď chcem nahrať pekný, veľký projekt s dobrými kamerami, producentom a so zvukom, tak to stojí peniaze. Nalejme si čistého vína, život s nimi je krajší.

V minulosti ste pracovali ako krupier v kasíne. V Bratislave aj ďalších mestách sa debatuje o úplnom zákaze hazardu. Podporili by ste ho?

Každý vidí záľubu v niečom inom. Niekto ten adrenalín potrebuje. Ak má niekto veľa peňazí a potrebuje vzrušenie z hry, tak prečo by som mu to mal zakazovať.

Aká klientela chodila do kasína?

Bol som tam v deväťdesiatych rokoch za mečiarizmu. Bolo známe, že vtedy sa dali ľahko zarobiť peniaze. Vyrástlo veľmi veľa milionárov, takí tam aj chodili. Bola aj vagabundská doba, takže tam chodilo veľa vagabundov, ktorí vedeli rýchlo zarobiť peniaze. Dnes je to inak, niektorí to berú ako zábavu, zahrať si karty a mať trochu adrenalín. Niekto dokáže prehrať stotisíc eur, a nič to s ním neurobí, lebo má ďalšiu miliardu na účte, niekto prehrá sto eur a povie si, že to zarobí hocikedy. Niekto tam zase nechá celú svoju biednu výplatu.

Videli ste ľudí, ktorí sa stali od hazardu závislými?

Každú chvíľu. Videl som tam veľa ľudí padnúť na dno.

Rap je, aj vďaka jazyku, keďže raperi píšu texty väčšinou vo svojej rodnej reči, veľmi lokálna záležitosť. Nebolo vám ľúto, že ste sa nikdy nepokúsili dostať sa aj ďalej ako do Prahy?

Nie je mi to ľúto, som spokojný so svojou kariérou. Momentálne začínam byť známejší za posledné roky v Poľsku. Minulý týždeň som tam vystupoval s Kontrafaktom ako headliner hiphopového poľského festivalu, natáčal som tam klip a koncom mesiaca tam mám ďalší koncert. Otvárame poľský trh a v Indii sa mi rysoval projekt, kde by bola potrebná angličtina. Uvidíme, vízie do budúcna sú.

Čo bude po filme Sídliskový sen? Kam chcete ísť ďalej?

Robiť ďalšie albumy a veľké veci, svet ponúka veľa toho, čo sa dá robiť pre fanúšikov. Stačí sledovať, inšpirovať sa skúsenejšími. Väčšinou sa snažím byť tu a teraz, lebo pri plánoch do budúcnosti je to vždy inak. Chcel by som spraviť ešte tento rok sólový album, ktorý by trhol rekord. Mám rád výzvy a prekonávam sám seba. Mám rád, keď sa pochybuje, vždy si vychutnám pocit, keď zbúram predsudky.