Denník N

Kto má právo posledného slova pri zmene ústavy?

Robert Fico počas vypočúvania kandidátov na ústavných sudcov v januári 2019. Foto N - Tomáš Benedikovič
Robert Fico počas vypočúvania kandidátov na ústavných sudcov v januári 2019. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nebyť vraždy Jána a Martiny, nebyť tvrdohlavosti Bugára a Kisku, na Fiačanovom mieste mohol dnes stáť Fico a v pléne súdu mohli sedieť Kičura, Jankovská a Mamojka. Nie je ťažké si predstaviť, že takto vyskladaný Ústavný súd by videl najväčšie ohrozenie demokracie vo verejnej voľbe generálneho prokurátora. Pýtajme sa teda ešte raz: Je dobré, aby mal Ústavný súd právo posledného slova?

Autor je vedúci Katedry teórie práva a ústavného práva
na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity
a vedecký pracovník v Ústave štátu a práva SAV

Poslanci a poslankyne v týchto dňoch rokujú o veľkej novele ústavy, ktorú do parlamentu predložila ministerka spravodlivosti s úmyslom reformovať justíciu. Tento návrh je zatiaľ najdôležitejším legislatívnym vyústením spoločenských zmien spustených vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Popri výrazných zmenách, ktoré posilňujú mechanizmy vyvodzovania sudcovskej zodpovednosti, sa do návrhu novely ústavy dostalo aj nenápadné – dvojslovné – spresnenie jednej formulácie, podľa ktorej Ústavný súd už viac nebude môcť posudzovať ústavnosť ústavných zákonov. To prakticky znamená, že v otázke, ako má vyzerať základný zákon nášho štátu, bude mať posledné slovo Národná rada v Bratislave, nie Ústavný súd v Košiciach.

Časť verejnosti, a to nielen laickej, ostala z tohto návrhu pobúrená. Autentické obavy vyjadril aj predseda ústavného súdu Ivan Fiačan, ktorý sa poslancov na rokovaní ústavnoprávneho výboru pýtal, čo sa stane, ak by si parlament pomocou ústavného zákona predĺžil svoje funkčné obdobie na 15 rokov alebo zakotvil trest smrti. Kto tieto škodlivé zmeny zastaví, ak Ústavnému súdu zoberieme právomoc preskúmavať ich ústavnosť?

Za posledných deväť mesiacov si bojom proti pandémii vláda vybudovala reputáciu orgánu, ktorý si nerobí príliš ťažkú hlavu z ústavných poistiek proti zneužitiu moci: bezmála polovicu roka 2020 sme prežili v núdzovom stave; povinnosti, ktorých plnenie mnohých oberá o živobytie či slušné vzdelanie, už nehľadáme v Zbierke zákonov SR, ale kade-tade po úradných výveskách a vládnych vestníkoch; červené čiary, ktoré štát nesmie za žiadnych okolností prekročiť, sa rozplynuli v rozľahlých oblastiach vágneho výrazu „primerané opatrenie“.

Ak si teda v novinách prečítame, že ministerka spravodlivosti navrhuje obmedziť kľúčovú právomoc Ústavného súdu, niet sa čo čudovať, ak to niektorí pochopia ako ďalšiu pandemickú ranu uštedrenú princípom demokracie a právneho štátu. Ide však o unáhlený záver podnietený nešťastnou zhodou okolností. O otázke, či majú mať pri tvorbe ústavy posledné slovo Košice alebo Bratislava, sa v slovenskej právnickej obci živo diskutuje viac ako desaťročie a už sama trvácnosť tejto debaty naznačuje, že obidve strany majú celkom slušné argumenty. Vo veľkej stručnosti sa teraz na ne pozrieme.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie