Nie je konvent ako konvent
Je prekvapujúce, akú krátku „inštitucionálnu pamäť“ máme, ako rýchlo zabúdame, nevieme sa poučiť z vlastných skúseností a hľadáme riešenia v zahraničí, hoci tie naše nie sú o nič horšie.
Autor je profesor na Katedre politológie FiF Prešovskej univerzity,
vedúci výskumný pracovník Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku,
v rokoch 2003 – 2007 bol koordinátorom Národného konventu o EÚ
Článok Jozefa Bátoru Nepotrebujeme včerajšiu debatu o Únii považujem za podnetný prínos do uvažovania o tom, ako nastaviť verejnú diskusiu na Slovensku v rámci Konferencie o budúcnosti Európy (KOBE). V článku formuluje otázky, na ktoré by sa mala verejná diskusia zamerať, a navrhuje, aby sa kľúčovým fórom diskusie stal Výbor pre európske záležitosti NR SR, ktorý by mal zabezpečiť reálny politický vplyv debát. Súhlasím, môže to byť jeden z možných formátov nastavenia KOBE na Slovensku, za predpokladu, že budú zodpovedané ďalšie otázky týkajúce sa jeho fungovania. Zároveň však, a preto i píšem túto reakciu, nesúhlasím s jeho hodnotením „Národného konventu o budúcnosti EÚ“ ako neužitočného starého modelu diskusie, ktorý je nám už nanič. Po prvé, model verejnej diskusie o EÚ s názvom, aký uvádza vo svojom článku, nikdy ani neexistoval. Po druhé, považujem za dôležité, aby sme pri uvažovaní o nastavení KOBE vychádzali zo zhodnotenia „včerajších“ 20-ročných skúseností z organizovania verejnej diskusie o EÚ, a, ak sa chceme naozaj aj poučiť, aby sme ich hodnotenie opierali o presné informácie.
Za posledných 20 rokov sme mali tri „hlavné“ formáty verejnej diskusie o EÚ, ktoré mali vo svojom názve „konvent“: 1) Konvent o európskej budúcnosti Slovenska (2001 – 2003), ktorý inicioval a viedol Ján Figeľ, vtedajší štátny tajomník MZV SR a vyjednávač pre vstup do EÚ; 2) Národný konvent o EÚ (2003 – 2007), ktorý po schválení členmi prvého konventu viedla a organizovala Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA); 3) Národný konvent o EÚ (od roku 2013), pre ktorý sa zaužíval prívlastok „obnovený“, plne v réžii Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVaEZ). Kvôli úplnosti treba dodať, že v rokoch 2007 – 2010 tento projekt viedla Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, ale stratil charakter celospoločenskej debaty o EÚ, a preto ho nezaraďujem do prehľadu „hlavných“ formátov konventu. Medzi vyššie uvedenými tromi hlavnými formátmi existujú zásadné rozdiely a jednoducho nie je možné hodiť ich do jedného „včerajšieho a dnes už neužitočného vreca“. Predpokladám, že autor mal vo svojom článku na mysli „obnovený“ Národný konvent o EÚ v réžii MZVaEZ SR od roku 2013, ktorý síce nesprávne nazval, ale s ktorým má osobnú skúsenosť.
Chcem poukázať na šesť zásadných rozdielov medzi Národným konventom o EÚ z rokov 2003 – 2007, ktorý na účely tohto článku nazvem „starým“ konventom, a „obnoveným“ konventom v réžii MZVaEZ SR od roku 2013, pretože som presvedčený, že z ich porovnania vyplývajú dôležité poučenia pre tých, ktorí v súčasnosti pripravujú nastavenie verejnej diskusie na Slovensku v rámci KOBE.
Rozdiel prvý:
Inštitucionálna štruktúra, ciele a činnosť starého konventu boli výsledkom verejnej diskusie. Návrh SFPA na reformu konventu na Národný konvent o EÚ bol schválený po diskusii na poslednom zasadaní Konventu o európskej budúcnosti Slovenska dňa 27. novembra 2003. Išlo o reformu, ktorá pretransformovala konvent z platformy pre diskusiu o budúcnosti Slovenska v EÚ na potreby tvorby európskych politík v podmienkach členstva Slovenska v EÚ. Na strane druhej, podoba „obnoveného“ konventu od roku 2013 nebola výsledkom verejnej diskusie, vznikla „zhora“ na základe návrhu MZVaEZ a rozhodnutia vlády bez verejnej diskusie a bez kontinuity s Konventom o európskej budúcnosti SR (2002 – 2003) a Národným konventom o EÚ (2003 – 2007).
Rozdiel druhý:
Starý konvent primárne riešil kľúčový problém vyplývajúci z členstva SR v EÚ: exekutívny pôvod legislatívy EÚ, ktorú produkujú inštitúcie EÚ (ročne viac než tisíc legislatívnych aktov, ktoré členské krajiny musia transponovať do národnej legislatívy, predovšetkým v sektorových politikách EÚ, ktoré regulujú fungovanie jednotného trhu). NR SR ročne prijíma iba okolo 20 – 30 percent legislatívy platnej na území SR. Zvládnutie európskej legislatívy – nielen v zmysle jej transpozície do národnej legislatívy, ale jej aktívne ovplyvňovanie ešte počas legislatívneho procesu v rámci EÚ – je problém, ktorý stále nemáme vyriešený. V rámci starého konventu bolo vytvorených pôvodne deväť, neskôr 11 pracovných skupín podľa sektorových priorít SR a záujmu členov konventu (členstvo bolo otvorené pre všetkých občanov SR a právnické osoby so sídlom na území SR, stačilo sa prihlásiť a poskytnúť emailový kontakt) s cieľom, aby pripomienkovali návrhy novej legislatívy a nových politík EÚ ešte v štádiu ich formovania na úrovni pracovných skupín Rady EÚ. Plenárne zasadania slúžili na to, aby a) hodnotili prácu pracovných skupín, b) venovali sa otázkam, ktoré presahovali sektorové politiky vrátane fungovania inštitúcií EÚ. Podstata práce konventu spočívala v pracovných skupinách. Pri 11 pracovných skupinách bolo napr. v priebehu roku 2006 zorganizovaných zhruba 70 podujatí ročne. Počet pracovných skupín i počet ich zasadaní bol ovplyvnený limitmi projektového rozpočtu, nie kapacitami organizátora. Náklady, po prepočte korún na eurá, sa pohybovali zhruba vo výške 100-tisíc eur ročne, určite to nebol „drahý“, ale celkom užitočný „špás“. Na strane druhej, tri pracovné skupiny „obnoveného“ konventu (kríza v eurozóne – inštitúcie, 10 rokov členstva SR v EÚ, príprava predsedníctva) sa nevenovali zapojeniu zainteresovanej verejnosti do tvorby európskych politík SR a legislatívneho procesu v rámci EÚ, t. j. nepripomienkovali postoje SR pri formovaní novej európskej legislatívy. „Obnovený“ konvent prestal byť formátom, ktorý by umožnil participáciu verejnosti na tvorbe európskych politík.
