Denník N

Prečo (ne)zobrať Ústavnému súdu jeho jadrovú zbraň?

Predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan počas brífingu o rozhodnutí pléna o 13 stíhaných sudcoch. Foto - TASR
Predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan počas brífingu o rozhodnutí pléna o 13 stíhaných sudcoch. Foto – TASR

Náš ústavodarca aktuálnym návrhom na obmedzenie právomocí Ústavného súdu nielenže nerieši podstatu problému, ale ho ešte aj uchopuje z nesprávneho konca.

Autor je advokát

Komentár vyjadruje osobný názor svojho autora
a nie názory spoločnosti Dentons Europe LLP,
v ktorej autor pôsobí ako partner,
ani prezidentky Slovenskej republiky,
pre ktorú autor pôsobí ako poradca

Parlament bude v najbližších dňoch rozhodovať o „justičnej“ novele ústavy, do ktorej si našla cestu aj veta o tom, že Ústavný súd nemá právomoc preskúmavať súlad ústavných zákonov s ústavou. Niežeby Ústavný súd doteraz touto právomocou oplýval. Väčšina jeho pléna pod vedením predsedníčky Macejkovej si v roku 2019 v jednom z posledných rozhodnutí svojho funkčného obdobia vo veci bezpečnostných previerok sudcov túto právomoc účelovo vytvorila takpovediac „z ničoho“.

Výsledkom bol – okrem nevídanej procesnej gymnastiky – výrok o nesúlade jedného článku ústavy s iným článkom (tej istej) ústavy, ktorý po rokoch zosadil z trónu slovenského súdneho aktivizmu nález o protiústavnosti Špeciálneho súdu.

Nemožno sa ubrániť pocitu, že viac ako ochranu ústavnosti sledovali týmto rozhodnutím prinajmenšom niektorí členovia vtedajšieho pléna svoj vlastný záujem – či už ním bolo vyhnúť sa vlastnej bezpečnostnej previerke po návrate do všeobecného súdnictva, alebo zapáčiť sa vtedajšiemu vedeniu súdnej rady a posilniť tak svoje šance na zvolenie do čela Najvyššieho súdu, alebo oboje. Dnes už vieme, že minimálne to druhé nevyšlo.

Reakcia ústavodarcu na túto udalosť bola len otázkou času a spôsobu. Na prvý (izolovaný) pohľad ide o legitímnu a správnu odpoveď ústavodarcu na to, že si Ústavný súd v roku 2019 prisvojil právomoc, ktorú mu ústavodarca nikdy nedal a ani dať nechcel. Na druhý (komplexnejší a kontextuálny) pohľad je však táto odpoveď veľmi skratkovitá a povrchná.

A ako to už obvykle u skratiek býva, môže byť aj nebezpečná. Rovnako ako v bežnom živote, aj v ústavnej právotvorbe existujú oficiálne cesty a potom existujú skratky. Cesty sú bezpečné, pretože vieme, kadiaľ a kam vedú, sú udržiavané a platia na nich určité pravidlá, ktorých dodržiavanie sa vynucuje a porušovanie sa trestá. Používať skratky namiesto ciest je nebezpečné práve preto, lebo na nich nič z vyššie uvedeného neplatí.

Niet azda sporu o tom, že ústavodarná moc je najvyššou mocou v štáte, ktorej sú všetky ostatné zložky moci (zákonodarná, výkonná a súdna) hierarchicky podriadené. Je to tak preto, lebo ústavodarca reprezentuje ľud ako zdroj všetkej verejnej moci. Tomuto postaveniu ústavodarnej moci potom systematicky zodpovedá jej zásadná nekontrolovateľnosť inými, podriadenými zložkami moci.

Tento záver vyplýva zo základného princípu demokracie, podľa ktorého v demokratickej spoločnosti rozhoduje o kľúčových otázkach ľud (väčšina), a to priamo alebo prostredníctvom zvolených zástupcov. To neznamená, že takéto rozhodnutie bude vždy zo všetkých uhlov pohľadu múdre a správne alebo že sa bude všetkým páčiť, ale určite bude reprezentovať demokratickú vôľu väčšiny v danom čase.

Taktiež niet sporu o tom, že o najzásadnejších otázkach fungovania štátu, ktoré majú zaručovať stabilitu demokratického ústavného zriadenia a jeho inštitúcií, deľbu moci a garancie základných ľudských práv a slobôd a nemajú podliehať krátkodobým náladám spoločnosti a politickým cyklom, nerozhoduje obyčajná, ale kvalifikovaná väčšina. Takto je to momentálne aj u nás. A žiada sa dodať, že okrem kvalifikovanej väčšiny by sa o týchto otázkach malo rozhodovať aj kvalifikovaným spôsobom odlišným od procesu prijímania „obyčajných“ zákonov tak z pohľadu subjektov podieľajúcich sa na tomto procese, ako aj z pohľadu jeho časového trvania.

Pri pokuse podriadiť ústavodarnú moc súdnej kontrole si treba uvedomiť, že aj tie najdôležitejšie princípy a pravidlá, ktoré zvykneme nazývať metaprávnym pojmom „materiálne jadro ústavy“, existujú iba vďaka tomu, že sa na nich v určitom historickom období zhodla väčšina spoločnosti a demokratickým ústavodarným procesom ich zakotvila v ústave.

Ak pripustíme existenciu akéhokoľvek materiálneho jadra ústavy, musíme nevyhnutne pripustiť aj fakt, že je výtvorom ústavodarcu, a nie súborom „zjavených právd“, ktorým možno iba veriť.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie