Šebo: Hamšík a Weiss išli za peniazmi? Ďalší desiati z reprezentácie na to čakajú, spravilo by to 99 percent ľudí

Futbalový reprezentant Filip Šebo sa vrátil zo zahraničia a v Slovane Bratislava sa dostal do výbornej formy. Mal 28 rokov, čo mnohí označujú za „najlepší futbalový vek“.

Ešte niekoľko rokov mohol vďaka futbalu ročne zarábať aj šesťcifernú sumu, no on sa rozhodol skončiť.

„Nie je to bežné, inak by sa ma každý nepýtal, prečo som skončil tak skoro,“ hovorí v podcaste Traja o športe.

Dodáva, že človek by mal robiť to, čo ho baví, a on na tréningy chodil už len z povinnosti.

„Väčšina športovcov, ktorých poznám, tretiu tretinu kariéry len ‚dožíva‘, aby niečo zarobili. Ja som odbočil na druhú stranu. Chcel som žiť život, ktorý ma baví.“

V závere kariéry sa ešte snažil dostať do zámorskej MLS. „Riešil som to na vlastnú päsť, dva kluby ma aj chceli, no bol problém získať pracovné povolenie. Poznal som vtedy ľudí, ktorí tam žili aj desať rokov a aj tak zelenú kartu nedostali.“

Šebo skončil, pritom by určite našiel kluby, v ktorých by si dobre zarobil. Paradoxne sa však zastáva hráčov, ktorí záver (v prípade Vladimíra Weissa aj najlepšie obdobie) kariéry trávia zveľaďovaním bankového účtu.

„Urobil som presný opak toho, čo oni. Prečo? Každý hráč, ktorý chce zarobiť veľké peniaze, má nejakú zodpovednosť. V týchto prípadoch je to rodina. Vlado je môj najlepší kamarát a viem, že keby nemal manželku a deti, futbal by už nehral. Nie je stopercentne zdravý a z futbalu sa už neteší. Rodina je však pri takýchto rozhodnutiach veľmi dôležitá.“

„Ja som celú kariéru rodinu nemal, žil som sám pre seba. Nemal som však zodpovednosť, o nikoho som sa nemusel postarať. Aj preto bolo moje rozhodnutie oveľa ľahšie ako rozhodnutie Mareka Hamšíka či Vlada, ktorí majú dve-tri deti.“

99 percent ľudí by urobilo to čo Weiss

Hamšík začiatkom roka 2019 odišiel z Neapola do čínskeho Ta-lienu. V podcaste Boris a Brambor priznal, že to bolo hlavne pre peniaze. Ku koncu kariéry sa chcel ešte poriadne zabezpečiť. Aj preto, že kým bol hráčom Neapola, mohol dostávať len plat; klub mu nedovolil uzatvárať komerčné partnerstvá.

„Nie je to hanba. Viem od neho, že to plánoval dlhšie. Keby ponuka prišla pred dvomi rokmi, garantujem, že tam odíde. V Neapole dosiahol, čo chcel, a bolo už len otázkou času, kedy odíde.“

Keď Vladimír Weiss ml. v roku 2014 ako 24-ročný prestúpil z gréckeho Olympiakosu do katarskej Lehkwiye SC, veľká časť futbalovej verejnosti ho odsúdila za to, že pred futbalovou kariérou uprednostnil zárobok v slabšej lige.

„Garantujem, že 99 percent ľudí by urobilo to isté. Za klávesnicou je veľmi veľa odborníkov, špeciálne na Slovensku, ktorí absolútne nepoznajú pozadie toho prestupu. Nebolo čo riešiť. Mohol by som vymenovať ďalších desať reprezentantov, ktorí čakali alebo čakajú na takúto ponuku. Možno 90 percent futbalistov na svete sníva, že raz niečo takéto bude môcť zažiť. Taká príležitosť z futbalového či životného hľadiska sa neodmieta. Vlado to nemohol odmietnuť.“

Šebo hovorí, že jeho veľmi dobrý priateľ Weiss bol realista. Vedel, že nemal na to, aby hral za Inter Miláno či Barcelonu. Alternatívou bolo ísť do klubu, ktorý by hral o záchranu v anglickej Premier League.

„A z toho by bol nervózny. Do toho sa oženil, mal dve deti… Prišla ponuka na istotu, kde mohol stále futbalovo napredovať a reprezentovať. Netreba zabúdať, že počas pôsobenia v Katare dosiahol fantastické úspechy v reprezentácii. Bol som pri tom, ako v Katare vybojoval dva tituly pre svoje kluby. Niekedy sa rozum zastavuje nad tým, čo si ľudia na Slovensku myslia. Ja by som spravil to isté.“

Weissa st. sa hráči neboja

Šebo je s Weissom spätý už od detstva, ich rodiny sa poznali a Weiss st. ho trénoval na začiatku kariéry v Artmedii Petržalka aj v jej závere v Slovane Bratislava.

Kariéru definitívne ukončil po tom, ako Weiss st. odišiel zo Slovana.

„Moje rozhodnutie neprišlo zo dňa na deň. Tréner Weiss bol posledná kvapka nádeje, ktorá mi do športu prinášala radosť. Len čo skončil, skončil som aj ja. Dá sa povedať, že ma dostal na futbalový vrchol či už v Petržalke na začiatku, alebo na konci kariéry v Slovane. V oboch kluboch sme dosiahli všetko, čo sa dalo.“

Keď spolu pôsobili v Petržalke, vyhrali najvyššiu slovenskú súťaž. Šebo potom prestúpil do Austrie Viedeň a Petržalka si už bez neho zahrala v skupinovej fáze Ligy majstrov. V Slovane tiež vyhrali titul a zahrali si v skupinovej fáze Európskej ligy.

Hovorí o ňom ako o jednom z najlepších trénerov, ktorí ho kedy viedli. „Chápal, čo hráči cítia, a to je veľmi dôležité. Keď má tréner len hovoriť hráčom, ako behať a tvoriť taktiku, je to síce pekné, ale tréner by mal s hráčmi aj žiť. Mal by vedieť o ich súkromí, o rodine, mal by byť súčasť tímu. V tomto bol veľmi silný. Mal veľa kontaktov a o hráčoch si dokázal všetko zistiť. Keď futbalista prišiel na tréning, cítil, že sa ho nemusí báť, ale že tréner je jedným z hráčov. Vekovo mladí tréneri podľa mňa dosahujú také dobré výsledky preto, že s hráčmi sú v úzkom kontakte, čo mal tréner Weiss najlepšie.“

Weiss pritom pred novinármi nevystupuje obzvlášť priateľsky a nemá ani povesť futbalového akademika Jána Kociana, ktorý však pri reprezentácii neuspel.

„Zažil som ho tam veľmi krátko. Sú tréneri, ktorým viac sedí rola asistenta, čo Jána Kociana v Nemecku vystrelilo na výslnie. A potom sa už možno ťažšie popasoval s pozíciou hlavného trénera. Ťažko povedať. Hráč by sa trénera nemal báť, mal by mať otvorený vzťah a z takýchto trénerov to možno nevyžaruje.“

Kozák dal voľno v prvý deň zrazu

Trénerom, ktorý si rozumel s hráčmi a pri reprezentácii bol úspešný, je Ján Kozák st. Paradoxne skončil po tom, ako reprezentanti ušli z hotela počas reprezentačného zrazu medzi dvomi zápasmi.

„To by sa nemalo, to je skrátka zakázané. Prvý večer, to nie je nič zlé. Spraviť to však medzi zápasmi, to je, akoby mal študent päť skúšok za sebou, po druhom dni ide von a všetko zabudne. Nebolo to správne, hráči sa však ospravedlnili a tréner urobil krok, aký urobil. Je však normálne, že takéto chyby sa stávajú, ide o ľudí, ktorí majú v živote len šport. A že si raz za čas uletia? Podľa mňa je to úplne v pohode.“

Podľa Šeba je pravda, že hráči si niekedy aj vypijú. Nevidí však na tom nič zlé, ak si tým vyčistia hlavu.

„Poviem pikošku, ktorú by som možno ani nemal. Vieme, aký je Ján Kozák st. búrlivák, vyžaduje disciplínu. No a on počas svojho pôsobenia v reprezentácii hráčom povedal, že prvý deň zrazu ich nemusí vidieť, nech si robia, čo chcú, ale na druhý deň o desiatej sa na ihrisku už naozaj začína zraz,“ prezrádza Šebo.

„Tréneri vedia, že z psychologického hľadiska je dôležité, aby sa hráči stmelili, vypili si, predebatili, zahrali si biliard či bowling alebo išli na diskotéku medzi ľudí: prečo nie, keď sú celý rok v zahraničí? Nakoniec však z toho reprezentácia ťaží. Je veľmi dôležité trochu sa uvoľniť s kolektívom, aby prišiel dobrý výsledok.“

Šebo opisuje aj tlak, ktorý hráči zažívajú, keď sa na zraz vracajú zo svojich klubov v zahraničí.

„Keď Vlado (Weiss – pozn. red.) prišiel na zraz, mal asi sto esemesiek od ľudí, čo sa s ním chceli stretnúť. Dajme nabok peniaze, kde hrá, aké má auto a aké veci robí. Keď je niekto normálny človek a má normálne srdce, chce sa stretnúť s kamarátmi, zdieľať svoj život s ostatnými. Nie každý ho mohol navštíviť v Katare,“ hovorí.

„Samozrejme sa môže stať, že hráči ujdú zo zrazu s kamarátmi. Nemalo by sa to diať, ale netreba za to hráčov ukrižovať. Robí to každý, dovolím si tvrdiť, že aj Ronaldo a Messi, len sú viac krytí, lebo majú väčšie možnosti. Bratislava je však taká, aká je: nenávisť je väčšia ako láska. Som realista, netreba sa tu hrať na nejakých bohov, všetci sme ľudia. Ľudia, ktorí píšu komentáre pod články, že ako si to môže hráč dovoliť… Chcel by som vidieť toho diskutéra, či by si to nikdy nedovolil. Je to naozaj ľudské.“

Triatlon je futbal krát štyri

Keď Šebo ukončil kariéru, vrhol sa na triatlon. Chcel sa učiť od najlepšieho na Slovensku, tak sa cez kontakty dostal na tréning s Richardom Vargom. „Doteraz si pamätám, ako sme sa stretli pod bratislavským mostom Lafranconi,“ spomína.

Odvtedy sú priatelia a chodia spolu aj na sústredenia. Šebo pred pár rokmi zaujal výrokom, že triatlon je futbal krát štyri.

„Pokiaľ chcete dosiahnuť výsledok, v triatlone sa každému z troch športov treba venovať toľko, ako som sa ja venoval futbalu. A keď chce niekto dosahovať výsledky, keď mu ide o sekundy, veľmi dôležité je trénovať aj depo, kde sa športovec prezúva a prechádza z plávania na bicykel a z bicykla na beh.“

S Vargom strávil rok tréningu a hovorí, že absolvovali dávky, o ktorých „sa futbalistovi ani nesníva“.

„Triatlonista medzi tréningmi len spí a je. Futbalista má priemerne jeden tréning denne, ktorý trvá do hodiny a pol. Počas neho je v pohybe možno 45 minút, keďže sa rozoberá aj taktika či športová príprava. Triatlon je čisto o fyzičke – čím viac človek natrénuje, tým je lepší. Vo futbale veľa hrá psychika, taktika či spoluhráči.“

Šeba sa veľa ľudí pýta, kde sa ako bývalý profesionálny futbalista nachádza v konkurencii najlepších slovenských triatlonistov.

„U nás na Slovensku by som to rozdelil na triatlonistov s veľkým ‚t‘, ktorých je maximálne desať a venujú sa mu celý život. Potom je ďalšia skupina, v ktorej som aj ja – sme profíci aj hobbíci. Chodíme na preteky, ktoré sa nám páčia, a tam sa umiestnime na základe kategórie. Na Slovensku sa v kategórii od 35 do 39 rokov vždy snažím byť v top trojke, aby som stál na debne. V crossových triatlonoch sa snažím byť najhoršie do top 10. V mojej kategórii patrím medzi najlepších, dúfam, že to nevyznie arogantne. Ale v celkovom poradí sú iné pušky.“

Za svoj veľký úspech považuje to, že na crossovom triatlone v Banskej Štiavnici zdolal 38-ročného Pavla Šimka, prvého slovenského triatlonistu, ktorý sa zúčastnil na olympiáde.

„Tam som zarobil aj moje prvé prize money. Už môžem povedať, že si ním zarábam – na tomto som zarobil sto eur. Mám ich zarámované a visia mi v mojej pain cave, miestnosti, kde trénujem. Je pekné, keď človek dostane takú spätnú väzbu. Triatlonisti by si však zaslúžili viac.“