Dominika Kavaschová a Andrea Bučko: Tušili sme, že naše témy zarezonujú v mnohých vzťahoch

Dobre si rozumejú a dobre sa dopĺňajú. Umelecky aj ľudsky. Ako veľmi, to najlepšie môžete vidieť aj počuť v ich spoločnom autorskom projekte Morena. Premiéra bola v decembri 2018, najskôr v podobe inscenácie v SND. Je to sonda do života ženy na prahu tridsiatky, osobná aj nadgeneračná výpoveď. Herečka DOMINIKA KAVASCHOVÁ a hudobníčka ANDREA BUČKO do predstavenia vložili niekoľko piesní, ktoré fungujú samostatne. Počas pandémie spolu vytvorili ďalšie, takže teraz je tu druhá premiéra – Morena vychádza ako hudobný album.

Odkedy sa vlastne vy dve poznáte?

Dominika Kavaschová: Osobne mám pocit, že sa poznáme odjakživa. Je medzi nami silný sesterský vzťah. Ľúbime sa, podporujeme, kritizujeme a pomáhame si a sme tu jedna pre druhú naozaj v šťastných aj v smutných dňoch. Poznáme sa reálne z VŠMU od prvého ročníka. Priateľstvo začalo veľmi rýchlo a spontánne, zo vzájomnej okamžitej sympatie a obdivu k talentu tej druhej. V niečom to bola láska na prvý pohľad.

Andrea Bučko: Dominiku som vnímala od prvej chvíle na škole ako výnimočný herecký zjav. Ja som vtedy študovala divadelnú réžiu a hneď som s ňou túžila jedného dňa spolupracovať. Inšpirovala ma svojou energiou, krásou a talentom. Počas štúdia ma to však vždy výrazne ťahalo k hudbe, a keď ma raz videla Dominika hrať svoje veci, vraj mala zo mňa podobný pocit ako ja z nej. Najskôr sa z nás stali blízke kamarátky a neskôr sme sa pustili aj do spoločnej tvorby a vzniklo naozaj výnimočné spojenie dvoch rozdielnych energií, ktoré sa však dokážu na seba veľmi rýchlo naladiť, vzájomne sa doplniť tam, kde treba, a inšpirovať sa. Je to vzácne nájsť v tvorivom procese parťáka, s ktorým to ide tak prirodzene, od srdca a ľahko.

Ako vznikol nápad urobiť tento spoločný projekt? Rozoberali ste súkromné vzťahy a postupne ste zistili, že je to širšia zaujímavá téma? Že aj okolo vás je čo „morenizovať?“

D: Celé sa to začalo jedno leto na teraske pri vínku. Bol teplý príjemný večer. Smiali sme sa, bilancovali svoje vzťahy a napadlo nám urobiť o tom predstavenie.

A: Nevedeli sme konkrétne kedy, kde a ako, ale mali sme plán, že by sme chceli urobiť niečo pohybovo-hudobno-dramatické, vtipné aj dojemné – inšpirované našimi životmi. Mnohokrát sme sa tri kamarátky stretávali a rozprávali o sebe aj o vzťahoch našej generácie, všímali si príbehy, ktoré v okolí rezonovali.

D: Napokon sme sa rozhodli umelecky vykresliť pocity, túžby, strachy a vášne ženy na prelome tridsiatky. Je to vek, ktorý je pre ženu v niečom zásadný, lebo sa očakáva, že jej život už v tomto roku niekam jednoznačne smeruje, a v dnešnej dobe to tak mnohokrát absolútne nie je. Mnohé naše skvelé priateľky sú bez partnera alebo detí, alebo v práci, ktorá nie je stála, v prenajatom byte. Celú túto „haluz” z dospelosti, z očakávaní spoločnosti a okolia od nás žien sme postupne vymýšľali a kreovali.

A: Až prišla skutočná možnosť vytvoriť inscenáciu pre Modrý salón SND vo veľmi skrátenom čase, pre náhle zrušenie iného projektu. Mali sme na vytvorenie inscenácie mesiac. Do spolupráce sme si zavolali napokon aj Matúša Kvietika, ktorý zapadol ako ideálny typ na to vytvoriť protipól k našej ženskej energii.

D: Za mesiac sme boli schopné vymyslieť text, hudbu, formu, a všetko ostatné okolo predstavenia. Myslím, že nás najviac poháňalo to, že nás to bavilo a že mnoho tém, o ktorých sme písali, sme si reálne v tej dobe s Aďkou žili. Bola to pre nás aj určitá terapia.

Od začiatku bolo jasné, že pôjde aj o otvorené priznanie si vlastných chýb a neistôt? A že tam potrebujete mať aj kontrastný mužský pohľad?

A: Cítili sme, že potrebujeme protipól, inak by to celé mohlo vyznieť pateticky, len sme nemali od začiatku jasné, ako tam ten protipól vniesť. My sme naše vzťahy niekedy už tak roz­analyzovali, že sme sa samy na sebe smiali, že už nad tým možno príliš špekulujeme a tí muži ani netušia, čo my všetko riešime. Takže dobre, že sme si napokon toho Matúša zavolali a veru často na skúškach neveriacky pozeral, takto vy naozaj rozmýšľate? Nechceli sme priniesť len negatívny alebo smiešny pohľad na mužov, ale ukázať aj našu občas až zaslepenú a smiešnu lásku k nim… Tušili sme, že niektoré témy, ktoré prinesieme, budú rezonovať v mnohých vzťahoch. Niekedy si práve cez zrkadlo nášho partnera uvedomíme, že sa netreba brať tak príliš vážne a že očakávať od toho druhého, že nám vyplní naše šťastie, kým my samy so sebou nedokážeme kráčať životom s ľahkosťou a sebaprijatím, je hlúposť.

D: Nechceli sme vykresliť mužov ako psychopatov, manipulátorov či tyranov. Skôr naopak. Ukázali sme, ako ich milujeme, a ako sme veľakrát my na vine svojou otravnou ochotou a starostlivosťou, prispôsobivosťou, zaslepením, neustálou chuťou zachraňovať atď atď atď… Ukázali sme, čo nám na mužoch lezie na nervy, ukázali sme, čo je nám na nich smiešne, čomu neveríme a taktiež, že si často neveríme samy. Pôvodne nebol plán mať tam mužský pohľad v podobe konkrétneho muža. Ale keďže v projekte, ktorý sa mal pôvodne robiť, mal účinkovať Matúš Kvietik, napokon nám prišiel ako výborný nápad prizvať si práve jeho k nám ako protipól a ujal sa svojej roly perfektne. Je nesmierne talentovaný a napísal si skvelý text, tri monológy, v ktorých odkrýva svoje pravdy na vzťahy.

Už z obalu albumu, na ktorom je Morena s cigaretou v ruke, je jasné, že z tradície vychádzate po svojom, aký máte vzťah k folklóru?

D: Myslím, že obe máme pozitívny vzťah k folklóru. Aj folklórny symbol znovuzrodenia Morena nás napokon inšpiroval k mnohým témam. Niečo, čo v nás musí zomrieť, odísť, aby mohlo prísť niečo nové čisté krásne. Morena ako symbol ženy, ktorá je zapálená a hodená do vody, aby to niečo nové mohlo prísť, pre nás konkrétne znamená aj obetovanie niečoho starého, ťaživého, čoho sa žena často bojí vzdať. Ale keď to dokáže, príde určité oslobodenie a rast. Morena na našom CD symbolizuje mladú, zvedavú a koketnú ženu, ktorá sa neúmyselne až ľahostajne sama zapáli, tak ako sa my ženy často krát opakovane popálime pri mužoch.

A: Ja som vždy hudobne inklinovala k folklóru, už moje detské kompozície tým boli ovplyvnené. Milujem pôvodné piesne rôznych národov, lebo v nich cítim akúsi prapodstatu pocitov, bolestí i radostí konkrétnej skupiny ľudí v konkrétnej oblasti. A nadčasové pravdy, od ktorých sme sa napokon aj v našej inscenácii odpichli.

Milujem melodiku slovenských folklórnych piesní, cítim v nich pravdu a mnohokrát aj bez slov, v samotnej melódii..
My sme sa v Morene nechali inšpirovať konkrétne dvomi známymi slovenskými ľudovkami „Jedna druhej riekla“ a „Červené jabĺčko“, ktoré sme pretextovali. Snažila som sa k nim hudobne pristúpiť jemnou zmenou melódie, harmónie i rytmu, no zachovať v nich náznaky ich pôvodných verzií, aby ostala zachovaná ľudovosť. Práve tieto dve piesne rámcujú aj náš album – jednou začíname a druhou končíme.

Doteraz vás väčšina ľudí vnímala len ako herečku a hudobníčku, teraz ste to celé prepojili. V čom je pre vás hlavný rozdiel hrať Morenu ako inscenáciu a ako koncert?

D: Hrať predstavenie a spievať koncert je obrovský rozdiel. Morena má ako predstavenie príbeh, oblúk, žena aj muž pri ňom dozrievajú a hľadajú rovnováhu, symbiózu, spôsob, ako v láske nájsť kompromis, spoločnú reč a porozumenie. Keď hráme, plačeme, búši nám srdce, potíme sa a prežívame kaž­dučké slovo, pohľad, dotyk.

Hrať koncert je v niečom viac uvoľňujúce. Je to vzrušenie a krásny adrenalín, čistá radosť. Sme tam zrazu samy za seba, Dominika a Andrea, ktoré spievajú texty svojich piesní. Tiež je tam istý spôsob prežívania, avšak uz nehráme tisíc žien v jednej, ale interpretujeme to každá sama za seba, vychádzame z vlastnej skúsenosti a na nič sa nehráme. Je to ľahšie v pocite, úsmevnejšie vo výraze …naplňujúce v tom, že s nami ľudia spievajú a tancujú.

A: Škoda, že sme tých koncertov zažili málo, kvôli tomuto neľahkému obdobiu počas pandémie. No každý jeden z nich, čo sme mali možnosť v lete urobiť, bol neskutočne plný energie, ktorá sa krásne vymieňala medzi nami a publikom. Ja sa cítim v hudbe viac doma ako v role herečky, tak­že koncertné vystúpenie je pre mňa tiež v niečom ľahšie. Avšak musím povedať, že ten luxus, čo mám v divadle, že nemusím 3 hodiny pred vystúpením prísť na miesto a riešiť kapelovú zvukovku, všetko musieť nastaviť, priniesť si klavír, mikrofóny, stojany, nastaviť si odposluchy, komunikovať technické záležitosti, to je niečo, čo by som si želala už mať aj ako hudobník hehe. Ušetrilo by to mnoho energie, ktorú si môžem uchovať pre výkon.

Platí, že tá, ktorá práve spieva, je to jej text, alebo ako to máte podelené autorsky s textami?

D: Vtipné je, že nad tým, ktorá čo bude spievať, sme nik­dy nijak zvlášť nedebatovali. Prišlo nám to vždy prirodzené, že toto ja, toto ty. Snaha bola si to férovo podeliť, ale neriešili sme „toto by si mohla ty, predsa len ty si také skôr zažila a viac to precítiš“. Brali sme to tak, že je to spoločné a spievame jazykom viacerých žien, ktoré zažili niečo podobné ako my. Delenie textu prebehlo vždy bez hlbšej úvahy spontánne.

A: Všeobecne u nás platí to, že viac textov píše Dominika a viac hudby ja, no niekedy sa to prepojí, navzájom inšpiruje, doplňuje. Dominika má dar reči a talent na to pomenovať veci a vidieť ich v obrazoch, zatiaľ čo ja viac oplývam talentom na to vyjadriť pocity cez hudbu a vedieť ju zorganizovať do zrozumiteľného celku so všetkými ďalšími k tomu potrebnými technickými náležitosťami. No niekedy aj mňa kopne múza napísať text a Dominiku vymyslieť popevok. Pri samotnom spievaní to už všetko ide prirodzene, naozaj sme veľa času nejakým delením si partov nestratili, vieme sa v tom rýchlo vycítiť. Keď sme počas karantény pracovali tak, že Dominika mi na diaľku poslala text a ja som ho mala zhudobniť, pri niektorých častiach som už myslela na ňu a jej farbu hlasu, aby to v tej oblasti sedelo a mne zase v inej polohe. Časom praxou prišlo rozdeľovanie si hlasov podľa farby a našej aktuálnej kondície, no dialo sa to všetko prirodzene, bez nejakého zdĺhavého premýšľania.

Klip Neviditeľná žena má za sedem mesiacov milión pozretí na YouTube. Čo najzaujímavejšie ste sa dozvedeli z doterajších reakcií na celý projekt Morena?

D&A: Najviac nás prekvapilo, že sa s tým zhodujú ľudia v rôznom veku a rôzneho pohlavia. Tak ako sa to dotkne našej rovesníčky, dokáže to precítiť a prežiť spolu s nami aj muž-šesťdesiatnik. Sme šťastné, že naša inscenácia a skladby z nej nie sú prvoplánové a patetické, ale súčasné, hravé, autentické, láskavé. A teší nás, že tešia aj okolie, že na ne reagujú dokonca páry, že im to v niečom osviežilo vzťah, prinieslo úsmev či uvedomenie si niečoho, čo ťažko išlo vysloviť bez humoru. Tá veľká spätná väzba od ľudí je pre nás tou najväčšou odmenou. A my sa z toho veľmi tešíme a veríme, že aj ostatné skladby na albume v ľuďoch budú rezonovať.