Morena je hudobným manifestom nového folklóru

Buď ju zapália, alebo utopia, niekedy dokonca spoja obe možnosti. Vskutku luxusná predstava konca života, no ide len o symbolické ukončovanie zimy v rámci jedného z najstarších folklórnych rituálov.

Morena sa na dedinách vynáša každý rok pred Veľkou nocou, táto jej verzia je však iná. Hlavná postava je zobrazená s cigaretou v ruke, ďalšia zásadná informácia je, že hlavné postavy sú tu dve, a tou hlavnou zmenou je téma, o ktorej hovoria.

Čo máme a čo nám chýba

„Folklór je inde a inokedy – a práve preto je pre nás zaujímavý tu a teraz. Dennodenná činnosť ľudí nezaujíma, pokiaľ si neuvedomujú, že ju vykonávajú a že by ju mohli robiť inak. Folklór (…) môže slúžiť ako podnet k novým činom preto, lebo sa líši od toho, čo máme, a pripomína nám to, čo nám chýba. V modernej dobe sa zúčastňuje najnovších umeleckých a politických projektov preto, lebo poskytuje obraz niečoho zásadne odlišného od toho, čo v každodennom živote poznáme,“ píše vo svojej knihe Vrátiť folklór ľuďom Joseph Grim Feinberg.

Postrehy a tézy tohto amerického antropológa pracujúceho v Akadémii vied Českej republiky dobre sedia aj na nahrávku Morena. Je najnovším príkladom toho, čomu sa hovorí „nový folklór“.

Album rámcujú pesničky Jedna druhej riekla a Jabĺčko. Keď si ich pustíte, najskôr počujete známe ľudovky, ale potom sa rozvinú do vlastných variácií – hudba sa rozkmitá, zmenia sa aj slová a význam textov. Keď doznieva do ticha záverečný výkrik „Neverím vám, neverím, neverím vám, neverím… si!“, zosobňuje jednu z hlavných tém celej Moreny.

Pesničky pre dva hlasy

Je viacero dôvodov, pre ktoré sa oplatí pustiť si celý album znovu. Podobne ako Antigona (kde robila hudbu Katarzia s Pjonim) aj Morena je ďalším dielom, ktoré vzniklo v Slovenskom národnom divadle a presiahlo formát scénickej hudby. Sú to autonómne pesničky, obstoja aj samostatne a tým, čo v textoch skloňujú, mieria aj k širšiemu publiku. Pri Morene to platí najmä v najväčšej hitovke Neviditeľná žena. Toto nie je slovenský #MeToo soundtrack ani zhudobnené feministické heslo Girls Just Wanna Have Fundamental Rights. Viac než o ženské práva ide o autorské spracovanie očakávaní spoločnosti a blízkych ľudí od žien trid­siatničiek. S veľkou dávkou energie aj nadhľadu.

Andrea Bučko napísala chytľavé melódie odrážajúce sa od folklórnych postupov, Dominika Kavaschová v textoch zachytila generačné pocity a prekvapivo dobre spieva. Že ich dvojhlasy veľmi pekne spolu ladia, to už vie každý, kto videl Morenu v divadle. Kým predstavenie hrajú iba s klavírom, album sa opiera o bicie Emy Kakarovej a basgitaru Juraja Vargu. Do štúdia ešte prišli ako hostia huslistka a violistka Barbora Botošová, gitarista Pavol Bereza a vokalista Daniel Zulčák, ktorí v niekoľkých číslach spestrili zvuk.

Oproti divadelnej verzii sú na albume štyri piesne navyše – vznikli tento rok na jar počas pandémie. Keď sa zlostí je akoby odpoveďou na skladbu Na čiernom koni Jany Kirschnerovej a názov balady Mullerofka úplne sedí k tomu, čo práve znie a kto by to mohol spievať tiež.

Morena je najsilnejšia v skladbách, kde sa postupne buduje napätie, a vyústi do refrénov, do ktorých sa obe speváčky spoločne oprú (Boľavá, Neviditeľná žena, Diva, Prikrytá perinou, Morena). Ale album funguje pokope ako celok, nedá sa oddeľovať hudba od textov. Tie sú autorské s jedinou výnimkou – Kruhy na vode sú básňou Maše Haľamovej (a je to takmer úplne sólová vsuvka Andrey Bučkovej s klavírom).

Keď sa bavíme o takzvanom novom folklóre, už tu máme Katarínu Málikovú, ktorá sa na debutovom albume Pustvopol odrazila od tradičných nápevov pomocou klasického vzdelania a elektronických nástrojov, Peter Breiner spracoval ľudové melódie pre symfonický orchester v projekte Slovenské tance, skupiny Bashavel a Ľudové mladistvá ich nahryzli s dávkou džezu a world music.

Teraz je tu Morena, ktorá pracuje s tradíciami inak. Toto nie je world music, ale manifest nového folklóru, v ktorom počujete aj ozveny šansónu či trochu džezu. Album, ku ktorému sa dá vracať.