Pochopme úhory, buďme ako stromy. Zachráni nás nové písanie o prírode?
Fenomén nature writing sa snaží prepojiť človeka so životným prostredím zážitkom z literatúry.
Zvykli sme si na to, že literatúra je o ľuďoch. Dáva to aj zmysel, veď ju píšu ľudské stvorenia a je destilátom ich vnútorných svetov. Čitateľmi sú taktiež ľudia, ktorí sa v knihách môžu nájsť a zistiť, že so svojimi existenciálnymi problémami nie sú sami.
S postavami či náladami v románoch, poviedkach a básňach sa môžeme identifikovať, minimálne im dokážeme rozumieť. Môžeme sa o sebe, o medziľudských vzťahoch a konfliktoch dozvedieť viac. Kreslenie obrazu človeka vo všetkých jeho prejavoch sa zdá byť nevyčerpateľná a najdôležitejšia úloha literárnej tvorby.
Ale – nie je to príliš egoistické? Nie je to ďalší prejav sebastrednosti človeka, ktorý sa výlučným zameraním sám na seba dostal do problémov, ktoré teraz má? Nemáme do činenia s umeleckou formou antropocentrickosti, ktorú dnes vyhlasujeme za jednu z príčin stavu planéty?
Otázka voči literatúre teda znie: Dokáže nám poetický text, príbeh a fikcia sprostredkovať zážitok toho, že sme súčasťou sveta, ktorý musíme zachrániť? Môže literatúra podnietiť našu zakrpatenú vnímavosť voči prírode? Môže nás dokonca nabudiť k potrebnej aktivite?
Všetky tieto otázky krúžia okolo literárneho fenoménu posledných rokov, ktorý je združený pod názvom „nature writing“. Viaceré preklady z tohto žánrovo pestrého poľa prenikli na pulty našich kníhkupectiev. Vyberme niektoré a vyskúšajme teda, či nás nové písanie o prírode môže baviť. Lebo len tak nás môže následne ovplyvniť a zmeniť.
Fascinujúci úhor
Z vody je vytiahnutá konská hlava a z jej otvorov vyliezajú úhory. Ide o známu scénu z
