Denník N

Strach tvoril naše dejiny, vynorili sa udavači a pokrytci. Teraz sa ten strach vracia

Foto - Archív TASR
Foto – Archív TASR

Neraz sa zlomové udalosti v dejinách udiali pod priamym alebo nepriamym vplyvom strachu a ohrozenia. Deje sa to znova.

Položená otázka možno vyznieva provokatívne. V dejinách radšej hľadáme hrdinské činy, ktoré predchádzali našej súčasnosti. Tento zjednodušený vzorec neplatí iba pre slovenskú spoločnosť, ale nachádzame ho v historickom vedomí a cítení aj u iných národov.

Pri hlbšom poznávaní minulosti, pokiaľ nechceme rezignovať na jej kritickú reflexiu, historik prichádza k hypotéze, že mnohé, neraz zlomové udalosti v dejinách sa udiali pod priamym alebo nepriamym vplyvom strachu a ohrozenia.

Možno to ilustrovať mnohými udalosťami z našich moderných dejín. Medzi ne patria napríklad vznik Slovenského štátu v roku 1939, februárový prevrat v roku 1948 a udalosti z augusta 1968.

Všetky sa udiali v atmosfére strachu a bezprostrednej hrozby zo strany dominantnej susednej veľmoci. Strach pociťovali, no zároveň aj vedome šírili tiež domáce politické garnitúry, keď ním ospravedlňovali svoju kolaboráciu a zároveň ho využívali pri budovaní totalitného režimu.

Fenomén strachu, nech už má podobu politiky menšieho zla, záchrany národa či štátu alebo sebaobetujúceho martýria, nakoniec slúži ako prostriedok budovania totalitného režimu, na úplné ovládnutie spoločnosti, na priame či nepriame zastrašovanie obyvateľstva. Prostriedky môžu byť rozdielne: od otvoreného teroru cez rafinované formy diskriminácie až po uspokojenie sa s pasivitou občana, ktorý sa vzdá vlastných spoločenských aktivít a samostatného myslenia.

Fenomén strachu má však v organizme spoločnosti aj svoje limity a nechcené následky. Nekvitne v ňom iba udavačstvo, karierizmus, prospechárstvo, ale aj pokrytectvo, alibizmus, korupcia, dvojtvárnosť, pasivita – teda všetko javy, ktoré zvnútra rozkladajú sám systém, ktorý strach využíva.

Treba sa zbaviť ilúzií, že politické elity demokratického štátu odolajú pokušeniu použiť fenomén strachu ako prostriedok na presadzovanie svojich mocenských, respektíve osobných cieľov. Od roku 1990 je na to opäť množstvo príkladov, keď politické subjekty strašia občana katastrofickými víziami budúcnosti národa či štátu – pokiaľ ony samy nebudú vládnuť.

Dnes sa argument strachu využíva najmä pri zdôvodňovaní postojov Slovenska k citlivej problematike utečencov. A znova to účinkuje, veď o pár mesiacov sú voľby.

Komentáre

Teraz najčítanejšie