Predali titul Košiciam? Rezešovci jazdili sledovať Trnavu na ferrari, ale mohla to byť náhoda, ukazuje nová divadelná hra

Keď sa Michal Jánoš dozvedel, že v jeho domovskom Divadle Jána Palárika plánujú zaradiť do repertoára inscenáciu na športovú tému, veľmi rád sa zaangažoval do tvorby scenára o tom, ako Spartak Trnava v roku 1997 napokon nezískal titul.

Herec obehal viacerých pamätníkov udalostí, ktoré doteraz vyvolávajú otázniky. Pôvodná hra Futbal alebo Bílý andel v pekle síce nedáva odpoveď, či si rezešovské 1. FC Košice titul kúpili, no jej autori zozbierali spomienky priamych aktérov.

„Možno stačí placebo: trebárs nejakému trnavskému novinárovi naznačíte, že je to kúpené. Ten to rozšíri po meste a demoralizujúci efekt je taký, ako keby ste ten milión naozaj zaplatili. Pravdou je, že z Košíc sa vozili činovníci na zápasy Trnavy na ferrari, bola to demonštrácia sily,“ hovorí Jánoš.

„Na tom rozhodujúcom zápase v Rimavskej Sobote sa zase nechal vidieť funkcionár východniarov Daniel Bartko s kufríkom. Trofej bola navyše pripravená v Košiciach, hoci Trnava mala pred posledným kolom oveľa sľubnejšiu pozíciu.“

V rozhovore s Michalom Jánošom sa dočítate:

• čo si z predstavenia môže odniesť futbalu neznalý divák;
• kto bol najfarbistejším rozprávačom pri spomínaní na traumu;
• ako hráči Trnavy chodili Bachratému poza chrbát za Poórom;
• prečo sa skalní nestotožnili s predvlaňajším titulom.

Dozvie sa divák, ako to bolo?

Dozvie, a to na základe autentických výpovedí priamych aktérov. Tvoria 99 percent textu. Musím však hneď sklamať tých, ktorí by čakali odhalenie nejakého sprisahania. Ani sme nemali takú motiváciu. Na druhej strane: odznie niekoľko informácií, ktoré som dosiaľ nikde inde nezachytil.

Web divadla uvádza, že hru si objednalo. Čo bolo spúšťačom?

Na začiatku bolo stretnutie dvoch absolútne nefutbalových ľudí – riaditeľky Zuzany Hekelovej-Šajgalíkovej a umeleckého šéfa Juraja Bielika. Mali ambíciu urobiť niečo na prilákanie nového diváka. Oslovili dramaturga, dramatika a najmä hojne využívaného dramatizéra Daniela Majlinga, o ktorom vedeli, že je športový fanatik. Nemali dôvod vidieť ten potenciál vo mne. Ja som sa o tom zámere dozvedel z vyveseného dramaturgického plánu.

Napokon ste zozbierali všetky podklady.

Od detstva v Plaveckom Štvrtku som veľmi fandil Spartaku, živo si pamätám televízne relácie Tango. Na Trnavu vtedy chodilo 17-tisíc ľudí, všetci súperi od nej dostávali štvorku, päťku, jej hra nesmierne bavila. Moja mamina chodila roky rokúce do Piešťan na kúpeľný pobyt, Spartak zase na zimné sústredenie. Dokonca mi zohnala i „červeno-čírny“ dres. Navyše v Trnave pôsobím už jedenásť rokov. Mal som pocit, že aj to ma popri láske k športu oprávňuje zastarieť sa.

V súvislosti s tým chýrnym miestnym futbalovým príbehom sme sa zhodli, že by nestačilo vychádzať z dobových novinových správ. Stretol som sa teda s trénerom z tej éry Karolom Peczem, dve hodiny sme sa rozprávali. Dano povedal, že je to super, ale chcelo by to ešte viac náhľadov. Ponúkol som sa, rôznymi cestičkami som si pozháňal kontakty, porobil som asi desať rozhovorov. Vlani v decembri padlo rozhodnutie, že ideme do toho, v marci to bolo napísané, v júni mala byť premiéra. Korona ju posunula o pol roka.

Pri ktorom respondentovi ste si nadšene povedali, že už sa do toho naozaj môžete pustiť?

Už po tom rozhovore s Karolom Peczem nám bolo jasné, že máme základ. Po každom ďalšom interview sme si hovorili wow! Postupne sa to začalo spájať do celistvého obrazu. Zaujímavé bolo, že zároveň vyvstávali aj diferencie, takže sme nadobúdali pocit až detektívneho pátrania. Zámerne sme v hre ponechali