Nič sme si nevšimli, ale možno sme nič nechceli vidieť. Horor všedných dní Richarda Pupalu
Aj v tretej knihe poviedok autor ukazuje, že skutočné drámy často nevidno.
Čakáte na niekoho v kaviarni (keď sa opäť bude dať), pri vedľajšom stole sedí nenápadná žena. Zazvoní jej telefón a vy sa z útržkov rozhovoru dozviete, že výsledky vyšetrení budú zajtra, nevyzerá to dobre, rozvod sa naťahuje, on je agresívny, ona bude dnes spať u kamarátky a deti sú u starých rodičov. Zloží, zaplatí, odíde.
Neudialo sa nič zásadné a napriek tomu sa niečo zmenilo. Stali ste sa súčasťou príbehu, ktorý inak nemá žiadne publikum, je skrytý za hradbou osobného sveta. Teraz ste vo vnútri, môže vás to rozcítiť, môžete zistiť, že ste v podobných problémoch, a možno začnete rozmýšľať nad tým, prečo sa vlastne všetci viac nerozprávame.
Podobne fungujú poviedky Richarda Pupalu. Na prvý pohľad sa nič nedeje, každodennosť sa kĺže vychodenými cestičkami, až sa zrazu otvorí priezor do hororu bytia, zúfalstva či strachu. Ukáže sa, že skutočne dôležité veci nepotrebujú veľké kulisy. Pupala takýmito poviedkami aktuálne naplnil svoju tretiu zbierku Ženy aj muži, zvieratá (Lindeni, 2020).
Nepoznaní najbližší
„Nič zvláštne som si nevšimla. Ale možno som nič nechcela vidieť.“ Takto opisuje svoje vnímanie vzťahu vlastných rodičov protagonistka poviedky Mama na kolotoči. Manželstvo sa pritom už dlho rozpadá, poznačili ho antipatie, zotrvačnosť, citové väzby iným smerom. Dá sa to nevidieť?
Dospievajúca dcéra má však svojich problémov a záujmov dosť. A možno tiež – ako my všetci – vychádza z predstavy, že rodičia by mali byť predsa tí najlepší, vzoroví ľudia, ktorí držia pokope a spoločnými silami vedú rodinu správnym smerom.
Precitnutie z tohto sna ústi do jedného z najsilnejších postrehov knihy. A to, že
