Denník N

Rodinná mytológia podľa Davida Grossmana

V novom románe Život sa so mnou pohráva otvára izraelský spisovateľ David Grossman pálčivé otázky týkajúce sa dotyku veľkých dejín so životmi rodín či jednotlivcov. A vidíme, že je tam veľa bolesti. Príliš veľa bolesti.

Svoju predchádzajúcu knihu Vojde kôň do baru (Artforum 2016) skoncipoval ako dlhý stand-up, v ktorom sa ústredná postava Dovale G. verejne prehrabáva vo svojej vlastnej minulosti i v minulosti svojej rodiny, až napokon na pódiu zostane takmer celkom obnažený s trpkou výčitkou: „Prečo práve ja musím po tomto všetkom ďalej žiť?“

Grossmanova najnovšia kniha Život sa so mnou pohráva v istom zmysle nadväzuje na predchádzajúci román. Aj tu totiž autor zvolil nezvyčajnú formu, ktorá mu umožňuje rozohrať rôzne hry nielen s čitateľmi, ale aj so svojimi postavami. Po stand-up show prichádza s akýmsi rodinným dokumentárnym filmom. Na pomyselnom plátne sa odvíjajú hodiny výpovedí pred objektívmi rôznych kamier, ktorých cieľom je dopátrať sa jednej jedinej odpovede: Čo sa to vlastne v minulosti muselo stať, že sme dnes takíto?

Román Davida Grossmana Život sa so mnou pohráva vydalo Artforum v utešene sa rozširujúcej edícii – klad. Vynikajúci preklad je dielom Silvie Singer.

Vlčie deti

Bolo to ako zrážka dvoch telies. V jeden podvečer si pätnásťročný Rafi vykračoval cez avokádový háj, keď zrazu zbadal, že oproti nemu ide dievča. Ona o ňom nevedela nič a pravdepodobne ju ani nezaujímal. Zato on mal hlavu plnú legiend, ktoré sa o nej začali šíriť po celom kibuci. Vraj v čase, keď jej matku zavreli do juhoslovanského gulagu, vyhodili ju na ulicu a pridala sa k vlčím deťom, ktoré unášali iné deti a žiadali za ne výkupné. Zvláštnu auru tejto „sfingy“ podporilo aj to, že s rôznymi pubertálnymi posmeškármi sa dokázala bez okolkov porátať. Nevedno, čo to do Rafiho vošlo, no zrazu zastal a dosť nevyberaným spôsobom ju vyzval na pohlavný styk, aby hneď vzápätí pocítil tvrdosť Nininho čela na svojej vlastnej tvári. Zahmlilo sa mu pred očami a v tom kratučkom okamihu sa do nej fatálne zamiloval. Na celý svoj budúci život.

A čo bolo potom? Keď sa zrazili tieto dve telesá, tieto planéty, zrazu z toho vznikla rodina. A treba uznať, že dosť čudná rodina: Rafiho otec Tuvja sa totiž rok po smrti svojej prvej manželky oženil práve s Nininou matkou Verou Novak. Toto manželstvo malo podmienku: ani jeden z nich nikdy nesmie zabudnúť na svojich nebohých; Tuvja na svoju manželku, Vera zas na svojho muža, srbského vojaka Miloša.

„Tuvja Bruck bol môj dedko. Vera je moja babka. Rafael, Rafi, R., je, ako je známe, môj otec, a Nina… Nina tu nie je. Ale to bol vždy jej osobitý prínos do rodiny.“ Rozprávačkou a režisérkou tohto košatého dokumentárneho filmu je štyridsiatnička Gili. Nie je však len pozorovateľkou, ale aj aktívnou protagonistkou jednej zauzlenej rodinnej drámy, na ktorej konci by sa mala dozvedieť pravdu najmä o sebe samej. Kto je v skutočnosti jej matka? A aké tajomstvá ukrýva pred svetom babka Vera?
Malá súkromná mytológia tejto rodiny je pestrá. Keď ju však Gili začne rozpitvávať, vykuknú na ňu temné hlbiny veľkých dejín.

Naše ťažké batohy

Niektoré staré vyblednuté kazety sa našli v škatuli s nápisom „Gili – rôzne“: keď mala pätnásť, posadila svojho otca pred kameru a prinútila ho, aby jej rozpovedal celú pravdu o jeho vzťahu s Ninou. Ale aj pravdu o ňom. Pravdu o nej. Všetky pravdy, aké len pätnásťročné dievča túži poznať. Ďalšie pásky mal u seba Rafi: ten zasa nakrúcal Ninu – a bolo to veľmi dávno, v čase najväčšieho rozpuku ich spoločnej lásky. Tieto výpovede vznikali v rôznych časoch a v rôznych životných rozpoloženiach. Nie je však náhoda, že sa ukázali práve teraz, pred oslavou deväťdesiatky babky Very – taká už je vztlaková sila rôznych výročí, že spomienky akosi prirodzene vyvrú na povrch a začnú pôsobiť na svoje okolie. Môže to byť osviežujúce. Ale aj ničivé. Zrazu sa totiž ukazuje, že tieto paralelné príbehy spolu úzko súvisia.

Vzťah Rafiho a Niny, týchto zvláštnych vyženených súrodencov, sa skončil jej náhlym odchodom. Zostal sám. Len s ich spoločnou triapolročnou dcérou. S dcérou Gili: „Zviera ma, táto žena, ktorá si ma pred trid­siatimi šiestimi rokmi vystrihla zo života, nechala si urobiť potrat, normálne ma potratila, síce s milostivým oneskorením tri a pol roka, lebo vtedy som už existovala…“

Verino požehnané výročie je prirodzenou príležitosťou, aby sa stretla celá rodina. A práve to bude nesmierne bolieť. Gili stretne Ninu, ktorú odmieta nazvať matkou a tobôž sa k nej tak správať, Nina zase stretne Veru, matku, ktorá v jej šiestich rokoch z ničoho nič zmizla. Táto rodina skrátka prichádza do bodu, keď musí vybaliť svoje priťažké batohy, musí sa otvoriť. Pridlhé bolo mlčanie, pridlhé zatajovanie, pridlhé všetko to vykrúcanie.

V 21. storočí sa vnúčatá pozerajú na Veru, zostarnutú relikviu z akéhosi iného sveta. Smejú sa jej príbehom, smejú sa jej reči, do ktorej aj po rokoch mieša srbochorvátske či maďarské prvky. Smejú sa. No netušia, že pred sebou majú zhmotnené dejiny.

Holý ostrov

Postava Very Novak mala svoj predobraz v reálnom živote. Ako Grossman spomína v poďakovaní, šlo o Evu Panić-Nahir: „Pred vyše dvadsiatimi rokmi mi Eva porozprávala svoj životný príbeh prvýkrát. Odvtedy mi ho rozprávala znovu a znovu. Vzniklo medzi nami hlboké priateľstvo, nebolo možné ju nemilovať a nežasnúť nad jej silou a ľudskosťou,“ píše. Osud Evy Panić-Nahir Grossman roztavil a znovu vytvaroval do najnovšieho románu Život sa so mnou pohráva.

Aký život nám teda vyrozprával David Grossman? „Ja som Židovka z centrál Európy, to som! Naozajskej Európy! Už neni taká Európa ako ja!“ hovorí o sebe s príchuťou stredoeurópskeho esperanta Vera Novak. Je to príbeh, ktorý sa nasledujúce dve pokolenia, teda dcéra Nina s Rafim i vnučka Gili, snažia zo všetkých síl rozlúsknuť a nájsť v ňom odpoveď na svoje vlastné nepomenované traumy.

No život Very Novak, to je najmä príbeh obrovskej lásky. Dievča z dobre situovanej židovskej rodiny z chorvátskeho mesta Čakovec sa zamiluje do chudobného srbského vojaka. Ani po dlhých rokoch sa nezdá, že by ju v živote postretlo niečo väčšie ako tento vzťah. Je to láska, ktorá ich oboch udržala pri živote počas druhej svetovej vojny, je to láska, ktorá sa naplnila narodením Niny. Paradoxne, aj taký krásny cit však môže byť dôvodom, pre ktorý sú zásadne narušené vzťahy na osi matka – dcéra na celé ďalšie generácie.

Rafi i Gili sa vo svojom profesionálnom živote pohybujú okolo filmu. Rafi ako režisér, Gili ako jeho skriptka. Nápad dokrútiť k nájdenému starému materiálu nové výpovede a vytvoriť akýsi rodinný dokument sa teda zdá byť úplne prirodzený. Najmä, keď si ho vezme pod palec Gili, skriptka, z angličtiny doslova „dievča pre kontinuitu“ (continuity girl). Lebo čo je vlastne v rámci príbehu rodiny podstatnejšie ako nadväznosť?

A ako to už s osudmi mnohých stredoeurópskych rodín býva, skôr či neskôr nás kľukaté chodníčky zavedú do nejakého koncentračného tábora alebo gulagu. Inak to nie je ani v príbehu Very Novak. Ten tábor sa nachádzal na ostrove Goli otok (Holý ostrov) v Jadranskom mori. Tam stratila takmer tri roky svojho života. A tam definitívne prišla aj o svoju dcéru. Možno sa však kdesi tu, medzi vyprahnutými skalami ostrova bez života nachádzajú odpovede, ktoré sú dôležité nielen pre ten budúci film.

Aká je správna odpoveď?

Na miestach, ktoré sa bytostne dotýkajú Verinho života, zrazu dostáva jej osud pochopiteľnejšie tvary. A pred Rafiho kamerou sa otvárajú trhliny, ktoré poznačili aj osud ďalších pokolení.

Päťdesiate roky mali svoju absurdnú príchuť vo všetkých krajinách východného bloku. V Juhoslávii však bola ešte trochu korenistejšia – na svojský balkánsky spôsob. Neprebiehali tu totiž, ako všade inde, procesy s odporcami režimu stalinského typu, ale práve naopak – s tými, ktorí boli podozriví z napojenia na Moskvu, od ktorej sa súdruh Tito ostentatívne dištancoval. A tak sa časom dostali na mušku aj bývalí partizáni vrátane Verinho manžela Miloša. Naprázdno však, prirodzene, nemali obísť ani ich rodinní príslušníci. Buď sa zrieknete zradcu, alebo trest stihne aj vás. Aká je v tejto chvíli správna odpoveď? Vera v tom má jasno. Nikdy nevyhlási za zradcu milovaného muža, nikdy neočierni toho čestného človeka. A práve kdesi tu sa to všetko láme.

S odstupom takmer šesťdesiatich rokov je jej vtedajšia odpoveď nepochopiteľná. Naozaj obetovala dcéru za odkaz mŕtveho muža? „Vy to nedokážete pochopiť, však?“ pýta sa ich Vera. „Je to pre vás ako svet dinosaurov…“

Je to situácia, v ktorej zrejme neexistovala správna odpoveď. Napokon, môžeme si celkom ľahko predstaviť, že v opačnom prípade by po rokoch dcéra zavrhla matku práve preto, že obetovala otca a podpísala, že je zradca.

A tak tu proti sebe stoja obete prekliateho režimu a uvažujú o svojej vine. Trochu mi to pripomenulo poviedku Leopolda Laholu Pohreb Dávida Krakowera, kde sa Koloman Keldich rozhodne zabiť slávneho speváka a bývalého spoluväzňa za to, že sa zo smrti vykúpil spevom nad otvoreným masovým hrobom. Sám sa však vykúpil tým, že zavraždených zakopal. Je to podobná šachová partia obetí uvažujúcich o vine, zatiaľ čo skutoční vinníci sa len mlčky prizerajú odkiaľsi z diaľky.

Grossmanov román ponúka silný príbeh o rozpletaní ťažkých rodinných osudov i o hľadaní zmierenia. Lebo len v ňom je možné nájsť (aký-taký) pokoj. Pokoj. Hoci sny nás stále budia a bolesť ďalej bolí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie